Silný Kadubec

Lovil raz pán kráľ vo svojich horách a bol veľmi spokojný. Všade plno zveri, naháňači dobrí, horári pozorní a úlovok pekný. Nič nechýbalo kráľovi k úplnej spokojnosti, len aby sa od srdca zasmial. Ale aj to sa stalo.
Postrelil kráľ divú svinu a vytrvalo ju prenasledoval, až sa stratil svojej družine. Márne trúbili, nadarmo volali, nikde odpovede ..... panovník bol veľmi ďaleko. Napokon chrty našli stopu a družina sa dala po nej. Z kopca na kopec ťahali chrty, cez kamenie a mokrade, prales a holé svahy, až napokon zastali a čuchali na okraji menšej čistinky. Všetci členovia kráľovej družiny naťahovali krky a nechceli veriť vlastným očiam.
Na čistinke sedel na mŕtvej svini kráľ, hľadel na akéhosi čarodejného umelca a veselo sa smial. Dvoranom však práve do smiechu nebolo, lebo to divadlo presahovalo hranice ich chápania. Akýsi človek vytrhol zo zeme obrovský dub, polámal mu korene, potom si strom postavil na bradu a chodil s ním pred kráľom ako šašo s ľahkou žrďou. Potom si ten človek uviazal cez hlavu košeľu ako šatku a dubom zametal čistinku. Pochopili, že napodobňuje ženskú, ale nemali kedy sa zasmiať. Šiel od duba taký vietor, že trhal čiapky. A ten silák družinu nevidel a stále zametal. I dali sa kráľovi spoločníci do krikov, čo to vyvádza, či ich chce zmiesť až niekam pod lesy.
Rozhneval sa silák, lebo nemal taký úmysel, postavil dub pred seba, schmatol jedného dvoranina po druhom, posadil ich na pahýle konárov a potom dub zarazil do hromady vytrhaných jedlí a smrekov. Neboli tí páni zvyknutí šplhať po stromoch, nariekali a kĺzali sa, bol na nich smiešny pohľad. Ale kráľovi sa to nesmierne páčilo, tlieskal a volal „bravo“ a smial sa, až slzil. I chceli sa tí vzácni páni vrhnúť na siláka a zdolať ho smrtiacimi zbraňami, ale kráľ im zakázal.
„Prečo by ste ho trestali?“ povedal im. „Znamenito ma pobavil, zaslúži si odmenu. A potom ..... možno ho raz budem potrebovať, on mi môže osožiť lepšie ako vy všetci dohromady.“
Potom pristúpil k silákovi, poplácal ho po širokom chrbte a povedal:
„Tentoraz sa mi poľovačka skutočne vydarila. Som veľmi spokojný so všetkými horármi, lebo dobre spravujú moje lesy, ale najväčšiu radosť mám z teba, Kadubče. Zachránil si mi život a ukázal si mi, aké silné a zdravé ľudí rodí moja krajina. Keď ťa budem potrebovať, odkážem ti. Teraz mi však povedz, ako sa ti najlepšie odmením za príjemnú chvíľku.“
Kadubec si upravil košeľu, poškrabal sa za uchom a pozrel na divú svinu, ktorú zabil práve v tom okamihu, keď sa v záchvate poslednej zúrivosti vrhla na kráľa a takmer by ho bola roztrhala.
„Pán kráľ,“ povedal nesmelo, „tak sa mi zdá, že som v tejto hre nejako vyhladol. Keď už mi chcete niečo dať, dajte mi túto svinu, ja si na nej pochutím.“
To sa rozumie, že mu ju kráľ bez rozmýšľania daroval. Čudoval sa len, aký je ten Kadubec až nezmyselne skromný. Ale on na to nedbal, dal si svinu pod pazuchu, hlboko sa uklonil svojmu pánovi a trochu menej jeho družine a veselo bežal domov.
