O princeznej so zlatou hviezdou na čele

Bol raz jeden kráľ a kráľovná a tá kráľovná mala na čele zlatú hviezdu. Manželia sa mali síce veľmi radi, ale žiaľ, ich blaženosť netrvala dlho. Kráľov žiaľ sa nedá vypovedať ani opísať, to vie len ten, kto stratil, čo miloval. Dlho sa kráľ nechcel ani pozrieť na dieťa, ktoré bolo príčinou matkinej smrti, napokon však zvíťazila otcovská láska a úsmev milého dieťaťa ho prikúzlil putom nerozlučným. Dieťa bolo naozaj také pekné, živý obraz krásnej matky, že z neho človek nerád spustil oko. Pre nezvyčajnú krásu dostalo dievčatko meno Lada. Niekoľko rokov uplynulo od čias, čo kráľovná zomrela, a dvorania nútili kráľa, aby sa oženil, že by sa stal pokojnejším a veselším. Odpovedal im kráľ takto: „Keď sa kráľovná so mnou na smrteľnej posteli lúčila, prosila ma, aby som si, keby som sa musel ženiť, nebral inú, než ktorá jej bude celkom podobná. Ja som sa na to zaprisahal a vzal som bohov za svedkov; budem teda hľadať ženu, ktorá by jej bola vo všetkom podobná, a ak takú nenájdem, nikdy sa už neožením.“ Dvorania dali kráľovi za pravdu a hneď sa dohodlo, kedy sa kráľ vydá na cestu. Ladu, ten kvitnúci púčik, odovzdal kráľ starostlivým pestúnkam, svoju krajinu správcovi verne oddanému a sám odišiel s početným sprievodom do sveta hľadať nevestu. Prešiel kniežatstvá, kráľovstvá, prešiel pol sveta, videl panny s tvárou krásnou ako anjeli, ale žiadna nemala na čele zlatú hviezdu, žiadna nebola podobná zomretej pani. Smutný sa vrátil domov. Tu mu beží v ústrety Lada a vrúcne ho vítá z ďalekej cesty. Kráľ ostal ako skamenený nad rozkvitnutou pannou. To bola ona, to bola tá žena, ktorú nado všetko miloval, jej oči, vlasy, telo, tú zlatolesknúcu hviezdu na čele, všetko mala Lada, jej dcéra. Beda, beda, pomyslel si kráľ. Ako uvidel podobu svojej ženy, prebudili sa v ňom všetky spomienky na minulú blaženosť, takže div, že nezúfal. Napokon si v rozbúrenej mysli umienil, že si Ladu vezme za ženu, chcejúc zvrátiť kruté vrchy, ktoré v tom pomere medzi neho a ňu postavila príroda. Šiel teda k dcére a oznámil jej úmysel nebohej matky. Lada sa toho zhrozila, ale robila, akoby otcov návrh pokladala za obyčajný žart, a po krátkom premýšľaní povedala: „Vezmem si ťa, otče milý, ak mi kúpiš šaty, ušité z krídel zlatohlávka.“ „Kúpim, duša moja, všetko, čo žiadaš, len vyplň moju prosbu,“ odpovedal kráľ a v tej chvíli dal oznámiť, že kto by mu také šaty doniesol, dostane za ne veľa peňazí. Čo by ľudia za peniaze nedokázali? O niekoľko dní boli šaty na zámku a kráľ ich doniesol dcére. A ona nevedela, čo si má vymyslieť, aby čas predĺžila a otca tým azda priviedla na iné myšlienky. Objednala si opäť šaty farby slnečnej. A zase to dal kráľ oznámiť a šaty slnečnej farby dostal. Keď ich Lade doniesol, povedala: „Ešte mi kúp, otče, šaty farby nebeskej, aby na nich boli aj hviezdy; potom si ťa naozaj vezmem.“ Čo by bol kráľ pre ňu nedal! Poslovia lietali na všetky strany a krajčíri namáhali svoje mozgy, aby vymysleli strih šiat farby nebeskej aj s hviezdami. Ale čo by ľudský rozum nevymyslel, keď ide o toľko peňazí. Aj také šaty sa ušili, len že boli na nich namiesto hviezd veľké diamanty. Už teda nebolo žiadnej pomoci a Lada musela dať otcovi slovo; ale trápila sa nad tým a plakala. Tú istú noc sa jej snívalo, že pred ňou stojí krásna pani so zlatou hviezdou na čele a že kladie na posteľ biely závoj ľahký ako dych, hovoriac: „Lado, ja som tvoja matka, viem, čo sa tu deje a že ťa vlastný otec žiada za ženu. To sa však stať nesmie, ja ti idem na pomoc. Daj si zajtra ušiť obyčajné šaty, prehoď tento závoj utkaný z hmly cez hlavu a utekaj. Kým ho budeš mať na sebe, nikto ťa neuvidí. O otca starosť nemaj, ja sa mu zjavím a dám mu vnuknutie.