Vtáčia rozprávka

Kdeže, deti, Vy neviete, čo si vtáci rozprávajú. Oni si totiž rozprávajú ľudskou rečou len zavčasu ráno, pri východe slnka, keď Vy ešte spíte; neskôr, za bieleho dňa, už nemajú čas na veľa rečí ..... to viete, to dá nejakú robotu, tu zobnúť zrniečko, tam vyhrabať dážďovku alebo tuná schmatnúť vo vzduchu muchu. Taký vtáčí tatko si musí odlietať krídla, kým vtáčia mamička musí doma opatrovať deti. Preto si vtáci rozprávajú len zavčasu ráno, keď otvoria vo svojich hniezdach okná, vyložia periny na vetranie a varia si raňajky.
„Dobrý ráno,“ kričí drozd, čo má hniezdo na borovici, na suseda vrabca, čo býva v odkvape. „Už je čas.“
„Viem, viem, viem,“ vraví vrabec, „už aby som letel, kde by som niečo štipol, štip, štip, aby bolo čo jesť, však?“
„Veru, veru,“ bručí holub na streche, „sú s tým starosti, brachu. Málo zrna, málo zrna.“
„Tak, tak,“ prizvukuje vrabec, vylezúc z postieľky, „to robia tie autá, vieš? Dokiaľ bolo koní viac, bolo všade rozsypané zrno, ale teraz? Teraz auto preletí a nenechá po sebe nič, nič, nič!“
„Len smrdia, len smrdia,“ vrká holub, „prekliaty život, brr! Radšej tresnúť tou hrkotavou škatuľou, človeče! Čo ja sa nakrúžim a navrkám, a čo za tú robotu mám? Ani hrsť zrna. To sú hrozné pomery.“
„Myslíš, že vrabce sú na tom lepšie?“ čuchrá sa vrabec, „Ja Ti poviem, keby som tu nemal rodinu, ja by som niekam odletel .....“
„Ako ten vrabec z Dejvíc,“ ozval sa z húštiny oriešok.
„Z Dejvíc?“ povedal vrabec, „Tam mám jedného známeho, volá sa Filip.“
„To nie je ten,“ riekol oriešok, „Ten vrabec, čo odletel, sa volal Pepík. Tak to Vám bol taký strapatý vrabec, ani sa poriadne neumýval a nečesal a len celý deň nadával: že vraj v Dejviciach je nuda a otrava, a čo tak iné vtáky, tie vraj na zimu lietajú na juh, takto na Riviéru alebo do Egypta, ako škorce a bociany a lastovičky a slávici, len vrabec aby sa po celý život driel v Dejviciach. ‚A to ja tak nenechám,‘ pokrikoval ten vrabec, čo sa volal Pepík; ‚keď môže letieť do Egypta taká lastovička, čo býva na Růžku, prečo by som tam, ľudkovia, nemohol letieť ja? A práve tam poletím, aby ste vedeli, len čo si zbalím svoju zubnú kefku a nočnú košeľu a pálku a loptičky, aby som tam mohol hrať tenis. Počkajte, ako ja to v tenise natriem Cochetovi a Koželuhovi a Tildenovi; ja už mám na nich fígeľ a finta, ja budem robiť, akoby som vyhadzoval loptičku, ale namiesto lopty poletím ja sám, a keď po mne plesknú raketou, tak im frnknem čiže ujdem, vieš? vieš? vieš? A keď ich všetkých porazím, ožením sa s bohatou Američankou a potom si kúpim Valdštejnský palác a tam si urobím na streche hniezdo, ale nie z nejakej obyčajnej slamy, ale z ryžovej slamy a marzolánu a ratafie a z morskej trávy a konských žíní a veveričích chvostíkov, hečte!‘ ..... Tak sa vystatoval ten vrabec a každého rána vykrikoval, že má tých Dejvíc už po krk a že poletí na Riviéru.“
„A letel?“ pýtal sa z borovice drozd.
„Letel,“ pokračoval v húštine oriešok, „Počkal len do dvadsiateho ôsmeho októbra, aby počul hrať vojenskú muziku ..... na tú si potrpel ..... , a hneď zrána sa pustil na juh. Lenže vrabce nikdy na juh nelietajú, a preto nepoznajú tú pravú cestu. A ten vrabec Pepík nemal ani dosť brkov čiže peňazí, aby mohol v hostinci prenocovať, to viete, vrabce sú odjakživa proletári, pretože sa po celý deň len tak preletúvajú po strechách. Skrátka, vrabec Pepík sa dostal len do Kardašovej Řečice a ďalej už nemohol, nemal ani groša; ešte bol rád, že mu vrabčí starosta v Kardašovej Řečici priateľsky povedal: ‚Ty tulavý kujón, ty budižkničomu, Ty si myslíš, že v Kardašovej Řečici máme dosť konských hrudiek a hnojísk pre každého pobudu, krajana, vandrovníka čiže pobehaja? Ak chceš, aby sme Ti povolili pobyt v Kardašovej Řečici, tak nesmieš zobať na námestí ani pred hostincom ani na ceste ako my starousadlíci, ale len za humnami; a za byt sa Ti z úradnej moci vykazuje chumáčik slamy v kôlničke pod súpisným číslom päťdesiat sedem. Tu podpíš ten konskripčný list a sypaj, nech Ťa už nevidím.‘ ..... A tak sa stalo, že vrabec Pepík z Dejvíc, namiesto aby letel na Riviéru, zostal v Kardašovej Řečici.“
„A je tam dodnes?“ pýtal sa holub.
