Žabka cárevná

V jednej ríši za deviatimi horami a deviatimi lesmi žil cár a mal troch synov. Najmladšieho z nich volali Ivan cárevič. Raz si cár synov zavolal a povedal im:
„Synovia moji milí, už ste dorástli do veku, keď je čas myslieť na ženbu.“
„Áno, otecko, ale kde nájdeme nevesty?“
„Vezmite si každý po šípe, napnite svoje lovecké luky, vystreľte do rôznych strán a každý z vás nech hľadá nevestu tam, kam dopadne jeho šíp.“
Bratia vyšli na nádvorie pred palácom, napli svoje lovecké luky a zamierili. Prvý vystrelil najstarší brat. Jeho šíp doletel na bojarov dvor, dopadol priamo pod okno bojarovej dcéry a tá ho zdvihla.
Druhý vystrelil prostredný brat. Jeho šíp doletel na dvor bohatého kupca a zabodol sa rovno pred honosným vchodom. Na schodoch stála kupcova dcéra a zdvihla ho.
Posledný vystrelil Ivan cárevič. Jeho šíp dopadol do blatistého močiara a zdvihla ho žabka, zelená kunka.
Starší bratia nemuseli dlho hľadať, hneď našli svoje šípy, jeden na bojarovom dvore, druhý na kupcovom dvore. Len Ivan cárevič nemohol svoj šíp dlho nájsť. Dva dni chodil cez hory, cez bane, po lesoch blúdil, až ho tretieho dňa zaviedla cesta k čiernemu močiaru. Obzrel sa a uvidel žabku, zelenú kunku, ktorá držala v ústočkách jeho šíp.
Chcel sa dať na útek, nechcel sa hlásiť k tomu, čo našiel, ale žabka prehovorila ľudským hlasom:
„Kuňk ..... kuňk, Ivane cáreviču, len poď bližšie, vezmi si svoj šíp a ožeň sa so mnou!“
Ivan cárevič posmutnel a povzdychol si:
„Ako sa môžem s tebou oženiť? Veď sa mi všetci vysmejú.“
„Len sa so mnou ožeň, Ivane cáreviču, uvidíš, že nebudeš ľutovať.“ Ivan cárevič sa nejaký čas rozmýšľal, ale potom zdvihol žabku, zelenú kunku, zavinul ju do šatôčky a odniesol do cárskeho paláca.
Starší bratia predstúpili pred otca a povedali, kam ich šípy dopadli. Prišiel rad na Ivana cárevičа. Bratia sa mu vysmievali, ale otec povedal:
„Nedá sa nič robiť, musíš si vziať žabku, zelenú kunku, za ženu.“ Potom vystrojili tri svadby a traja cárski synovia sa oženili. Najstarší s bojarovou dcérkou, prostredný s kupcovou dcérkou a Ivan cárevič so žabkou, zelenou kunkou.
Na druhý deň zavolal cár synov zasa k sebe a povedal im:
„Synáčikovia moji milí, tak ste sa už oženili. Teraz by som rád vedel, či vaše ženy vedia upiecť chlieb. Povedzte im, nech mi každá do zajtra upečie bochník čerstvého bieleho chleba.“ Synovia sa otcovi poklonili a odišli.
Ivan cárevič sa vrátil do svojich komnát smutný, neveselý, s junáckou hlavou smutne zvesenou.
„Kuňk ..... kuňk, Ivane cáreviču, čo ťa tak zarmútilo?“ vypytovala sa ho žabka, zelená kunka. „Azda si sa otecovi niečím znepáčil?“
„Ako sa nemám trápiť, ako sa nemám zarmucovať,“ odpovedal Ivan cárevič. „Otecko prikázal, aby si do zajtra upiekla bochník čerstvého bieleho chleba.“
„Nebuď nešťastný, Ivane cáreviču, choď si ľahnúť a pokojne spi. Ráno je múdrejšie ako večer.“
Žabka, zelená kunka, uložila cárevičа na lôžko a potom zo seba zhodila žabaciu kožu a premenila sa na krásnu pannu Vasilisu Premúdru, takú krásnu, že sa to nedá slovami vypovedať, perom vypísať ani štetcom vymaľovať.