“ Po týchto slovách pocítila Lada na tvári ľahký vánok dychu a matka zmizla. Ráno našla závoj na lôžku a starostlivo ho uschovala. Potom poručila, aby jej komorná dala urobiť myší kožúšok od hlavy až po päty. Komorná myslela, že to bude na nejakú zábavu, preto nikomu o tom nepovedala, sama kožúšok objednala, a keď bol hotový, priniesla ho princeznej. Tretí deň mala byť svadba; na zámku bol ruch a beh a kráľ bol plný blaženosti. Len nevesta nemyslela na sobáš. Keď kožúšok mala, obliekla si ho, tie troje šiat zviazala, šatku hodila na hlavu, závoj na tvár a takto pripravená sa rozlúčila s otcovským zámkom a v slzách plynúc sa uberala do širokého sveta. Chodila dlho, ani nevedela, kam sa má obrátiť; tu príde k mestu, ktoré bolo veľmi krásne. Hneď na kraji stál na vŕšku kráľovský zámok; do toho si umienila Lada vojsť a požiadať o nejakú službu. Ale uzlík so šatami nechcela vziať so sebou. Malý kúsok od zámku bol háj a pri háji studnička; i zodvihla Lada pri studničke kameň a pod ten kameň položila uzlík a závoj k tomu. Rybka zo studničky na ňu vykukla. „Nepovedz nikomu, rybka, a dobre to stráž!“ prosila Lada rybu a odišla do zámku. Na ceste si posypala tvár trochu popolom, zamračila čelo a šatku stiahla nižšie; ak si ešte predstavíme myší kožúšok, v ktorom bola takmer celá zabalená, kto by pri nej chcel hľadať krásu? Čeľaď na zámku sa pustila do hlasného smiechu, keď tu uvidela tú škaredú slúžku, a posielala ju preč. Ale ona tak vrúcne prosila, aby ju prijali za kuchárku, že sa nad ňou kuchár zľutoval a vzal ju do kuchyne, prísne jej zakázal, aby sa ukazovala vrchnosti, aby nebol potrestaný, že takú kuchárku berie do služby. Lada bola potešená, že dostala službu, kde bude chránená pred všetkým prenasledovaním a kde si ju nikto nebude všímať. A dobre usúdila; celý deň sa na ňu nikto ani nepozrel, len sa pán kuchár s ňou niekoľkokrát pohádal a sluhovia ju volali myšími kožúškami, čo však dobrovoľne znášala. Krajina, v ktorej sa to stalo, patrila kráľovi, ktorý mal jediného syna menom Hostivít, šľachetného mladíka, na ktorého sa mohol vo všetkom spoľahnúť. Všetci poddaní sa už tešili, až bude princ panovníkom, aké to budú mať časy. Kráľ bol už starý a rád by bol videl, aby si Hostivít nejakú princeznú vybral, ale ten zatiaľ nemal na to chuť. Chválu o princovi počula aj kuchárka často od ostatnej čeľade a veľmi rada by toho vychýreného pána bola spoznala. Raz sa jej naskytla na to príležitosť. Keď bola v kuchyni sama, šiel princ práve okolo. Tu rýchlo vybehla von a pozerala sa za ním; či sa jej páčil, uvidíme ďalej. Bol kráľov sviatok a po tri dni sa dávali skvostné hostiny a radovánky, na ktoré sa hostia zjazdili z ďaleka. Lada celý deň o niečom premýšľala, a len čo bol večer, prosila kuchára, aby jej dovolil pozrieť sa trochu na tých hostí, ktorých nikdy v živote nevidela. „Ó ty špinavica, nechcela by si pánom vliezť do cesty, aby ťa niekto videl a potom si pomyslel, akí sú to tu na zámku služobníci?“ „Nebojte sa, pane, že by som šla niekomu do cesty, ja si niekde zaliezem do kútika, kde ma nikto neuvidí.