Uplynul nejaký čas a zdalo sa, že kráľ na Kadubca nadobro zabudol. Vydával sestru, mal s tým plno starostí a veľa práce. Chcel, aby princezná dostala okrem vena aj najlepšiu výbavu z najvzácnejších látok a kožušín. Preto sám prijímal kupcov a dohliadal na krajčírov. Ukázal sa veľmi náročný. To preto, aby mu nikto nevyčítal, že sestru vydal len tak, že sa jej chcel zbaviť. Avšak bol spokojný, všetko sa mu darilo, ako si želal. Ani starostlivá matka by nebola vybavila lepšie svoju jedinú dcéru.
Dlho pred svadbou poslal poslov do všetkých svetových strán, aby zvolali všetkých vzácnych hostí, kráľov, kniežatá a ostatnú vysokú šľachtu. Veľa robotníkov pripravovalo zámocké nádvorie na veľký turnaj a ostatné slávnosti, ktoré sa konali pod holým nebom. Aj tu sa všetko darilo podľa želania a kráľ bol celkom spokojný. Potom už len poháňal kuchárov, aby ani tí nič nepokazili.
I zišlo sa na tú svadbu toľko vzácnych hostí do kráľovského zámku, že nebolo pamätníka ani zápisu. Celá krajina o tom rozprávala, ba pol sveta nehovorilo o ničom inom ako práve o svadbe. Prišli najmocnejší králi s rytiermi, rytierkami a šašmi, prišli na vzácnych koňoch a v prekrásnom odeve, ale nikto sa nemohol vyrovnať neveste a jej peknému bratovi, ktorý žiaril spokojnosťou, keď vítal alebo viedol k stolu. Mnohí ho pokladali za ženícha. On mal rád žartovanie, bavil sa tým a vôbec neľutoval kopu peňazí, ktoré obetoval na sestrinu svadbu.
Stalo sa však práve pri svadobnej večeri, že vznikla menšia hádka, ktorá by takmer bola skončila nepriateľstvom a bitkou, keby ju nebol kráľ včas zažehnal.
Na svadbu prišli aj dvaja králi chvastaví. Keď sa trochu napili a víno im stúplo do hlavy, začali si rozprávať o svojich krajinách, čo tam všetko nemajú. Luhali, len sa im od huby prášilo, ale luhali pokojne. Do ich krajín bolo veľmi ďaleko a nikto sa nemohol presvedčiť, ako veci v skutočnosti vyzerajú. Nezostali však iba pri chvále krajín, nakoniec chválili svoj ľud a samých seba.
„Ja mám veľmi silných ľudí,“ povedal kráľ, ktorý pred chvíľou nahováral celej spoločnosti, že by mohol stavať zámky zo zlata, koľko ho má vo svojej krajine. „Myslím, že moji rytieri sú vôbec najsilnejší na celom svete. Tak povedzme Lamželezo, to bol ten, čo mal hrad na kopci nad dvoma obrovskými riekami, rozbil nedávno na márne kúsky prvú bránu svojmu susedovi, pretože ozbrojenci ho nechali dlho čakať. Keď som usporiadal veľké zápasy, nikto sa na Lamželeza neodvážil. Aby som povedal pravdu, mne sa ten rytier páčil. Ale keď som ho videl na nádvorí, ako nadute vyzýva, ako pyšne a drzo pozerá po kňažniach a kniežatách, áno, aj na mňa, vošla do mňa zlosť, vyskočil som, nikomu som nič nepovedal, požičal som si cudzie brnenie a odpovedal na jeho výzvu. Hneď sme sa proti sebe vrhli. Som dodnes hrdý na tie rany, ale pyšný som na to, že som ich desaťnásobne oplatil. Áno, porazil som najsilnejšieho muža svojej krajiny bez veľkých ťažkostí. Potom som obrátil koňa a rýchlo som ušiel, aby ma nikto nespoznal a zlé jazyky o tom veľa nehovorili. Však vám to tu rozprávam ako prvým. Ale môžete to rozprávať ďalej, prečo nie ..... on totiž ten môj rytier už nežije, padol vo vojne.“
