Najkrajšia nevesta

V tých dávnych časoch, keď víly ešte zapriahali jelene do kočov a trpaslíci bývali v lese hneď za chalupou, žil v jednej dedine gazda, ktorý mal troch synov. Krištofa, Filipa a Michala. Krištof a Filip pomáhali otcovi na poli aj v stodole, ale Michal ležal celé dni za pecou. Ľudia si o Michalovi mysleli, že je hlúpy. Michal si nemyslel nič. Ležal za pecou a o nič sa nestaral.
Otec bol už starý a rád by bol gazdovstvo rozdelil medzi synov. Keď im o tom povedal, začali sa Krištof s Filipom hádať. Obaja chceli pole pod lesom, obaja chceli lúku na stráni, tú istú kravičku aj toho istého vranka. Iba Michal nechcel nič. Ležal na peci a zíval.
„Tak vy tak?“ povedal otec, „keď nechcete gazdovať spolu, dám celé gazdovstvo jednému z vás. Kto mi z vás do troch rokov privedie najkrajšiu a najbohatšiu nevestu, ten dostane všetko, čo mám. Ostatní nedostanú nič.“
Tak museli bratia do sveta, aj Michal musel dolu z pece a zviazať si batôžok. Uložil si do neho kus čierneho chleba, kozí syr a sviatočný oblek.
Za dedinou prišli bratia na rázcestie. Krištof povedal:
„Choď, Michale, prvý, vyber si nejakú cestu.“
Michal dlho nevyberal, pustil sa rovno za nosom.
Krištof s Filipom si povedali, že pôjdu na opačnú stranu. Hlúpy Michal si iste vybral najhlúpejšiu cestu.
Michal sa ani neobzrel, len sa pozeral pred seba. Čudoval sa, aký je svet veľký, a všetko sa mu zdalo nové. Ako by nie, keď tak dlho vyležiaval za pecou. Čoskoro sa dostal do lesa, plného kvetov a vtákov. Tu sa Michalovi páčilo. Sadol si pri potoku, rozbalil batôžok a dal sa do jedla.
„Ach, cítim chlebík, to je vôňa, to je vôňa,“ začul zrazu za sebou hlások.
Michal sa otočil a uvidel za sebou mužíčka v sivom kabátiku a zelenej čiapočke.
„Ak máš chuť, vezmi si so mnou,“ podsunul Michal jedlo mužíčkovi.
Jedli obaja a zapíjali vodou z potoka. Michal pri jedle rozprával, ako ho doma nemali radi a prečo vlastne ide do sveta.
„A to ma mrzí, to ma mrzí,“ povedal mužíček, „ale nič si z toho nerob.“ Vytiahol z vrecka hrebeň a pričesal Michalovi vlasy. Len čo ich pričesal, hneď sa mu zatočili do kučier.
„A teraz si obleč sviatočné šaty,“ radil mužíček.
Michal sa prezliekol a bola radosť naňho pozerať. Mužíček mu ukázal cestu:
„Choď, Michale, stále tadiaľto, ani naľavo, ani napravo, vždy stredom.“
Michal sa vydal na cestu, ako mu mužíček poradil, a les bol hustejší a hustejší. Až podvečer vyšiel Michal z lesa a stál pred nádhernou záhradou. V záhrade niekto lahodne spieval. Brána do záhrady bola otvorená, Michal vošiel dnu a obzeral sa. Všetko tu kvitlo, voňalo a trblietalo sa a na stromoch dozrievalo ovocie, aké Michal ešte nikdy nevidel. Šiel a otáčal hlavu na všetky strany, až uvidel besiedku, z ktorej spev vychádzal. Keď prišiel bližšie, spev zmĺkol a z besiedky vybehla krásna panna.
„Kto si a čo tu hľadáš?“ spýtala sa Michala.
„To je dlhé rozprávanie,“ povedal Michal a začal panne rozprávať o domove, o bratoch aj o tom, prečo musel do sveta. Dlho sa rozprávali a jeden druhému sa zaľúbili. Michal si myslel: Kde by som vo svete našiel takú krásnu nevestu?