“ Kuchár nechcel, nechcel, ale potom zamrmlal niečo o zvedavosti a nechal kuchárku ísť sa pozrieť. Lada šla rovno k studničke, zodvihla kameň a vybrala z uzlíka šaty, čo boli z krídel zlatohlávkových ušité. Potom zložila šatku, vyzliekla myší kožúšok, umyla tvár, upravila vlasy a obliekla na seba nádherný odev. Jej však nešlo o to, aby videla panstvo, ale len aby mohla s tým pekným princom zatancovať a slovko s ním prehovoriť. Keď mala šaty na sebe, prehodila závoj cez oči a pospiechala k hradu. Najprv si pred zrkadlom odev upravila, potom až vkročila do tanečnej siene, postavila sa, kde stálo najviac hostí, a hodila závoj z čela. Každý sa hneď k nej obrátil, ale nikto nevedel, kto je a odkiaľ prichádza. Avšak ako prvý zo všetkých bol pri nej Hostivít, ktorý predtým poletoval od pani k panne ako hravý motýľ. Len čo pozrel na šľachetnú tvár cudzinky, už pocítil, že po jeho slobode naveky veta. „Kto ste, panna spanilá, že mi nie je známa ani vaša tvár, ani vaše meno?“ pýtal sa Hostivít Lady. „Dôvera vo vašu pohostinnosť ma sem priviedla, aby som sa pobavila. Ak ma rád vidíte, nechcite vedieť, kto som,“ odpovedala Lada a pozrela na Hostivíta tak prosebným okom, že nemal srdce pýtať sa jej viac. Hudba začala hrať, každý šiel po svoju dámu a aj princ sa postavil do radu so svojou tanečnicou, ktorej nebolo páru. Ako rýchlo mu ubiehali hodiny, ktoré si práve teraz želal stokrát dlhšie. Začalo sa šeriť a princezná sa lúčila so svojím hostiteľom, chcejúc odísť; princ prosil len o malú chvíľočku ešte, ale ona nezostala ani okamih dlhšie, len to sľúbila, že príde druhý deň zase. Letmo prebehla hrad, ocitla sa pri studničke a šaty zo seba vyzliekala; bol už najvyšší čas, aby sa ukázala v kuchyni. Keď odchádzala, vykukla zase rybka a Lada prosila, aby jej šaty strážila. Všetka čeľaď bola ospalá a nikto si nevšimol, kedy kuchárka prišla. Každé ráno oznamoval komorník, čo sa má pre princa variť na raňajky; ale toho dňa prišiel s tým, že princ sám nevie, čo si má objednať, aby sa urobilo čokoľvek. „Ja neviem, čo sa pánovi prihodilo,“ dodal, „takého veselého som ho ešte nevidel. Spieva, tancuje z izby do izby, a keď sa ho pýtam na to či ono, hovorí: Rob, čo chceš.“ „Bláhový,“ povedal na to kuchár, „azda sa mu včera niektorá kňažná zapáčila a dnes na ňu spomína?“ „Máš pravdu, starý, bola tam jedna pani, ale nikto nevie, čo je zač, a pri tej bol celú noc.“ Kuchárka niečo triala a hlavu k tomu hlboko skláňala, aby nebolo vidieť, ako sa červená. Robila, akoby si komorníkove reči ani nevšímala, ale zatiaľ jej ani slovko neuniklo. Celý deň by bola kuchárovi vyšla v ústrety, len aby ju večer zase pustil pozrieť sa, čo aj kuchár sľúbil. Keď mala všetku svoju prácu odbavenú, bežala zase k studničke, kožúšok zhodila, obliekla šaty slnečnej farby, prehodila závoj a pospiechala k zámku, kde sa už tancovalo. S princom nebolo po celý večer ani reči, jeho jediná práca bola pozerať na dvere, či ich sluha čoskoro otvorí. Ale kým sa nenazdal, stála jeho krásna neznáma milá uprostred siene, ako bohyňa, ktorej meno niesla. A zase bol šťastný láskou ranený princ. Panie závideli Lade krásu a nádherný odev a páni závideli princovi jej priazeň. Tej noci sa Lada zdržala o chvíľku dlhšie, nemôžuc odolať prosbe krásneho muža, ktorého tak vrúcne milovala ako on ju. Bolo už poriadne šero, keď prišla k studničke. Rýchlo sa vyzliekla, tvár zapopolnila a ako na perutiach bežala k zámku, kde už bolo všetko na nohách. „To sa mi páči, na druhý raz nepôjdeš nikam!