Potom vzala husté a jemné sitá, preosiala pšeničnú múku, zamiesila biele cesto, upiekla nadýchaný a mäkký bochník a ešte ho navyše umelecky ozdobila. Dookola obrúbila bochník rozkvitnutými mestami s hradmi a domčekmi pod hradom, hore dala vtákov s rozopätými krídlami a dolu zver ako živú, len sa rozbehnúť.
Za úsvitu zobudila Ivana cárevičа:
„Vstávaj, Ivane cáreviču, už je čas! Odnes otcovi bochník.“ Ivan cárevič pozrel na bochník a oči mu od tej krásy prechádzali. Nikdy v živote nič také nevidel. Položil bochník na zlatý podnos a vybral sa k otcovi. Prišli aj starší bratia, doniesli svoje bochníky, ale nebolo na čo pozerať. Bojarská dcéra chlieb pripálila a bochník kupcovej dcéry bol celý šišatý a nedopečený.
Cár vzal najprv bochník od najstaršieho syna, pozrel sa naň a rozkázal ho hodiť strážnym psom. Potom vzal bochník od prostredného syna, obzrel si ho a povedal:
„Taký chlieb sa dá jesť len vo veľkej núdzi.“ Nakoniec prišlo aj na Ivana cárevičа. Cár vzal jeho bochník a povedal:
„Taký chlieb sa patrí jesť len o veľkých sviatkoch.“ A hneď dal synom novú úlohu:
„Chcel by som vedieť, aké šikovné prsty majú vaše nevesty. Vezmite si hodváb, nite zlaté a strieborné a povedzte svojim ženám, nech mi do zajtra každá vlastnými rukami utká pekný koberček.“
Starší bratia sa vrátili k svojim ženám a odovzdali im cárov rozkaz. Tie sa obe zľakli a hneď narýchlo zvolávali mamičky, pestúnky, opatrovateľky a zručné majolenky, vyšívačky a maliarky, aby im pomohli utkať cez noc pekné koberčeky. A ich mamičky, pestúnky, opatrovateľky a zručné majolenky sa hneď zbehli a dali sa do tkania a vyšívania jedny striebornými, jedny zlatými, jedny hodvábnymi niťami.
Ivan cárevič sa vrátil do svojich komnát smutný, neveselý, s junáckou hlavou smutne zvesenou.
„Kuňk ..... kuňk, Ivane cáreviču, čo ťa tak zarmútilo?“ vypytovala sa ho žabka, zelená kunka. „Azda si sa otecovi niečím znepáčil?“
„Ako sa nemám trápiť, ako sa nemám zarmucovať,“ odpovedal Ivan cárevič. „Otecko cár prikázal, aby si mu za jedinú noc utkala pestrý koberček.“
„Nebuď nešťastný, Ivane cáreviču. Choď si ľahnúť a pokojne spi. Ráno je múdrejšie ako večer.“
Žabka, zelená kunka, uložila cárevičа na lôžko, zhodila zo seba žabaciu kožu, premenila sa na krásnu pannu Vasilisu Premúdru a začala tkať. Kam prvýkrát ihlou pichne, tam zlatý kvet rozkvitne, kam druhýkrát ihlou pichne, vzor jasný, pestrý zasvitne, kam tretíkrát ihlou pichne, zjavia sa vtáci krásni, ľahkí ako vánok, keď dýchne.
Slnko ešte ani nevyšlo a koberček už bol hotový. Ivan cárevič sa ráno prebudil, pozrel na koberček a vykríkol od úžasu. Bola to taká krása, že sa azda ani v povestiach a rozprávkach nedá vyčarovať.
A zase predstúpili všetci traja bratia pred cára a doniesli každý svoj koberček. Cár vzal najprv dar od najstaršieho syna, pozrel sa naň a povedal:
„Takým kobercom sa dajú azda len kone pred dažďom prikrývať.“ Potom vzal dar od prostredného syna, obzrel si ho a vravel:
„Taký koberec môže ležať azda len pred dverami v predsieni.“ Nakoniec vzal dar od Ivana cárevičа, oči sa mu rozjasnili a povedal:
„Tento koberček prestierajte v mojej komnate o najslávnejších sviatkoch!“ A hneď dal synom nový príkaz, aby sa všetci traja dostavili k nemu na hostinu aj so svojimi ženami, že sa chce pozrieť, ktorá z nich vie najlepšie tancovať.