Panna si myslela: Keby ma tento pekný mládenec požiadal o ruku, hneď by som prikývla. Slovo dalo slovo a Michal a krásna panna si povedali, že od seba neupustia, nech sa deje, čo sa deje.
Medzitým sa zotmelo a panna odviedla Michala do zámku. V zámku sedela na tróne z kvetov matka krásnej panny, mocná víla.
„Mamička,“ povedala panna, „vediem ti Michala. Nikoho iného si nevezmem za muža ako jeho.“
„Viem, o čom ste sa spolu rozprávali,“ povedala víla, „len pozor, dcérka, pozor. Dcéry víl si nemajú brať za mužov ľudských synov.“
Ale krásna panna prosila a prosila, až víla privolila. Začali chystať svadbu. Zo všetkých strán sa zlietali víly, rusalky pritancovali zo svojich vodných zámkov až do hodovnej siene a škriatkovia, priehľadní, akoby ich niekto utkal z mesačných lúčov, spievali tak jemne a lahodne, že sa to ani povedať nedá. Michal nevedel, kam sa pozrieť skôr, čo skôr počúvať. A čo až vtedy, keď začali nosiť na stôl! Michal za života takéto jedlá nevidel. Ochutnával od všetkého, dal si ešte raz aj dvakrát a nakoniec si ešte pridal. Pre jedlo skoro zabudol na svoju krásnu ženu.
Svadba trvala sedem dní a sedem nocí. Ôsmeho rána zámok stíchol. Víly sa vrátili do hôr a do lesov, rusalky do jazier a do studničiek a škriatkovia sa rozbehli na lúky a do skál. Michal si žil ako pán. Len sa prechádzal so ženou po záhrade alebo po zámku, inak nemal nič na práci. A keď sa mu predsa niekedy zasmutnelo za domovom, zaspievala mu žena veselú pesničku a bolo po smútku.
Tak žili nejaký čas jeden pre druhého a obaja pre radosť. Ale Michalova žena sa zamykala vždy raz za týždeň v komore. Čo tam asi robí, rozmýšľal Michal. Ale žena nechcela nič prezradiť. Hovorievala:
„Na to sa ma, muž môj, nepýtaj. Keby si sa moje tajomstvo dozvedel, naveky by sme sa museli rozlúčiť.“
Prečo by sme sa museli rozlúčiť, bručal si Michal a zvedavosť ho trápila čoraz väčšmi. Len trošku sa pozrieť do komory, len na malú chvíľočku.
Raz sa žena zase zavrela do komory. Michal sa poponáhľal za ňou, potichu sa zohol ku kľúčovej dierke a pozrel sa dnu. Ako sa zľakol! Uprostred komory stála jeho žena a mala kozie nohy. Keď sa spamätal, stál na lúke a po zámku ani pamiatky.
Teraz sa dal Michal do nárekov, videl, že mal ženu poslúchnuť. A ako nariekal a zlostil sa na seba, odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal pred ním mužíček v sivom kabátiku a zelenej čiapočke.
„To si pekne vyviedol,“ povedal mužíček, „prečo si bol zvedavý? Ľahko si si šťastie pokazil, ťažko ho budeš hľadať. Choď do sveta a hľadaj zámok so zlatou strechou. Nijaký človek o ňom nevie, ale azda ti o ňom povie slnko.“
Mužíček dohovoril a zmizol. Michal prestal nariekať. Čo som pokazil, napravím, povedal si. Keď mi nemôže poradiť nik iný ako slnko, pôjdem za slnkom. Odlomil si peknú lieskovú palicu a vydal sa na cestu. Putoval naľavo, putoval napravo, prešiel svetom tam a späť, ale slnko nemohol nájsť. Často sa mu zdalo, že k slnku už dochádza, ale to sa schovalo a ukázalo sa na druhej strane. Niekedy sa obloha zatiahla a slnko sa mu stratilo. Dlho chodil, predlho.