„Dodnes,“ povedal oriešok, „Ja tam mám tetku a tá mi o ňom rozprávala. Vraj sa len vysmieva kardašořečickým vrabcom a vykrikuje; že vraj je to holá nuda a otrava, byť vrabcom v Kardašovej Řečici, ani električku vraj tam nemajú ako v Dejviciach, ani toľko áut, ani ihrisko Slávie a Sparty, no, celkom nič; a že ho ani nenapadne, aby zomrel od dlhej chvíle v Kardašovej Řečici, on že má pozvanie na Riviéru a že len čaká, kým mu z Dejvíc dôjdu peniaze. A toľko toho nahovoril o Dejviciach a Riviére, že aj v Kardašovej Řečici začali vrabce veriť, že by im bolo inde lepšie, a preto si už nevšímajú svoje zobanie a len čvirikajú a vykrikujú a reptajú, ako to robia vrabce všade na svete, a hovoria: ‚Všade inde lepšie, lepšie, lepšie!‘“
„Veru,“ ozvala sa sýkorka sediaca v drieňovom kríku, „sú takí čudní vtáci. Tuná pri Kolíne, v takom úrodnom kraji, žila jedna lastovička a tá sa dočítala v novinách, že u nás sa robí všetko zle, ale zato v Amerike, pozrime sa, tam sú iní filutovia, čo všetko dokážu, a kdesi čosi. Tak si tá lastovička vzala do hlavy, že sa do tej Ameriky musí pozrieť. A išla tam.“
„Ako?“ spýtal sa hneď oriešok.
„To neviem,“ povedala sýkorka, „najskôr loďou. A možno aj vzducholoďou. Tam si mohla urobiť na bruchu vzducholode hniezdo čiže kabínu s takým okienkom, aby mohla vystrkovať hlavu a možno aj pľuť dolu. Skrátka, o rok sa zase vrátila a hovorila, že bola v Amerike a tam že je všetko inak ako u nás; kdeže, to vraj nie je porovnanie, aký tam je pokrok, napríklad žiadne škovránky vraj tam nie sú, a domy vraj tam sú tak strašne vysoké, že keby mal vrabec na streche hniezdo a z toho hniezda mu vypadlo vajíčko, že by to vajíčko padalo tak dlho, kým by dopadlo, že by sa z neho cestou vyliahol mladý vrabec a dorástol by a oženil by sa a mal by kopu detí a zostarol by a zomrel by v požehnanom veku, takže by dolu na chodník namiesto vrabčieho vajíčka dopadol starý mŕtvy vrabec. Také vysoké domy vraj tam sú. A tiež tá lastovička hovorila, že v Amerike sa všetko stavia z betónu a že ona sa tomu naučila; nech len vraj prídu všetky lastovičky pozrieť, že ona im ukáže, ako sa stavia lastovičie hniezdo z betónu, a nie len tak z blata, ako to tie hlúpe lastovičky robili doteraz. Tak sa Vám zleteli lastovičky až z Mnichova Hradiště a Čáslavi a Přelouče, z Českého Brodu a z Nymburka, ba aj zo Sobotky a Čelakovíc; to bolo toľko lastovičiek, že pre ne ľudia museli napnúť sedemnásťtisíc tristo štyridsaťdeväť metrov telefónneho a telegrafného drôtu, aby tie lastovičky mali na čom sedieť. A keď boli všetky lastovičky pohromade, povedala tá amerikánska lastovička: ‚Tak dávajte, chlapci a dievčatá, pozor, ako sa v Amerike stavajú domy čiže hniezda z betónu. To sa najprv nanosí kôpka cementu. Potom sa nanosí kôpka piesku. Potom sa na to naleje voda a urobí sa taká kaša, a z tej kaše sa stavia moderné hniezdo. Ale keď nemáte cement, tak si nebudete stavať hniezdo z betónu, ale len z malty. To sa urobí kaša z vápna a piesku, ale to vápno musí byť zhasené. Najprv Vám ukážem, ako sa hasí vápno.‘ To povedala a frnk, už letela k novostavbe, čo stavali robotníci, po nehasené vápno. Vzala zrnko vápna do zobáčika a frnk, už s ním letela späť. Ale pretože v zobáčiku je vlhko, začalo sa jej to vápno v ústach hasiť a syčať a páliť. Lastovička sa zľakla, pustila to zrniečko vápna a vykríkla: ‚Tak, teraz už viete, ako sa hasí vápno. Jejdaňku, to páli! Kryndypána, to štípe! Kruci turci jejejej šmankote ochochoch au lalala ouha krucinál jemine hú safra fujtajbl propánajána jemináčku ojoj achich namojdušu môj ty tondo uf panenka skákavá krucifagot ouvej mamiójejkote echech ľudkovia brrr krucipiesok ujuj propánečka sakulente óhoho ajaj krutiputi, teda takto sa hasí vápno.‘ Keď ju ostatné lastovičky počuli tak veľmi nariekať a lamentovať, ani nečakali, čo bude ďalej, zatriasli chvostíkom a leteli domov. ‚To by tak hrálo,‘ povedali si, ‚aby sme si aj my tak popálili zobák!‘ A preto si lastovičky dodnes stavajú hniezda z blata, a nie z betónu, ako ich to chcela naučiť tá lastovička z Ameriky.“