Synovia šli odovzdať svojim ženám pozvanie.
Išiel aj Ivan cárevič, išiel, čo mu nohy stačili, a veľmi smutne uvažoval, ako len môže priviesť svoju žabku, zelenú kunku, na cársku hostinu.
Vrátil sa do svojich komnát a žabka naňho hneď s otázkou:
„Prečo si taký smutný, neveselý, Ivane cáreviču? Prečo zase vešiaš svoju junácku hlavu? Čo ťa trápi, čo ťa zarmucuje?“
„Ako sa nemám trápiť? Ako sa nemám zarmucovať?“ odpovedal Ivan cárevič. „Otecko prikázal, aby som ťa k nemu zajtra priviezol na hostinu.“
„Nebuď nešťastný, Ivane cáreviču. Choď si ľahnúť a pokojne spi. Ráno je múdrejšie ako večer.“
Nazajtra, keď nastal čas ísť na hostinu, povedala žabka, zelená kunka, cárevičovi:
„Choď sám k otcovi na hostinu, Ivane cáreviču, ja tam prídem za tebou. Keď začuješ rachot a hrmot, nezľakni sa a povedz len: To asi ide moja žabka, zelená kunka, vo svojej truhličke.“
A tak sa Ivan cárevič vybral v určenú hodinu na hostinu sám.
Naproti tomu starší bratia prišli do paláca so svojimi vyobliekanými a vyparádenými ženami. Zhŕkli sa okolo Ivana cárevičа a vysmievali sa mu:
„A čo že si ty neviedol svoju ženu, bratec? Keby si ju bol aspoň v šatôčke priniesol, mohli sme si vypočuť, ako kuňká.“
Vtom sa ozval strašný rachot a hrmot, až sa celý palác otriasol v základoch a zakolísal. Všetci hostia sa vyľakali, preľakaní povyskakovali zo svojich miest, boli z toho celí zmätení. Ale Ivan cárevič povedal:
„Nič sa nebojte, drahí hostia! To asi ide moja žabka, zelená kunka, vo svojej truhličke.“
Všetci sa rozbehli k oknám a čo nevideli! Po ceste beží húf kuriérov, v pätách im družina a za ňou ide zlatý kočiar ťahaný párom hnedákov.
Kočiar došiel ku schodisku, vystúpila z neho Vasilisa Premúdra, vzala za ruku Ivana cárevičа a už ho vedie k dubovým stolom pokrytým obrusmi s bohatým vyšívaním.
Všetci na nej môžu oči nechať, nemôžu sa na ňu vynadívať a od údivu celkom stratili reč.
Napokon sa hostia spamätali, jedia, pijú, veselia sa.
Aj Vasilisa Premúdra pije, ale nikdy do dna nedopije, posledný dúšok z pohára si vylieva do ľavého rukávca. Ochutnala labutiu pečienku, a keď dojedla, kostičky schovala do pravého rukávca.
Ženy starších bratov to uvideli a hneď sa začali po nej opičiť. Čo nedopili, nalievali si do jedného rukáva, čo nedojedli, vysypali do druhého. Ale prečo a načo to robia, nemali ani poňatia.
Sotva hostia vstali od stola, spustila hudba a začal sa tanec. Aj Vasilisa Premúdra sa dala do tanca s Ivanom cárevičom. Mávla ľavým rukávcom a už tu bolo jazero, mávla pravým rukávcom a už plávali po jazere biele labute. Cár a hostia sa nemohli tým kúzlam vynadívať. A len čo prestala tancovať, všetko zmizlo, jazero aj labute boli preč.
Potom išli tancovať ženy starších bratov.
Len čo mávli ľavými rukávmi, všetkých hostí poliali a postriekali, len čo mávli pravými rukávmi, sypali sa všetkým na hlavy ohryzené kosti a cárovi takmer oko vypichli. Cár sa nahneval a dal obe nemehlá vyhnať z hodovnej siene.
Keď sa hostina blížila ku koncu, vyčkal si Ivan cárevič vhodnú chvíľu a rozbehol sa domov. Tam vyhľadal žabaciu kožu a spálil ju v krbe.