Tvárila sa celá spoločnosť, akoby verila, zatiaľ sa však všetci v duchu smiali tej kráľovskej hlúposti. Len druhý chvastavý kráľ sa uškrnul a vraví:
„Lamželezo? Čo je tvoj Lamželezo proti môjmu Drtiskálovi? Toho ste mali vidieť! Tak raz sa vám nejako nepohodol s mojím vrchným vyberačom daní. Kým sme mohli vec po dobrom urovnať, vytrhol obrovský kus skaly a hodil na hrad toho vyberača ..... iste vám nemusím hovoriť, ako to dopadlo. I predvolal som ho pred súd, lebo môj vrchný vyberač nekradol toľko, ako si Drtiskála myslel, a okrem toho som ho mal veľmi rád. Ale môj obor neprišiel a nikto si ho netrúfal priviesť. Videl som, že to po dobrom nepôjde, a tak som sa vybral sám. Moje vojsko obkľúčilo Drtiskálov hrad, ja som siláka vyzval. Vyšiel domýšľavo, ako vraj budeme zápasiť. Povedal som mu, aby si spôsob vybral sám, že mi na tom nezáleží. Prišiel s mečom a hneď sa na mňa vrhol. Dlho nezápasil ..... premohol som ho. Prosil o milosť, ale nedostal ju. Teraz už mám v krajine pokoj, lebo všetci poznajú moju silu.“
Niekto v spoločnosti sa zachichotal, chvastúň sa zlostne pozrel a vstával so zaťatými päsťami. A tu prehovoril kráľ hostiteľ.
„Drahý brat,“ povedal mierne, „odpusť mojim priateľom, že sa zasmiali. Spomenuli si na veselú príhodu, ktorá sa u nás nedávno stala.“
„Odpustím im,“ povedal ten rozhnevaný kráľ, „ale nech jasne vyhlásia, že som najsilnejší panovník na svete.“
„Oho!“ ozval sa prvý chvastúň. „Myslím si, že najsilnejší som ja. A nielen panovník, vôbec najsilnejší človek! Veď som to predsa dokázal!“
„A ja nie?“ skríkol druhý a od zlosti celý očervenel.
„Upokojte sa, milí bratia,“ prosil kráľ hostiteľ a usmieval sa, „všetci moji ľudia si myslia, že na celom svete je najsilnejší Kadubec.“
„Kadubec?“ čudovali sa králi. „U nás o takom rytierovi nič nevieme.“
„Niet sa čomu čudovať,“ povedal náš kráľ veselo, „veď to ani nie je rytier. Neláme železné brány ani neprikrýva hrady skalami, ale hrá sa s najväčšími stromami ako s trieskami. Je to obyčajný synček z našich hôr.“
I rozprával potom kráľ hostiteľ všetkým hodovníkom, ako poľoval na divé svine, ako mohol byť roztrhaný, keby ho nebol zachránil neznámy prostáčik z hôr. Nezamlčal, že ho Kadubec rozveselil hrou s mrzutou poľovníckou družinou. Smiali sa cudzinci na rozprávaní o dvoranoch na pahýľoch dubových konárov, ale nechceli veriť, že Kadubec je najsilnejší na celom svete. Keby bol vraj najsilnejší v celom kráľovstve, tak vraj by bol pozvaný na veľké zápasy, aj keď nie je z rytierskeho rodu.
Nášho kráľa to zamrzelo. Vycítil, že ho jeho hostia pokladajú za takého istého luhára, akí boli sami. Preto si umienil, že ich presvedčí.