„Kmotra sýkorka,“ ozvala sa pani drozdová, „keď už poletíte na trh, kúpte mi tam kilo dážďoviek, ale pekných dlhých; ja na to dnes nemám čas, lebo musím učiť lietať svoje deti.“
„To Vám, susedka, rada urobím,“ povedala sýkorka, „To ja, moja zlatá, viem, koľko to dá práce, naučiť deti slušne lietať.“
„A že neviete,“ povedal škorec na brezi, „kto naučil nás vtákov lietať? Tak ja Vám to poviem; ja to mám od karlštejnského havrana, čo sem vtedy priletel, keď boli tie veľké mrazy. Ten havran je už sto rokov starý a počul to od svojho dedka, ktorému to hovoril jeho pradedko, ktorý to mal od prastrýka svojej babičky z maminej strany, takže to je svätosvätá pravda. Teda ako viete, niekedy v noci je vidieť, ako padá hviezda. Ale niektorá tá padajúca hviezda nie je žiadna hviezda; je to zlaté anjelské vajce. A pretože to vajce padá až z neba, rozžeraví sa tým veľkým pádom a svieti ako oheň. A to je svätosvätá pravda, pretože mne to hovoril ten karlštejnský havran. Lenže ľudia tým anjelským vajciam hovoria akosi inak, nejako ako meter alebo montér alebo mentor či ako.“
„Meteory,“ povedal drozd, ktorý to vedel od Mirka od Kubíkovcov.
„Tak,“ súhlasil škorec, „a vtedy ešte vtáci nevedeli lietať, ale behali po zemi ako sliepky. A keď videli padať z neba také anjelské vajce, povedali si, že by ho chceli vysedieť, aby videli, čo sa z neho vylíhne za vtáka. A to je skutočná pravda, pretože to tak hovoril ten havran. Raz podvečer práve o tom hovorili, keď celkom blízko za lesom bums! spadlo z neba zlaté a žiariace vajce, len to svišťalo. Tu sa tam všetci rozbehli, najviac vpredu bocian, pretože má najdlhšie nohy. A bocian to zlaté vajce našiel a vzal ho do rúk; ale ono bolo tým pádom celé žeravé, takže si bocian popálil obe ručičky, ale predsa len doniesol to rozžeravené vajíčko medzi vtákov. Potom rýchlo hups! skočil do vody, aby si ochladil popálené ručičky. Preto sa odvtedy bociany brodia vo vode, aby si chladili pazúrky. To mi hovoril ten havran.“
„A čo hovoril ďalej?“ pýtal sa oriešok.
„Potom,“ pokračoval škorec, „prikolísala sa divá hus, aby to horúce vajce vysedela. Ale to vajce bolo ešte celé rozpálené a žeravé, takže si hus popálila bruško a musela skočiť do rybníka, aby si to bruško ochladila. Preto husi dodnes plávajú bruškom na vode. A potom prišiel jeden vtáčik za druhým a sadol si na to anjelské vajce, aby ho vysedel.“
„Oriešok tiež?“ pýtal sa oriešok.
„Tiež,“ povedal škorec, „všetci vtáci na svete na tom vajci sedeli, aby ho vysedeli. Len keď povedali sliepke, že je na nej rad, aby išla sedieť, povedala sliepka: ‚Ako? Ako? Čo, čo, čo mám na to kedy? Ja musím zobať. Kdeže, kdeže! To to to nie. To by som bola hlupák.‘ A nešla vysedieť anjelské vajce. A keď sa všetci vtáci na tom zlatom vajci vystriedali, vyliahol sa z neho boží anjel. A keď sa vyliahol, nezačal zobať ani pípať ako iné vtáky, ale vzlietol rovno k nebu a spieval aleluja hosana. Potom povedal: ‚Vtáčikovia, čo Vám mám za Vašu lásku dať, že ste ma vysedeli? Za to budete odo dneška lietať ako anjeli. Hľa, to musíte takto zamávať krídlami a šups! už to letí. Tak pozor: raz, dva, tri!‘ A keď povedal tri, začali všetci vtáci lietať a lietajú až dodnes. Len sliepky nevedia lietať, pretože nechceli sedieť na anjelskom vajci. A to všetko je svätá pravda, pretože to tak hovoril karlštejnský havran.“
„Tak pozor,“ povedal drozd, „raz, dva, tri!“ A tu všetci vtáčikovia potriasli chvostíkom, mávli krídlami a vzlietli, každý za svojím spevom a svojím živobytím, ako ich to naučil boží anjel.