„Ten mužíček bol asi poriadny vtáčik,“ zlostil sa Michal, „nahovoril mi, aby som sa vydal k slnku, a iste sa mi niekde vysmieva.“
Hudoval, ale šiel ďalej a nezastavoval sa. Zrazu sa okolo neho začal vzduch ohrievať a bolo teplejšie a teplejšie. Potom uvidel nad lesom veľkú žiaru a medzi stromami čosi svietilo ako oheň. Michal sa rozbehol tým smerom a musel privrieť oči ..... toľko svetla sa okolo neho rozlialo. Za lesom stál priesvitný sklenený domček, v domčeku sedelo slnko a priadlo na kolovrate najkrajšie zlaté nite. Hlavu malo ohnivú, plnú iskier, a šaty z purpurového hodvábu, čím ďalej nižšie temnejšieho, a črievice ako uhoľ. Michal by sa bol rád vypytoval, ale nemohol sa k slnku priblížiť. Ešte dva tri kroky a bol by zhorel. Schoval sa za krovie a volal:
„Slnko, slniečko, všetko vidíš a o všetkom vieš. Povedz mi, prosím ťa, kde leží zámok so zlatou strechou?“
Slnko zdvihlo hlavu, plamene z neho vyšľahli, ako keď sa do kachlí prihodí suché chrastie. Zasvietilo do všetkých kútov i kútikov, ale zámok so zlatou strechou nezazrelo.
Obrátilo k Michalovi horúcu tvár a povedalo:
„Zámok so zlatou strechou nemôžem nájsť. Ak sa chceš dozvedieť lepšiu správu, choď za mojím bratrancom, za Mesiacom. Bratranec svieti v noci a vidí, čo nevidím ja.“
„Šiel by som k Mesiacu, ale nepoznám cestu!“ zavolal Michal spoza krovia.
„Vráť sa do lesa a choď na tú stranu, kde je najväčšia tma,“ odpovedalo Slnko a dalo sa do priadenia zlatých nití, aby dohnalo, čo zameškalo.
Pôjdem, povedal si Michal, pôjdem, a keby som mal do smrti chodiť svetom, zámok so zlatou strechou musím nájsť. Vydal sa na cestu tam, kde bol najtemnejší les, a putoval deväťkrát deväť dní a nocí. Po dlhom putovaní uvidel podvečer za kopcom strieborné svetlo. Obišiel kopec a za kopcom stál sklenený domček. V domčeku sedel stareček so striebornými vlasmi i briadkou, na modrom kabátiku sa mu lesknili strieborné gombíky a na črievicach strieborné pracky. Sklenená izba bola plná trblietavých múch, akoby drahokamy dostali krídla a poletovali okolo starečka sem a tam. Niektoré mušky vyletovali z domčeka von a svietili tisíckrát lepšie ako svätojánske mušky. A zima bola v tej krajine, že sa Michal triasol ako osika.
„Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa strieborný stareček Michala.
„Ach, milý starečku, iste si Mesiac,“ povedal Michal, „Slnko ma k tebe posiela. Svietiš v noci a vidíš veci, ktoré Slnko nevidí. Povedz mi, prosím ťa, kde leží zámok so zlatou strechou.“
Mesiac si prehrabol strieborné fúzy, až sa široko ďaleko rozlievala trblietavá žiara. Strieborné mušky vyleteli z domčeka a svietili ako o preteky. Stareček sa obzeral na všetky strany, obzeral sa, ale nadarmo.
„Neviem, neviem,“ povedal, „zámok so zlatou strechou nemôžem nájsť. Ak sa chceš dozvedieť lepšiu správu, choď za mojím bratrancom vetrom. Bratranec vietor veje aj tam, kam sa slnko ani mesiac nedostanú.“
„Šiel by som, ale nepoznám cestu,“ povedal Michal.