“ bručal kuchár, keď vošla do kuchyne; ale ona ho prosila za odpustenie a začala sa točiť ako na kolovrátku. Kuchár bol starý, dobrý človek, a keď videl, že kuchárke ide práca od ruky, akoby hrala, zabudol na svoj hnev. Opäť vošiel komorník do kuchyne, a keď sa kuchár pýtal, čo bude princ na raňajky žiadať, odpovedal, že princ nebude jesť nič, že sedí v kresle, oči má zavreté, a keď sa ho niekto spýta, mlčí ako hrob. „Neviem,“ končil svoju správu, „tá pani, čo u nás bola dvakrát, mu azda učarovala.“ „Hej, kuchárka, čo tomu hovoríš, ty si sa tiež pozerala, videla si tú cudziu paniu?“ volal kuchár na Ladu, ktorá točila ražeň. „Pravdaže som ju videla; ja tomu ale nerozumiem, aby som povedala, či je taká krásna; mne sa páčila a princovi azda tiež, veď s ňou stále hovoril,“ odpovedala kuchárka kuchárovi, ale keby nebola stála pri ražni, bol by videl jej červenú tvár, ktorá ako plameň cez popol prekvitala. Svojou usilovnosťou po celý deň vymohla Lada opäť od kuchára dovolenie ísť sa pozrieť. Tentoraz sa obliekala pri studničke do šiat, čo boli farby nebeskej, diamantovými hviezdami posiate. Nikto sa na ňu pre samý lesk nemohol pozrieť a celý háj sa ožiaril svetlom, ktoré od nej žiarilo, že sa v studničke celá videla. S ťažkým srdcom šla však tentoraz do hradu; lebo sa musela s milým rozlúčiť. Mohla síce povedať, kto je, ale ona sa bála otcovej pomsty a že by ju žiadal späť, preto si umienila, že bude mlčať, dokiaľ sa nedozvie, ako otec zmýšľa a či už na ňu nezabudol. Hostivít bol ako bez zmyslov, nič ho netešilo, a sám starý kráľ pozeral na dvere, či tá krásna kúzelníčka čoskoro vojde, aby sa synova tvár vyjasnila. „Prečo taký smutný?“ ozval sa vedľa Hostivíta milý hlas. Lada ako skvelá zorná hviezda stála vedľa neho a jediný lúč z jej oka vyjasnil mračná na tvári milého. Starý kráľ a mnoho hostí sa zhromaždilo okolo nej, vítali ju a nemohli sa na tú očarujúcu krásu dosť nadívať. Tú noc nebolo Lade ani princovi do tanca, chodili spolu zo siene do siene a ticho sa rozprávali o svojej láske; čím bližšie bolo k ránu, tým boli smutnejší. Tá najposlednejšia sieň sa skvela bielym mramorom, dookola stáli voňavé kvety a stromy, a zdalo sa človeku, že vstupuje do kvetinárne. Tam sedela Lada na pohovke s Hostivítom a v očiach sa jej chveli slzy. „Lado moja, ty jediná, zostaň pri mne a buď mojou ženou,“ prosil princ tak dojemným hlasom, že jeho zvuk prešiel dušou úbohej Lady nikdy nepocítenou blahosťou. „Nepros tak vrúcne, robíš mi ťažké srdce; veď vieš, že zatiaľ tvoju prosbu vyplniť nemôžem. Aby si však veril, že aj ja ťa srdečne milujem, vezmi si odo mňa tento prsteň, ktorým sa ti naveky zasnubujem.“ Hostivít prijal s vrúcnou vďakou drahý prsteň, potom zložil tiež jeden s diamantmi zo svojho prsta a podal ho Lade. „Teraz sme zasnúbení,“ povedala táto, „ja tvoja, ty môj. Kto ti tvoj prsteň prinesie späť, tomu ver, bude to posol, od ktorého budeš počuť odkaz, ako skoro sa uvidíme.“ Ešte chvíľka ubehla v sladkom bozkávaní a rozprávaní a Lada zmizla. Márne bežal Hostivít do siene, kam odišla, márne nariekal ako zúfalec prázdny všetkej útechy, Lada sa nevrátila a on nevedel, kde ju hľadať. S ťažkým srdcom a v slzách vyzliekla dievča skvostný šat v zelenom háji, dala ho pod kameň, poprosila rybku, aby naň dávala pozor, a už pospiechala v myšom kožúšku do kuchyne. Prsteň zasnúbenia mala schovaný za ňadrami. Keď prišla do hradu, bolo tu behanie, až hrôza, komorníci princovi mohli hlavy zraziť, ako po schodoch hore a dolu lietali. I pýtala sa Lada v kuchyni, čo to má znamenať? „Celú noc sa potuluješ a ráno spíš, kade chodíš,“ huboval na ňu kuchár. „Či nepočuješ, že je princ na smrť chorý? Tú čarodejnicu nám bol čert dlžný. Ten úbohý, úbohý pán! Ja neviem od samej starosti, čo vziať do ruky.