„Pošlem po Kadubca,“ povedal im, „a požiadam ho, aby nám svoje umenie predviedol. Sami uvidíte a uveríte mi.“
„Eh,“ uškŕňali sa obaja králi, „na stromoch sa sila nepozná, silu možno merať len v zápase. Nech sa dostaví a skúsi to s nami, tak sa presvedčíme!“
„Kadubec s kráľmi?“ čudoval sa panovník.
„A čo na tom?“ odpovedali. „Slabší so silnejším.“
„Ale on nikdy nesedel na koni a myslím, že doteraz nezápasil na žiadnom dvore.“
„Silák zostane silákom hoci aj na mesiaci,“ hovorili králi a v duchu si mysleli: Aha, už ťa prechádza chuť. Veď sme si hneď hovorili, že ani ty nehovoríš pravdu. Ale nápad, že by mali zápasiť s necvičeným silákom z hôr, ich očaril, páčil sa im čoraz viac. Boli pevne presvedčení, že hladko vyhrajú, a tešili sa už na tú slávu.
„Bratia milí,“ prosil ich však hostiteľ, „rozmyslite si dobre, kým poviete posledné slovo. Mám strach, aby z toho nakoniec nevzišlo niečo veľmi nemilé. Svadba mojej drahej sestry nesmie byť ničím pokazená.“
„Povedali sme,“ hovorili králi. „Ak sa bojíš o život svojho siláka, tak dobre. Sľubujeme ti, že ho nezabijeme. Stačí ti to?“
Ako by to kráľovi nestačilo? Vôbec sa neobával o Kadubcov život, ale o svojich hostí. Ale keď sami navrhli, že sa v zápase budú šetriť životy, upokojil sa. Kadubec si iste dá povedať a kráľom neublíži. A ak porazia oni jeho, tak sa zase nič nestane. Hostia boli odvedení od svojho sporu a odnesie to najviac Kadubec niekoľkými ranami a pomliaždeninami. Hlavné je, že sa spoločnosť veselo baví a už nehovorí o súboji. Tak sa hneď vybrali poslovia za silným Kadubcom. Išli na koňoch, cesta im rýchlo ubiehala, a predsa trvalo celý deň, kým siláka v horách našli. Zastihli ho, ako nakladá seno na obrovský voz. Nemal v ňom koňa ani voly. Len čo ho uvideli, spomenuli si, ako nevyberavo si vtedy zahral s kráľovskou družinou, a padol na nich strach. I zostali v lese a chvíľu ho pozorovali.
Naložil Kadubec na svoj obrovský voz všetko seno, čo mal na stráni, odlomil statnú jedľu, položil ju a priviazal na fúru, potom sa sám zapriahol a išiel domov. Išli opatrne za ním a počkali, kým seno uloží, a potom predstúpili. Najodvážnejší sa hlboko uklonil a povedal:
„Silný Kadubče, pán kráľ ťa pekne pozdravuje a odkazuje ti, aby si k nemu prišiel, pretože by si rád s tebou pohovoril.“
Kadubec sa začudoval, ale potom sa spýtal:
„Pozýva ma náš pán kráľ na besedu, alebo ma potrebuje?“
„Potrebuje ťa,“ priznali sa, „a bol by veľmi rád, keby si prišiel čo najskôr. Ak mu pomôžeš, iste ťa bohato odmení. Veď je to kráľ.“
Spomenul si Kadubec na divú svinu a povedal im, že sa hneď vypraví, len čo zje večeru. A ako povedal, tak aj urobil. Umyl sa a prezliekol, zjedol hrniec hrachu a kus mäsa a vyšiel. Ponúkli mu koňa, ale on neprijal, vraj im postačí pešo.
A bola to pravda. Šiel tak rýchlo, že dostihol všetkých koní oveľa skôr, než sa priblížili k mestským hradbám. Keďže sa blížilo k polnoci, nešiel Kadubec do kráľovského zámku, ale vyspal sa v hostinci a ohlásil sa až ráno. Pán kráľ ho prijal s veľkou radosťou a hneď mu všetko pravdivo vyložil. Sľuboval rytierske ostrohy a veľa peňazí, ak zvíťazí Kadubec.
