Ako sa snehuliak konečne zahrial

...kde bolo, tam bolo, bola jedna malá, zasnežená dedinka. A keďže vtedy Svätý Martin priviezol naozaj veľa snehu, dali sa výborne stavať snehuliaci. V celej dedinke by ste tak nenašli chalúpku, pri ktorej by čestnú stráž nedržal belostný snehuliak. Dokonca aj starý pán z konca dediny postavil svojho snehuliaka. A dal mu meno Emil. Jednoducho preto, že aj on sám sa volal Emil, a tak rovnako pomenoval aj svojho huňatého kocúra. Snehuliačik Emil bol tak podobný ostatným snehuliakom, zároveň sa však v mnohom líšil. Možno preto, že mu bola neustále zima. A čo si budeme hovoriť, keď je snehuliakovi zima, nie je niečo v poriadku...
Deň čo deň sa tak úpenlivo pozeral do okien starého pána a tak veľmi túžil priblížiť sa k plápolajúcemu ohňu v jeho krbe. V jeho srdiečku totiž cítil chlad, ktorý sa rozlieval aj do špičky jeho mrkvového nosa. A bol z toho naozaj nešťastný, pretože ostatným snehuliakom v dedine zima veru nebola.

To viete, že náš snehuliačik Emil bol rád, keď sa k nemu jedného popoludnia zastavilo malé dievčatko a okolo jeho holého krku mu obviazalo svoj šál. To ho zahrialo pri srdiečku. Keď však dievčatko odišlo a na dedinu opäť padla noc, snehuliačik sa znova roztriasol zimou. Závistlivo pozeral na ostatné rodinky snehuliakov. „Keby tu aspoň nestál tak sám, ako kôl v plote!“, pomyslel si. Pritom veľmi dobre vedel, že starý pán pre svoje krehké zdravie viac snehuliakov postaviť nedokáže.
A tak tam niekoľko dní mrzol a triasol sa zimou, pritom túžobne pozeral jednak na oheň v krbe, jednak na veselé rodiny snehuliakov. Jedno popoludnie sa pri ňom zastavilo zasa to malé dievčatko, ktoré mu darovalo hrejivý šál. „Úbohý môj malý,“ prehovorilo. „Stojíš tu tak sám, musí ti byť chladno a určite aj smutno,“ pokračovalo. A malou ručičkou v rukavičke mu oprašovalo čerstvo napadnutý sneh z jeho uhoľných gombíkov. A rozprávalo sa s ním tak dlho, kým sa snehuliačikovi zmrznutý jazyk nerozviazal. To sa potom rozprávali spolu a že toho mali veľa na preberanie. Snehuliaci sa totiž s deťmi veľmi nerozprávajú, to sa potom nazbiera vecí na poriadnu konverzáciu!
A tak dievčatko snehuliaka navštevovalo deň čo deň a zakaždým sa ho pýtalo, prečo je taký smutný. A snehuliačik zakaždým odpovedal, že mu je zima a že by sa potreboval dostať k hrejivému ohníku. Ale to si dievčatko ťukalo po čele, že nikdy v živote nevidelo snehuliaka, ktorý sa chce dobrovoľne roztopiť. Raz však dostalo nápad! Na stenu domu kriedami namalovalo plápolajúci ohníček. Len a len pre snehuliačika, aby mu nebolo smutno, že k skutočnému nesmie. To bolo radosti! Snehuliačikovi div z hlavy nespadol hrniec, ako parádny klobúk. A keď sa k nemu potom dievčatko pritislo, aby ohníček mohli sledovať spolu, bolo snehuliakovi blaho pri srdiečku. Už nepociťoval chlad ani mráz a na cencúle na svojom mrkvovom nose si ani nespomenul. „To ten ohníček pekne hreje,“ povedal. „Jój, jój,“ prisvedčilo dievčatko. A tak sa ten deň snehuliačik konečne zahrial. Jeho srdiečko sa však nerozohrialo nakresleným ohníčkom, ale láskou, ktorá vyžarovala z tohto malého dievčatka. Pretože láska zahreje aj toho najzmrznutejšieho snehuliaka!