“ Lada ostala ako omráčená, nevediac, či má ísť k Hostivítovi, alebo čo má robiť. Tu pribehol sluha s akýmsi korením a poručil, aby sa rýchlo pre princa uvarilo. Lada mu ho vytrhla z ruky a v okamihu stálo pri ohni. Sluha odbehol, kuchár tiež, a kým sa vrátil, mala už Lada korenie v koflíku a chcela ho niesť hore. „Čo to robíš? Nemôžeš niekoho zavolať alebo počkať na mňa? Keby ťa v tvojom kožuchu kráľ videl, všetko by si zošklivil.“ „Nič sa nebojte, pane, on ma neuvidí. Aby ste nemuseli na schody, donesiem to hore,“ ponúkala sa ochotne Lada, „a dám to niektorému komorníkovi.“ Na ceste vytiahla zo záňadria prsteň a hodila ho do koflíka; koflík postavila v izbe na stôl a bežala dolu, kojiac sa nádejou, že princa upokojí. Pritom si však umienila, že ak by sa princ pýtal, ako sa prsteň dostal do koflíka, nepriznala sa. A na to prišlo o malú chvíľu. Len čo princ korenie vypil a na dne uzrel prsteň, rozbúril celý zámok; najprv sa, pravdaže, pýtali kuchára, či on korenie do koflíka nalial. Kuchár v domnení, že sa azda do korenia dostal vlas z myšieho kožúška, nechcel na sebe nechať hanbu, a hneď prosil za odpustenie, že to v jeho neprítomnosti urobila kuchárka. Teraz musela kuchárka k princovi. Dosť sa zdráhala a nechcela ísť, ale sluhovia ju vzali pod pazuchy a viedli ju do princovej izby. Ako tam vošla, kľakla na zem a hlavu sklonila, aby princ nevidel jej postavu a nespoznal jej tvár. „Ty si dala prsteň do koflíka?“ pýtal sa princ, ktorý bol už hore, a pozorne si prezeral kľačiacu kuchárku. „Milostivý pane môj,“ vravela Lada s zmeneným hlasom, „ja som korenie do koflíka nalievala, ale o prsteni neviem, a ak tam bol, musel ho tam niekto nevedomky hodiť.“ Takýmto spôsobom zapierala Lada vo všetkom, a keď nemohol princ priznanie nijako z nej vynútiť, prepustil ju. Lada bola rada, že šťastne vyviazla, poďakovala a pospiešila do kuchyne, kde všetko pánu kuchárovi musela povedať. Avšak napriek ohyzdnému kožuchu spozoroval princ pri jej odchode šľachetný vzrast, všimol si krásny chod a maličkú nohu, aká obyčajne nemotorná kuchárka nemáva. Stále mu to vŕtalo v mozgu, akým spôsobom by ju mohol, sám nepozorovaný, vidieť. V tom meste bol zvyk, že sa ľudia veľmi radi kúpali, bohatí aj obyčajní. Aj vo veľkej zámockej záhrade boli dvoje kúpeľov, jedny kráľovské, druhé pre domácu čeľaď, kde sa dvakrát za týždeň od prvého do posledného kúpali. Na ten kúpeľ spomenul Hostivít najskôr, tam bola najlepšia príležitosť čudnú kuchárku vyskúmať. Bol práve deň kúpeľa; tu sa princ odobral tajne do záhrady, šiel hneď k ženskému kúpeľu, tam urobil do múru dierku veľkosti oka a šiel zase do svojej izby. Doktori sa križovali, že mu bolo ráno na smrť zle a teraz že už chodí, Hostivít ich však potešil, že ho zázračné korenie pozdravilo, z čoho oni mali veľkú radosť. K večeru, keď bol čas kúpania, vykradol sa princ zo zámku do záhrady, šiel ku kúpeľu a schoval sa do hustého krovia, kde ho nikto nespozoroval. Všetky ženské sa kúpali skôr a najposlednejšia zo všetkých bola kuchárka, s ktorou sa žiadna iná kúpať nechcela, za čo bola ona veľmi povďačná. Ako uvidel princ kuchárku ísť, priložil oko k múru a sotva dýchal. Zamyslená vstúpila Lada do kúpeľa, a keď za sebou zamkla, vyzliekla najprv kožúšok a stála tu v obyčajnej sukničke. Hostivítovi stúpala krv do tváre, keď videl tú peknú postavu, a blažené tušenie sa mu v srdci rozhostilo. Ale keď dala kuchárka šatku z hlavy, tvár umyla a na čele sa jej hviezda zatrblietala, nemohol sa princ dlhšie zdržať, vykríkol: „Lado, Lado moja!