Keď sa Vasilisa Premúdra vrátila z hostiny, začala hľadať svoju žabaciu kožu. Všetko prehľadala, ale márne, žabaciu kožu nenašla. Žalostne povedala Ivanovi cárevičovi:
„Ach, Ivane cáreviču, čo si to urobil? Prečo si spálil moju žabaciu kožu? Keby si bol len maličko počkal, mohla som byť navždy tvoja. Ale teraz sa s tebou musím rozlúčiť. Hľadaj ma za deviatimi horami, za deviatimi morami, tam, kde sa ríša rozprestiera, v ktorej Kostej Nesmrteľný slnko v pýche zatvára. Ale pamätaj: tri páry železných topánok roztrháš, tri železné chleby zješ, a až potom pri Kostejovi ma tvoje srdce nájde.“
Len čo to dopovedala, premenila sa na bielu labuť a vyletela oknom.
Ivan cárevič prežalostne zaplakal a chystal sa na cestu. Vzal svoj luk a šípy, obul si železné topánky, uložil do mošny tri železné chleby a vydal sa hľadať svoju ženu Vasilisu Premúdru.
Šiel cez hory, šiel cez bane, azda šiel týždne, azda šiel roky. Kdovie? Rozprávať je kratšie ako ísť na koniec sveta. Keď už roztrhal dva páry železných topánok a zjedol dva železné chleby, stretol staručkého dedka.
„Dobrý deň,“ pozdravil Ivan cárevič.
„Dobrý deň, švarný mládenče! Kam ideš a čo ťa priviedlo na cestu?“
Ivan cárevič sa dedkovi zveril so svojím nešťastím.
„Ach, Ivane cáreviču, prečo si spálil žabaciu kožu? Žiadny človek nemôže zhadzovať to, čo nikdy neobliekol. Tvoja žena Vasilisa Premúdra bola chytrejšia a múdrejšia ako Kostej Nesmrteľný a to ho tak nahnevalo, že jej prikázal žiť tri roky v žabacej podobe. Ale teraz je neskoro ľutovať, slovami si z nešťastia nepomôžeš. Vezmi si toto klbko a choď tam, kam sa bude kotúľať.“
Ivan cárevič poďakoval dedkovi a vydal sa za klbkom.
Klbko sa kotúľalo, kotúľalo cez vysoké hory, hlbokými borinami, cez lúky a cez krovie, cez blatisté trasoviská, cez pustiny, cez kamenie, kde živej duše niet, a Ivan cárevič za ním išiel a išiel, na chvíľočku sa nezastavil, na chvíľočku si neodpočinul.
Dlho putoval, roztrhal tretí pár železných topánok, zjedol tretí bochník železného chleba, až sa dotrmácal k čiernemu lesu. Vtom sa proti nemu kolísal medveď.
Zabijem ho, povedal si Ivan cárevič, veď už nemám ani sústo.
Zamieril na medveďa, ale ten zrazu prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivane cáreviču! Môže sa stať, že ma raz budeš potrebovať.“
Ivan cárevič medveďa ušetril a išiel ďalej.
Ako tak išiel po širom poli, letel nad ním divý kačer. Ivan cárevič vybral ostrý šíp, už-už napol luk, keď vtom prehovoril kačer ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivane cáreviču! Môže sa stať, že ma raz budeš potrebovať.“
Ivan cárevič kačera ušetril a išiel ďalej hladný.
Náhle proti nemu vyrazil dlhouchý zajac.
Zabijem ho, povedal si Ivan cárevič, veď už sa od hladu sotva na nohách držím.
Napol svoj lovecký luk, zamieril, ale vtom prehovoril zajac ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivane cáreviču! Môže sa stať, že ma raz budeš potrebovať.“
Ivan cárevič ušetril aj zajaca a išiel ďalej.
Prišiel k modrému moru a tam na piesočnatom brehu ležala obrovská šťuka, lapala po dychu, už jej sily dochádzali. Ivan cárevič zvolal:
„Zjem tú šťuku! Už to od hladu nevydržím!“
„Ach, Ivane cáreviču,“ oslovila ho šťuka, „zľutuj sa nado mnou, nejedz ma, radšej ma hoď do modrého mora!“
Ivan cárevič sa nad šťukou zľutoval, hodil ju do mora a vydal sa ďalej po brehu za svojím klbkom.
