Sviniarik

Bol raz jeden chudobný, ale nesmierne múdry princ. Mal kráľovstvo veľmi malé, ale predsa dosť veľké na to, aby sa mohol oženiť. A on sa ženiť chcel. Bol trochu smelý, a dokonca si trúfol povedať cisárovej dcére: „Chceš ma?“ Chcete vedieť, ako ho prijala? Tak počúvajte! Na hrobe princovho otca rástol krásny, prekrásny ružový ker. Kvitol však len každý piaty rok a mal vždy iba jediný kvet. Ale to bola ruža! Voňala tak sladko, že si pri tej vôni zabudol na všetky žiale a starosti. A potom mal princ slávika, ktorý vedel tak spievať, akoby mal v hrdielku všetky krásne melódie sveta. Tú ružu a toho slávika mala princezná dostať. Preto ich princ vložil do veľkých strieborných puzdier a poslal do cisárskeho paláca. Cisár si ich dal preniesť do veľkej siene, v ktorej sa princezná často hrávala so svojimi dvornými dámami na „návštevy“. Ani princezná, ani dvorné dámy nerobili nič iné. Keď cisárova dcéra zazrela veľké strieborné puzdrá, od radosti tlieskala rukami. „Keby to tak bola malá mačička!“ povedala, keď otvárala prvé puzdro. Ale bola v ňom krásna ruža. „Tá je ale krásne zhotovená!“ hovorili všetky dvorné dámy. „Tá je viac než krásna,“ povedal cisár, „tá je nádherná!“ Ale princezná privoňala k nej a bola by sa takmer dala do plaču. „Fuj, otec!“ povedala. „Veď nie je umelá, je skutočná!“ „Fuj!“ povedali všetci dvorania. „Je skutočná!“ „Pozrime sa najprv, čo je v druhom puzdre, než sa nahneváme!“ mienil cisár. A tu sa objavil slávik. Spieval tak krásne, že hneď o ňom nemohli povedať nič zlé. „Šarmant (krásne)!“ hovorili dvorné dámy, lebo všetky hovorili po francúzsky, jedna horšie ako druhá. „Ten vták mi pripomína hraciu skrinku nebohej cisárovnej,“ povedal jeden starý kavalier. „Ach áno, ten istý hlas, ten istý prednes.“ „Áno!“ povedal cisár a rozplakal sa ako malé dieťa. „Ani by som neuverila, že je skutočný,“ povedala princezná. „Samozrejme, je to skutočný vták,“ povedali tí, ktorí ho priniesli. „Tak ho nechajme, nech si lieta!“ povedala princezná a rozhodne nechcela dovoliť, aby princ prišiel. Ten sa však nedal pomýliť. Natrel si tvár hnedou a čiernou farbou, nasadil si na hlavu čiapku a zaklopal. „Dobrý deň, cisár!“ povedal. „Nemohol by som dostať na zámku nejakú službu?“ „No, bolo tu už veľa takých, čo hľadajú prácu,“ odpovedal cisár. „Ale uvidíme. Potrebujem niekoho, kto vie pásť ošípané. My totiž máme veľa ošípaných.“ A tak bol princ prijatý za cisárskeho pasáčika ošípaných – svinirika. Býval v chudobnej komôrke dolu pri chlievoch. Ale celý deň bol vonku pri prasačom chlieve a na čomsi pracoval. Keď bol večer, dohotovil pekný malý kotlík, na ktorom boli dookola samé rolničky. Keď sa voda v kotlíku varila, rolničky prekrásne zvonili a hrali starú melódiu: „Mal som, mal som, ale nemám viac…“ Ale najväčšie umenie bolo v tom, že keď si strčil prst do pary vychádzajúcej z kotlíka, mohol si hneď cítiť, aké jedlá sa pripravujú na všetkých ohniskách, koľko ich len bolo v meste. No, toto bolo predsa niečo iné ako tá ruža! Išla okolo princezná so všetkými svojimi dvornými dámami, a keď začula melódiu, zastavila sa a veselo sa pozerala. Vedela totiž tiež hrať tú pesničku. To však bolo jediné, čo dokázala, ale hrala to jedným prstom. „Veď ja túto pieseň poznám,“ povedala, „to je nejaký vzdelaný svinirik! Počúvajte, choďte k nemu a opýtajte sa, koľko ten nástroj stojí!“ Jedna dvorná dáma tam musela bežať, ale predtým si obula črievice s vysokými podpätkami. „Čo žiadaš za ten kotlík?“ opýtala sa. „Chcem desať bozkov od princeznej,“ odpovedal pasáčik. „Pánboh chráň!“ povedala dvorná dáma. „No, ja nezľavím,“ vyhlásil pasáčik. „Tak čo povedal?“ pýtala sa princezná. „Ani to nemôžem zopakovať!“ povedala dvorná dáma. „Je to strašné!