“ a vybehol zo svojej skrýše. Preľaknutá Lada rýchlo hodila kožuch na seba, šatku na hlavu a vybehla von; lebo dobre spoznala princov hlas. Vo dverách ju stretol Hostivít, zovrel ju do náručia a zamkol jej ústa vrelým bozkom, aby nemohla dlhšie zapierať. „Teraz pôjdeme k otcovi, drahá,“ povedal Hostivít a chcel viesť Ladu do zámku, ale ona nechcela a povedala: „V tomto odeve nepôjdem pred tvojho otca. Počkaj tu malú chvíľku, kým sa opäť vrátim.“ Princ chcel ledačo namietať, ale Lada bola už za záhradou a utekala k studničke ako plachá srna. Šaty našla všetky, ale závoj chýbal a strážcu v studničke tiež nebolo. Ale blažená nevesta nemala kedy o tom premýšľať, a že už závoj nepotrebovala, nebola jej strata taká bolestná. S uzlíkom pospiechala zase späť do svojej komôrky, tam sa prezliekla do kráľovských šiat a až potom šla k milému princovi, ktorý ju viedol k svojmu otcovi. Kto ich stretol, pozeral sa ako udivený, povedal druhému a v okamihu to bolo po celom zámku, že princ našiel krásnu paniu. Zatiaľ sa Lada o svojom stave nikomu nezverila, až keď bola u kráľa. Tým radšej požehnal otec synov sobáš, vediac, že dostane za ženu princeznú z kráľovskej krvi. V kuchyni sa zatiaľ pán kuchár chytal stropu a na kuchárku, ktorá neprichádzala, hrozne zúril. Tu pribehol po neho sluha, aby šiel na chvíľu k princovi. Rýchlo zahodil zásteru, vyjasnil tvár a pospiechal hore. I videl kráľa, princa aj krásnu budúcu kráľovnú. „Prečo prechovávaš v kuchyni takú škaredú, zapopolenú kuchárku?“ oboril sa naň princ. Kuchár sa zľakol a začal prosiť: „Ach, môj najmilostivejší kráľu a pane! Ja som ju nechcel vziať, ale ona tak vrúcne prosila o službu, že som ju nemohol nevypočuť; a tiež nemám vernejšiu, usilovnejšiu a pozornejšiu osobu azda ani v celej kuchyni, až na to, že nosí ten myší kožúšok, stále sa popolí a trochu zvedavo si počína.“ „Hana tvoja je pravdivá a za chválu ti ďakujem, milý kuchár, ako aj za úprimné prechovanie. Za to sa ti tvoja kuchárka odmení.“ Tak povedala Lada, a kuchár padnúc jej k nohám, ďakoval za všetko a prosil za odpustenie, lebo ju bol podľa hlasu spoznal. Lada ho upokojila a dala mu mešec peňazí na odslúžené. Len čo kuchár z izby vyšiel, už to vedeli všetci, kto bol myší kožúšok, a od strachu umierali, keď si pomysleli, ako to s nimi dopadne, ako sa bude asi kráľovná mstiť. Ale tá na pomstu nepomyslela. Zasnúbenie milencov bolo čoskoro potom; potom si sadli do voza a išli k otcovi krásnej nevesty, aby aj od neho dostali požehnanie. S bázňou vchádzala Lada do zámku a veľmi sa bála otcovej pomsty. Avšak márne! Tú istú noc, keď Lada zo zámku zmizla, zjavila sa nebohá kráľovná a prísne karhala jeho hriešnu lásku. Od tej chvíle sa srdce kráľovo obrátilo, nedovolená láska z neho zmizla a bývalá vrúcna otcovská láska sa v ňom usídlila. Dávno by bol už dcéru hľadal, keby mu to nebola nebohá zakázala, ktorá sama nad ňou bdela. S nevýslovnou radosťou prijal kráľ dcéru aj zaťa a ich šťastie mu bolo útechou.