Klbko sa kotúľalo, kotúľalo, až sa dokotúľalo do lesa. A tam na čistinke stála chalúpka na kuracích nôžkach a točila sa dookola.
Ivan cárevič zvolal:
„Chalúpka, chalúpka, otoč sa múrom k tmavej bučine, okienkami ku mne!“
A chalúpka ho hneď poslúchla a otočila sa zadnou stenou k lesu a okienkami k Ivanovi cárevičovi. Vošiel dovnútra, a koho tam nevidí? Na peci ležala baba Jaga kostlivica. Uvidela ho a vraví:
„Prečo si ku mne prišiel, švarný mládenče? Z cudzej, alebo z vlastnej vôle?“
„Ach, babo Jaga kostlivica, daj mi najprv jesť a piť, nechaj ma po ceste prach zmyť a potom sa vypytuj!“
„To máš pravdu,“ na to baba Jaga.
A priniesla mu pohostenie. Najedol sa, napil sa, po ceste sa umyl a potom rozprával, že hľadá svoju ženu, Vasilisu Premúdru.
„Viem, všetko viem,“ vravela baba Jaga. „Ten zloduch Kostej Nesmrteľný ju väzní. Ale nebude ľahké ju vyslobodiť, bude ťažké nad Kostejom zvíťaziť. Toho žiadny šíp ani strela nezabije. Ten sa nikoho nebojí, lebo nikto nevie, kde sa skrýva jeho smrť.“
„A kde sa skrýva jeho smrť?“
„Jeho smrť je v hrote ihly, tá ihla je vo vajci, to vajce je v kačici, tá kačica v zajacovi, ten v kovanej truhlici, truhlica na starom dube až na najvyššej vetve, ale o tom, kde dub rastie, nikto z ľudí netuší.“
Potom baba Jaga prezradila Ivanovi cárevičovi, ako sa k tomu dubu dostane. Cárevič jej poďakoval a šiel.
Dlho blúdil hlbokými lesmi, div sa v močiaroch neutopil, až napokon predsa došiel ku Kostejovmu dubu. Týčil sa do výšky, jeho konáre dosahovali až k oblakom, jeho korene prerastali zem na sto míľ, jeho husté listy zakrývali slnko. A celkom hore, na samom vrcholci koruny spočívala kovaná truhlica.
Ivan cárevič hľadel na dub, nevedel, čo si počať, nevedel, ako stiahnuť truhlicu dolu.
Keby tu tak bol medveď, pomyslel si, ten by mi pomohol.
A len čo si to pomyslel, medveď už bol tu. Prihrnul sa a vyvrátil dub aj s koreňmi. Truhlica spadla na zem a rozbila sa na triesky. A z tých triesok vybehol zajac a dal sa na útek.
Keby tu tak bol môj zajac, pomyslel si cárevič, ten by utečenca iste dobehol.
A len čo si to pomyslel, zajac už bol tu. Dohnal utečenca, chytil ho a roztrhol. Z mŕtveho zajaca vyletela kačica a vzniesla sa vysoko, vysoko, až do neba. Keby tu tak bol môj kačer, pomyslel si cárevič. A kačer už bol tu, rozletel sa za kačicou a klofal ju do hlavy. Kačica pustila vajce. Padalo, padalo, až spadlo do modrého mora.
Ivan cárevič plakal, nariekal, stál na brehu a žaloval:
„Keby tu tak bola moja šťuka! Tá by mi iste vajce z morského dna priniesla.“
A vtom už pláva k brehu obrovská šťuka a v zuboch drží vajce:
„Tu ho máš, Ivane cáreviču!“
Cárevič sa zaradoval, rozbil vajce, vytiahol ihlu a odlomil jej hrot. A len čo to urobil, padol Kostej Nesmrteľný mŕtvy na zem a rozsypal sa na prach. V tej chvíli pristúpila k Ivanovi cárevičovi Vasilisa Premúdra a povedala:
„Dokázal si to, Ivane cáreviču, našiel si ma, a preto už budem tvoja navždy.“
Ivan cárevič potom vybral z Kostejovej stajne toho najrýchlejšieho klusáka, sadol naň s Vasilisou Premúdrou a vrátil sa s ňou domov do svojej ríše. A tam spolu v láske žili, dlhé roky šťastní boli.