Cesta na dovolenku

Konečne boli všetky batožiny naložené v aute a rodina mohla vyraziť na dovolenku. Zostávalo len nakúpiť nejaké potraviny. To mali rodičia v úmysle urobiť cestou v nejakom meste. Johanka s Matejom pozorovali ubiehajúcu krajinu za oknom auta. Cesta sa kľukatila medzi poliami a netrvalo dlho, zaradili sa do prúdu na diaľnici. Uháňali po nej pekný kus, než ocko zablikal, že budú odbočovať. Spleťou oblúkov a križovatiek sa dostali až na parkovisko pred obchodným domom.

„To je pre mňa úplne neprehľadný labyrint. Tu by som asi zablúdila,“ povedala mamička.
„Myslím, že nie! Všade sú smerovky, ktoré ťa bezpečne vyvedú tam, kam sa chceš dostať. Horšie to bude teraz. Tieto veľké nákupné strediská sú samé bludiská. Deti, držte sa vozíka, aby ste sa tu nestratili,“ nabádal ocko svoje ratolesti.

Za chvíľku sa nákupný vozík plnil fľašami minerálok, bochníkom chleba a ďalšími nevyhnutnými potravinami. Nájsť všetok tovar, ktorý potrebovali, dalo trochu práce. Prechádzali medzi regálmi, odbáčali tu doľava, potom zase doprava a deti sa dosť nudili. Keby boli okolo aspoň hračky, ale vrecúška korenia a balíčky syrov pre ne neboli zaujímavé.

„Vieš čo, urobme si preteky, kto bude skôr pri tamtej uličke,“ ukázal Matej Johanke zamýšľaný cieľ. „Ja pobežím z druhej strany,“ dodal ešte a zmizol za pyramídou z džúsov. Johanka sa rozbehla, ale bola pomalšia. „To neplatí. Ty si vybehol skôr. Ešte raz,“ dožadovala sa spravodlivého odštartovania pretekov.

Kým sa rodičia rozhodovali, aký salám kúpia na desiatu na cestu, deti si krátili čas po svojom. Zrazu zistili, že sa pri svojej hre dostali až k mraziacim pultom a nech sa obzerali, ako chceli, rodičia nikde v dohľade neboli. Johanka začala fňukať, ale starší brat ju upokojoval:

„Neplač, nájdeme ich! Nespomínaš si, kde sme ich videli naposledy?“ Uplakaná Johanka len krútila hlavou. Matej ju vzal za ruku a viedol ju popri uličkách medzi regálmi. Do každej nahliadli, ale po rodičoch nebolo ani stopy.

Johanka odmietla ísť ďalej: „Ja chcem za mamičkou!“

Plačúce dievčatko upútalo pozornosť slečny, ktorá ukladala do regála krabičky čaju:
„Stratili ste sa, deti?“ opýtala sa a pohladila Johanku po vlasoch.
„Poďte, pomôžem vám nájsť vašich rodičov.“ Viedla deti cez celú predajňu a potom po schodoch k zasklenej kancelárii, kde ich odovzdala pani vedúcej s vysvetlením, čo sa stalo.

Pani vedúca vzala mikrofón a v celom nákupnom stredisku sa ozvalo:
„Stratené deti Johanka a Matej čakajú na svojich rodičov v kancelárii.“

Obe deti si zvedavo prezerali predajňu z výšky a zároveň na niekoľkých obrazovkách. Pani vedúca im ponúkla cukríky, aby im čakanie na stratených rodičov lepšie ubehlo. Johanka síce ešte pofnukovala, ale len do chvíle, kým na jednej obrazovke uvidela mamičku s ockom, ako sa ponáhľajú najkratšou cestou za nimi. Obaja dostali za svoje, mamička im vyhrešila a ocko sa na nich v aute ešte chvíľu mračil. Ale dlho mu to nevydržalo. Deti si budú pre budúcnosť určite pamätať, že v labyrinte uličiek sa dá ľahko zablúdiť, a budú si dávať väčší pozor.

A rodičia tiež. Poriadne sa zľakli, keď zistili, že sa im deti stratili v bludisku medzi tovarom.
To im tá dovolenka pekne začala!