Plešáčik a jeho šiesti závistliví bratia

Jeden gazda mal sedem synov. Šiesti boli hlúpi a závistliví a ten siedmy bol veselý a mal veľmi múdru hlavu. Takú múdru, že mu od samej múdrosti vypadali všetky vlasy. Plešinu mal až po chrbát, preto ho volali Plešáčik. Keď gazda umieral, odkázal každému synovi teliatko:
„Starajte sa o svoje teliatka a pasťte ich dobre. Vyrastú z nich kravy a budú vás živiť.“
Otec zomrel a bratia sa o svoje teliatka starali a dobre ich pásli, ako im otec nakázal. Raz však Plešáčik ochorel, a preto poprosil bratov, aby jeho teliatko vzali so sebou na pašu. Bratia vzali teliatko, ale len čo boli za dedinou, zhodili ho do hlbokej, opustenej studne. A Plešáčikovi večer povedali, že tam teliatko spadlo samo.
Plešáčik si domyslel, že závistliví bratia teliatko naschvál hodili do studne, ale predsa sa išiel ku studni pozrieť. A uvidel tam ťavu, ktorá sa zatúlala od nejakého stáda. Plešáčik nechal teliatko teliatkom, pretože by mu už aj tak nemohol pomôcť, a odviedol si domov ťavu.
Čudovali sa bratia, kde prišiel k ťave, a on im odpovedal:
„Išiel som ku studni, kam mi spadlo teliatko, pomodlil som sa, aby teliatko zo studne zase vyskočilo, a zatiaľ vyskočila ťava. Tak som si ťavu priviedol domov.“
Keď to bratia započuli, hneď zahnali svoje teliatka ku studni a všetky ich tam nahádzali. Potom si kľakli a modlili sa celý deň, až do noci. Ale žiadna ťava nevyskočila. Bratia poznali, že ich Plešáčik oklamal.
Nahnevali sa naňho, bežali domov a zapálili mu chalupu. Len-len že Plešáčik neuhorel a holý život zachránil. Ale nenariekal. Vzal dve vrecúška, do jedného nazbieral zo zhoreniska uhlíky a do druhého popol a išiel do mesta. Postavil sa na námestie a začal vyvolávať, že predá dve vrecúška striebra. Šiel okolo boháč, že striebro kúpi. Plešáčik mu hovorí:
„Predám, ale s jednou podmienkou. Vrecúška smieš otvoriť až doma, inak sa ti striebro zmení na uhlie a popol. Je to čarovné striebro.“ Boháč súhlasil, dal Plešáčikovi za vrecúška kopu peňazí a ten si za ne postavil nový dom, nakúpil celé stádo tiav a ešte mu zostalo. Bratia sa veľmi čudovali, kde vzal Plešáčik toľko peňazí, a on im všetko po pravde povedal.
Bratia horlivo zapálili svoje chalupy, napchali do vriec uhlíky a popol zo zhoreniska a ponáhľali sa do mesta. Postavili sa na námestie a začali vyvolávať, že predajú striebro, ale nikto sa nesmie do vrecúška pozrieť skôr ako doma, lebo je to striebro čarovné a premenilo by sa na uhlie a popol. Šiel okolo zase boháč, ktorého Plešáčik napálil, a keď započul, že zas niekto predáva čarovné striebro, nahneval sa, vzal palicu a naklepal bratom, čo sa do nich zmestilo.
A závistliví bratia nemali nič. Ani teliatka, ani chalupu, len plný chrbát modrín. A tak to má byť: kto inému škodí, sám by mal trpieť!