“ „Tak mi to pošepkaj!“ A tak jej to pošepkala. „Taký nevychovanec!“ zvolala princezná a išla ďalej. Ale sotva ušla niekoľko krokov, rolničky zasa krásne zvonili: „Mal som, mal som, ale nemám viac…“ „Počuj!“ povedala princezná. „Opýtaj sa ho, či nechce desať bozkov od mojich dvorných dám!“ „Nie, ďakujem!“ odpovedal pasáčik. „Desať bozkov od princeznej, inak si kotlík nechám!“ „Toto je hlúpe!“ povedala princezná. „Ale tak sa aspoň postavte predo mňa, aby to nikto nevidel!“ Dvorné dámy sa postavili pred ňu a roztiahli sukne. Tak dostal svinirik desať bozkov a princezná dostala kotlík. No, to bolo radosti! Celý večer a celý deň sa musela voda v kotlíku variť. Nebolo v celom meste ohnisko, aby na zámku nevedeli, čo sa tam varí, a to tak u pána riaditeľa, ako aj u obuvníka. Dvorné dámy tancovali a tlieskali rukami. „My vieme, kto bude mať sladkú polievku s koláčikom! My vieme, kto bude mať krupicovú kašu a karbonátky! To je zaujímavé!“ „Nesmierne zaujímavé!“ povedala dvorná hofmajsterka. „Tak si to len pekne nechajte pre seba! Veď som cisárova dcéra!“ „Budeme mlčať ako hrob!“ uisťovali ju všetky. Svinirik – totiž princ, ale ony to nevedeli a mysleli si, že je to skutočný svinirik – vynašiel zase, sotva uplynul deň, niečo iné. Bol to mlynček. Keď ním niekto otáčal, zneli z neho všetky tanečné melódie, aké boli známe od stvorenia sveta. „Ale toto je šarmant!“ zvolala princezná, keď tadiaľ išla. „Ešte nikdy som nepočula krajšie skladby. Počuj! Choď a opýtaj sa pasáčika, koľko ten mlynček stojí! Ale bozkávať sa nedám!“ „Chce za neho sto bozkov od princeznej,“ povedala dvorná dáma, ktorá sa tam išla opýtať. „Zdá sa, že blázni!“ zvolala princezná. A išla ďalej, ale keď ušla kúsok cesty, zastavila sa. „Musíme podporovať umenie,“ povedala. „Veď som cisárova dcéra. Povedz mu, že mu dám desať bozkov ako včera a tie ostatné nech si vezme od dvorných dám!“ „Samozrejme, ale nám sa do toho bozkávania nechce!“ namietali dvorné dámy. „Veľa rečí!“ odsekla princezná. „Keď ho môžem pobozkať ja, môžete aj vy! Pamätajte si, že vám dávam stravu a plat!“ Dvorná dáma sa musela vrátiť k svinirikovi. „Sto bozkov od princeznej,“ povedal, „alebo si necháme každý svoje!“ „Tak sa postavte predo mňa!“ nariadila princezná. Všetky dvorné dámy sa postavili pred ňu a on sa dal do bozkávania. „Čože je to tam dolu pri prasačom chlieve za zhluk ľudí?“ čudoval sa cisár, ktorý tiež vyšiel na prechádzku. Mädlil si oči a nasadil si okuliare. „Veď to sú dvorné dámy a hrajú sa! To sa musím na ne pozrieť!“ A vytiahol si papuče vzadu, aby ich nestratil, lebo to boli vlastne zničené črievice. No, ten sa ponáhľal! Celkom potichu sa priblížil. Dvorné dámy boli celkom zamestnané počítaním bozkov, aby hra bola poctivá a on nedostal príliš veľa, ale ani príliš málo. Ani pri tom nezbadali cisára. Ten sa postavil na špičky. „Čože je toto!“ zvolal, keď videl, ako sa tí dvaja tam bozkávajú. A práve keď svinirik dostával osemdesiaty šiesty bozk, pretiahol ich papučou po hlave. „Von!“ skríkol cisár, lebo bol veľmi nahnevaný. A princezná sa dala do plaču, pasáčik hundral a pritom pršalo, že sa len lialo. „Ach, ja úbohá!“ fňukala princezná. „Že som si nevzala toho krásneho princa! Ach, aká som nešťastná!“ A svinirik išiel za strom, zmyl si čiernu a hnedú farbu z tváre, odhodil škaredé šaty a vystúpil pred cisárovu dcéru vo svojom odeve ako princ. Bol taký krásny, že sa mu princezná musela až pokloniť. „Nechcela si si ma vziať!“ povedal. „Nerozumela si ruži a slávikovi, ale so svinirikom si sa mohla bozkávať pre hračku!“ Princ odišiel do svojej ríše, zabuchol bránu a zasunul závoru. Teraz mohla princezná stáť vonku a spievať si: „Mala som, mala som, ale nemám viac…“