O chystanom zápase hovorilo už celé mesto, pretože zámocká služba nemlčala, naopak, ešte zatepla všetko vyzvonila. I šlo teraz kráľovi nielen o to, aby Kadubec zostal nažive a králi sa nehádali, ale o to, aby bola zachránená dobrá povesť celej krajiny.
„Len mi ich prenechajte,“ povedal Kadubec bezstarostne, „však ja si to s nimi vybavím.“
„Môžu byť naozaj veľmi silní,“ upozorňoval potom kráľ.
„To áno,“ myslel si silák. „Práve preto sa pozrieme, ako to vlastne bolo s Lamželezom a Drtiskálom. O mňa sa nebojte, len mi dajte poriadne najesť.“
Nanosili kuchári vzácnych jedál a nápojov, ale Kadubec ich s tým vyhnal. „Hrniec hrachu mi prineste a kusy slaniny, ak tu nejakú máte,“ povedal im. „A piť budem ako doma čistú vodu.“
Dali mu, čo chcel, a nechali ho osamote, ale pozorovali ho cez kľúčovú dierku. Oči im vystupovali z jamiek nad tým, čo sa dialo v izbe. Kadubec jedol a jedol, až všetko zjedol, potom sa napil čistej vody, natiahol sa na koberci a spal ako zabitý.
I jedol a spal Kadubec celé tri dni a tri noci a štvrtého dňa mu povedali, že popoludní bude zápasiť s prvým kráľom. Prikývol, že dobre, ešte sa trochu najedol a pospal a po poludní bol svieži a silný ako nikdy predtým, lebo si dobre odpočinul.
Obliekli ho len do železnej košele a nohavíc, lebo žiadne brnenie nestačilo, na hlavu mu dali oceľovú prilbu a posadili ho na koňa. Prvý kráľ však vyšiel v pevnom pancieri, akoby ťahal do vojny. Kým si Kadubec prezeral palicu, ktorú mu dali, rozbehol sa ten kráľ proti nemu a v plnom cvale mu narazil svojou palicou do pŕs. Kôň si sadol na zadné nohy, Kadubec sa pozrel, čo sa to deje. I videl, že jeho súper práve zlomil svoju palicu, že otáča koňa a že mu podávajú novú palicu. Pochopil silák z hôr, čím sa zápasí, a hneď sa rozbehol kráľovi naproti. Pred kráľovou palicou sa uhol, ale napriahol svoju a zľahka ho ťukol do panciera, ktorý chránil prsia. Chvastavý kráľ vyletel zo sedla a spadol kdesi na druhom konci nádvoria.
Diváci jasali a vyvolávali Kadubcovi slávu. Sám pán kráľ pribehol, stisol ho a objal a povedal mu tak hlasno, aby počuli všetci jeho radcovia:
„Výborne, priateľu, budeš rytierom a dostaneš podväzky!“
Uklonil sa mu Kadubec a usmial sa. Nechápal, prečo mu stále sľubujú tie podväzky, keď on predsa žiadne nepotrebuje, ale keď to sľúbil pán kráľ, uveril mu, že to na niečo bude dobré, a nevzpieral sa, hoci by bol oveľa radšej počul, že mu dajú hrachu a slaniny, čo unesie.
„No tak,“ povedal Kadubec, keď myslel, že je chvály viac než dosť, „môžeme pokračovať.“
„Čože?“ čudovali sa mu všetci. „Veď musíš mať v hrudi dieru.“
„Ja?“ smial sa Kadubec. „Škoda že nemôžem len tak vyzliecť košeľu, aby ste sa presvedčili. Nič mi nie je, bolo to štipnutie. Chcem zápasiť ďalej!“
Počul reč aj druhý chvastavý kráľ a domnieval sa, že ten silák luže, že sa chvastá, a tak hneď súhlasil, aby sa zápasilo ďalej. Pán kráľ išiel k porazenému, ktorého privádzali k vedomiu.
