Tri hadie lístky

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chudobný muž a ten mal syna, ktorý si jedného dňa povedal, že svojmu otcovi nebude ďalej na ťarchu a vydá sa do sveta, aby tam skúsil šťastie a zarobil si na denný chlieb. Otec mu dal požehnanie a so smútkom v srdci ho pustil do sveta. Vtedy viedol kráľ tej krajiny vojnu, a tak sa mladík dal naverbovať a potom ťahal s vojskom do bitky, ktorá sa ukázala ako veľmi zúrivá a nebezpečná, odvšadiaľ pršali guľky a k zemi padali mŕtvi kamaráti. Keď padol aj veliteľ a zvyšní vojaci sa dali na útek, nabral odvahu, vykročil vpred a zakričal na kamarátov, že on nenechá svoju vlasť zahynúť, a vrhol sa do protiútoku. Tí, keď to videli, šli za ním, a tak nakoniec nepriateľa úplne porazili. O tomto statočnom čine sa dopočul aj kráľ; chlapca štedro odmenil a urobil z neho prvého ministra vo svojej ríši.

Kráľ mal dcéru, ktorá bola veľmi krásna, ale aj veľmi zvláštna. Kedysi zložila taký sľub, že si vezme za muža len toho, kto jej sľúbi, že ak zomrie skôr ako on, nechá sa s ňou živý pochovať. „Musí ma milovať z celého srdca,“ hovorila, „takže život bezo mňa preňho potom stratí cenu.“ Sama bola pripravená urobiť to isté, keby jej muž zomrel prvý; vstúpila by s ním do hrobu. Tento čudný záväzok odradil mnohých nápadníkov, ale mladík bol jej krásou taký omámený, že na nič nedbal a dal sa ohlásiť u jej otca. Kráľ sa ho spýtal, či vie, čo robí, a on mu rozprával o svojej veľkej láske, ktorá žiadne nebezpečenstvo nedbá. Kráľ teda dal súhlas a v celej nádhere sa konala svadba.

Novomanželia žili v láske, šťastí a spokojnosti, keď tu jedného dňa mladá kráľovná ťažko ochorela a žiaden lekár jej nevedel pomôcť, takže zomrela. Až teraz sa jej muž zľakol sľubu, že si živý ľahne s ňou do hrobu. Ale nebolo pomoci, starý kráľ dal dvere jeho komnaty strážiť strážami, a tak bol vydaný svojmu osudu.

Prišiel deň, keď mŕtvu uložili do kráľovskej hrobky, priviedli jej muža, zavreli za ním dvere, ktoré opatrili ťažkou závorou. Vedľa truhly stál stôl a na ňom štyri fakle, štyri bochníčky chleba a štyri fľaše vína. Len čo tieto zásoby spotrebuje, bude mu súdené zahynúť. Sedel tam zahalený v smútku a bolesti, každý deň zjedol kúsok chleba, vypil dúšok vína a čakal na blížiacu sa smrť.

Raz, keď tam sedel a uprene hľadel pred seba, uvidel hada, ktorý sa plazil z jedného kúta hrobky k mŕtvej, a keďže si myslel, že ju chce uhryznúť, schmatol svoj meč a rozťal ho na tri kusy. O malú chvíľu zbadal druhého hada, ktorý sa, keď uvidel svojho druha rozsekaného na kusy, odplazil preč. Čoskoro sa však vrátil a niesol v papuli tri zelené lístky. Potom vzal tri hadie kusy, zložil ich tak, ako k sebe patrili, a na každú tú ranu priložil vždy jeden z tých lístočkov. Vmig sa tie hadie diely spojili a zrazu sa had pohol a bol opäť živý a rýchlo obaja zmizli. Tie čarovné lístky ostali ležať na zemi a on si pomyslel, že keď dokázali znova oživiť hada, azda pomôžu aj človeku.

Vzal tie lístky a jeden položil mŕtvej na ústa a tie druhé dva na oči. A zrazu začala jej žilami opäť prúdiť krv, do tváre jej vstúpila červeň a vrátil sa jej dych, otvorila oči a pýtala sa, kdeže sa to ocitla. Tu jej muž všetko porozprával, ako zomrela a on ju zo sna prebudil. Zjedli zvyšok chleba a vypili víno, a keď nabrali síl, začali búchať na bránu hrobky a volať o pomoc. Stráže ten hluk začuli a hlásili to kráľovi, ktorý dvere osobne otvoril a našiel ich oboch zdravých a živých. Tie tri hadie lístky mladý kráľ uschoval u verného sluhu a dal mu poučenie, aby sa o ne staral ako o oko v hlave, môže prísť čas, keď sa budú hodiť.

S mladou kráľovnou sa však udiala zmena, s tým oživením sa vytratila láska k jej mužovi, a keď sa po čase vydali na cestu k manželovmu otcovi a nalodili sa, celkom zabudla nielen na svoju lásku, ale aj na vďačnosť, že bola zachránená od smrti, a vzplanula prudkou vášňou k lodníkovi. Keď raz muž ležal a spal, zavolala kráľovná lodníka do kajuty, schmatla spiaceho za hlavu, lodník ho vzal za nohy a hodili ho spoločne do mora. Keď ten zlý skutok dokonali, kráľovná lodníkovi prikázala, nech loď obráti k domovu, svojmu otcovi povie, že jej muž cestou zomrel, a svojho milého vychváli tak, že ju otec za neho iste vydá.

Smola bola, že to všetko videl a počul mužov verný sluha. Nepozorovane si vzal malú loďku a plával za svojím pánom, vylovil jeho telo a pomocou čarovných hadích lístkov, ktoré mu priložil na ústa a oči, ho opäť priviedol k životu. Potom veslovali spoločne zo všetkých síl dňom i nocou, a keďže malá loďka je ľahšia a rýchlejšia, boli u kráľa skôr ako tí zlosynovia. Kráľ sa podivil, keď uvidel mladého kráľa prichádzať samého, a keď mu ten porozprával o zlobe jeho dcéry, veľmi sa zarmútil, lebo tomu, že sa jeho milovaná dcéra tak zmenila, nemohol uveriť. Ale pravda sa mala čoskoro ukázať, a tak sa tí dvaja zatiaľ ukryli vo vedľajšej komnate.

Čoskoro potom priplávala kráľovská loď a neverná žena zarmútene pospiechala ku kráľovi, aby mu rozpovedala o veľkom nešťastí, keby nebolo lodníka, ktorý jej prispel na pomoc, kto vie, ako by dopadla. Ale kráľ jej povedal, že vie vracať mŕtvych k životu, a otvoril dvere komnaty, kde boli ukrytí jej muž a verný sluha. Kráľovná, keď ich zbadala, zostala ako zasiahnutá bleskom, potom padla na kolená a prosila o milosť. Ale otec jej povedal: „Pre teba nie je žiadna milosť, lebo tvoj muž bol pre teba pripravený zomrieť a vrátil ti život, ale ty si ho zradne zabila v spánku a teraz za tento skutok dostaneš náležitú odmenu.“

Tak mladú kráľovnú s milencom naložili na deravú loď a poslali na more, kde sa zakrátko obaja utopili vo vlnách.