I zatrúbil ktosi a zápasníci vysadli na kone. Opäť im podali tie palice a oni sa proti sebe rozbehli. Tentoraz dostal Kadubec do brucha a akosi ho to zabolelo, aj keď nie príliš. Hľa, povedal si v duchu, tak aj do brucha sa môže pichať? A obrátil koňa a rozbehol sa proti druhému kráľovi. A potom vyčkal, kým sa ten zase minul ako kráľ prvý, a dal mu ranu do panciera, ktorý chránil brucho. I vyletel kráľ a letel zadkom napred cez celé veľké nádvorie a zapadol kamsi do kúta.
Opäť sa strhol obrovský rev a diváci nadšene vyvolávali slávu Kadubcovi. Opäť pribehol sám pán kráľ, stisol ho a objal a povedal mu tak hlasno, aby počuli všetci jeho vznešení radcovia:
„Výborne, priateľu, výborne. Vidím, že rytierstvo je pre teba málo. Budeš hajtmanom a dostaneš zástavu.“
Nechápal prostáčik z hôr, prečo mu pán kráľ sľubuje také veci, o ktoré nikdy nestál a nikdy nikoho neprosil, ale že mu to sľuboval on, uveril mu, že budú na niečo dobré, a nevzpieral sa, hoci by bol počul oveľa radšej, že dostane hrachu a slaniny, čo unesie. A tak sa zase uklonil a usmial a bol rád, že má zápasy za sebou, pretože sa mu v tej drôtenej košeli veľmi zle dýchalo a v nohaviciach mu tŕpli nohy.
Vtom však diváci stíchli ako na povel. Všetci, čo stáli okolo Kadubca, zdvihli hlavy a pátrali, čo sa to prihodilo! Beda!
Rytieri a šľachta zo sprievodu tých chvastavých kráľov nastúpili v plnej zbroji a vyzývali Kadubca na zápas. Cítili sa veľmi urazení, že taký prostáčik premohol ich panovníkov, a chceli porážku odčiniť. Len že ich bolo veľa a držali v rukách meče ..... tentoraz išlo o život.
„Kadubče,“ zvolal kráľ, „ak zvíťazíš aj teraz, tak .....“
a rýchlo si spomínal, čo by svojmu silákovi sľúbil.
I dostali kráľovi radcovia strach, aby si pán kráľ nakoniec nevzal toho hromotĺka za radcu a neusadil ho medzi nimi, a tak jeden z nich, ten najstarší, vystúpil a dopovedal za kráľa:
„Ak zvíťazíš ešte tentoraz, dáme ti toľko hrachu a slaniny, koľko sám utiahneš na najväčšom voze. A pustíme ťa domov.“
Len čo to Kadubec začul, rozveselil sa tak náramne, že celkom zabudol na pána kráľa. Schmatol milého radcu a trikrát ho vyhodil vysoko nad seba ako handrovú bábku, až sa ten starček od strachu celý spotil. I smiali sa všetci diváci a tlieskali Kadubcovi, smial sa a zatlieskal aj pán kráľ, ba usmial sa aj najstarší radca, ktorý bol veľmi rád, že má pevnú pôdu pod nohami. Potom hneď podali Kadubcovi najsilnejší meč a povedali mu, aby nikoho nešetril, že mu ide tentoraz o krk.
Rytierov bolo toľko, až sa hlava točila. Myslel si Kadubec, že bude zápasiť vždy s jedným, ale prepočítal sa. Vykročili proti nemu všetci naraz, pretože ho chceli zabiť, aby už nikdy nepremohol žiadneho kráľa. I zostal Kadubec oprený chrbtom o stenu a čakal, kým mu prídu na dosah. Potom sa silno rozmáchol a vyrazil všetkým rytierom v prvom rade meče z rúk. I ustúpili tí odzbrojení za druhý a tretí rad a čakali, že iní budú mať väčšie šťastie. Ale aj druhému a tretiemu radu vyrazil alebo polámal Kadubec meče, až nemal nikoho ozbrojeného proti sebe. Prosili tí rytieri, aby im boli dané iné meče, avšak nikto sa k tomu nemal, pretože to bolo proti zvyklostiam pri zápasoch na kráľovskom dvore. A tak nakoniec všetci porazení stáli vo veľkom rade a čakali na svoju smrť. Nikto z divákov nejasal, všetci sa desili pomyslenia, že teraz Kadubec pôjde a začne odsekávať hlavy.
Ale Kadubec urobil niečo iné. Zapichol svoj meč a išiel k rytierom a povedal im:
„Nič si z toho nerobte. Neublížim vám. Vy nemôžete za to, že ste takí slabí, a ja zase nemôžem za svoju silu. Zanechajme bitky a buďme priateľmi.“
Tu prepukli všetci diváci v obrovské nadšenie, panie sa prebrali z mdloby a jasali radosťou, že všetko tak dobre dopadlo. Porazení rytieri podali víťazovi ruku a uznali, že má pravdu. Nikto nemôže za to, aký vyrastie.
Tešil sa Kadubec, že má teraz už naozaj všetko za sebou, a išiel sa prezliecť.
Len čo sa však prezliekol, vstúpil pán kráľ. Bol smutný a Kadubec hneď poznal, že sa niečo stalo.
„Milý Kadubče,“ povedal pán kráľ, „veľmi ma mrzí, že ťa nemôžem prepustiť.“
„A prečo nie?“ čudoval sa Kadubec.
„Zakázal som ti predsa výslovne zabíjať tých kráľov, ale ty si nedbal. Všetci naši doktori a ranhojiči ich tam dolu kriesia, ale nadarmo. Vieš, tých rytierov by som ti bol odpustil, ale za kráľov si ťa tu musím podržať. Ak sú mŕtvi, bojím sa, že z toho bude vojna.“
„Len sa, pán kráľ, ničoho nebojte,“ smial sa Kadubec, „však oni sa spamätajú, vyrazilo im dych. To ja poznám, to sa stáva každému, kto si to so mnou rozdá.“
I išiel za nimi, vzal ich a začal ich nadhadzovať ako malé deti a dych sa im skutočne vrátil.
Dýchali, ale oči neotvárali.
„Umrú,“ hovorili doktori a ranhojiči.
„Ale kdeže!“ smial sa Kadubec. „Budú tri dni a tri noci spať, veď to poznáme!“ A dodal k pánu kráľovi:
„Vždy je lepšie spať pred zápasom než po ňom.“
Pán kráľ si vydýchol, dal Kadubcovi najväčší voz, aký mal vo svojom meste, samozrejme plný hrachu a slaniny, a ešte k tomu pridal mladého býčka a srdečne sa rozlúčil. Kadubec býčka spútal, hodil si ho za šiju, zapriahol sa do voza a vracal sa domov. Celé mesto ho s jasotom vyprevádzalo až na hradby a hľadelo za ním, kým nezmizol.
Keď sa tí králi konečne zobudili, mysleli si, že sa im všetko len snívalo, a preto sa nehanbili o tom rozprávať. Nikto im nič nevyhováral, lebo sa priznali, že sa chvastali. A boli veľmi spokojní na slávnej svadbe, ani sa im domov nechcelo.
I Kadubec bol veľmi spokojný. Pochutnával si na hrachu a na slanine a kŕmil svojho býčka, aby mal aj neskôr mäsa, koľko hrdlo ráči. Prial si, aby ho pán kráľ každoročne pozval na taký zápas, ale toto želanie sa mu už nikdy nesplnilo. Lebo sa nenašiel v širokom svete človek, ktorý by si trúfal merať svoju silu s Kadubcom.