„Cestu poznáš podľa červánkov na oblohe,“ odpovedal mesiac. „Môj bratranec býva tým smerom.“
Michal poďakoval, a keď sa na oblohe ukázali červánky, vydal sa na tú stranu. Za deväťkrát deväť dní a nocí prišiel k veľkej hore. Hora mala štyri vchody. Jeden hore, jeden dolu, jeden vpravo a jeden vľavo. Vietor sedel vnútri a fúkal raz z jedného, raz z druhého otvoru.
Michal sa pustil k dolnému vchodu, ale vtom vietor zafúkal tak silno, až Michal spadol. Pomaly sa dvíhal a obmatával si kosti. Tu ho vietor zbadal, vystrčil hlavu von z hory a spýtal sa, čo Michal pred horou hľadá.
„Vetre, vetre,“ povedal Michal, „nesiem ti pozdravy od Mesiaca a ty by si ma skoro rozmliaždil.“
„Od mesiaca, od môjho bratranca?“ povedal vietor, „tak poď ďalej.“
Zadržal na chvíľu svoj mocný dych a vpustil Michala do hory. V hore mal vietor izbu, okolo každej steny dlhú lavicu a uprostred stôl a lampu. Lampa svietila a Michal si mohol bratranca pekne obzrieť. Div sa ho nezľakol, aký to bol bruchatý obor. Iste mal namiesto brucha obrovský mech. Dlhý zelený plášť sa na ňom trasol, a ako vietor tajil dych, hvízdalo mu v hrdle a v nose ako na jeseň v komíne.
Michal sa bratranca trochu bál, ale statočne mu vyrozprával, čo ho stretlo a koho hľadá.
„Ja o zámku so zlatou strechou neviem,“ povedal vietor, „počkaj, zavolám svojich pomocníkov, fúkajú po celom svete, azda nám niektorý z nich poradí.“
Potom sa vietor privalil k hornej diere a zafúkal z nej tak silno, až to vzduchom zahučalo a zaburácalo. Za chvíľočku sa zleteli pomocníci. Podobali sa svojmu majstrovi vo všetkom, len boli menší ako on. Posadali si na lavice popri stenách a vietor sa ich začal vypytovať. Pomocníci vedeli veľa, ako to vo svete vyzerá, len o zámku so zlatou strechou nevedel nikto. Vietor krútil hlavou a hovoril:
„Mám vo svete už len jedného jediného pomocníka. Ak nebude ani ten nič vedieť, nikdy sa, Michale, o svojom zámku nedozvieš.“
Zrazu sa prihnal s náramným supaním posledný pomocník. Zdržal sa, lebo fúkal až niekde na konci sveta. Sadol si k ostatným na lavicu a vietor sa ho hneď spýtal, či náhodou nevidel taký a taký zámok.
„Akože nie,“ povedal pomocník, „práve letím odtiaľ, sušil som tam bielizeň. Rozvešala ju tam krásavica s kozími nôžkami. Čo som usušil, to znova zmočila slzami. A viem aj to, že kozích nôžok sa dovtedy nezbaví, kým ju nenájde jej muž.“
Ako Michal začul o svojej žene, od radosti by bol spieval. Bol by sa najradšej dal do behu, keby vedel kam.
„Ukáž Michalovi cestu a postaraj sa oňho,“ prikázal vietor pomocníkovi.
Pomocník vyšiel s Michalom pred horu a zamyslel sa.
„Keď pobežíš vedľa mňa, nestačíš mi a uletím ti,“ povedal pomocník, „neviem chodiť pomaly; keď do teba fúknem, ublížim ti. Ale neboj sa, vieš čo? Posadíš sa mi na chrbát a poprosíme majstra, aby nás k zámku odfúkol.“
Michal sa posadil pomocníkovi na chrbát, majster nafúkol líca a zafúkal. Bol to let! Dva dni letel Michal vzduchom medzi nebom a zemou, až tretieho dňa sa s ním pomocník zniesol dolu k zámku so zlatou strechou. Michal mu chcel poďakovať, ale kde bolo vetra konca! Odletel a vial zasa inde. Namiesto pomocníka uvidel Michal svoju ženu. Rozbehol sa k nej, objali sa a pobozkali. Aj víla prišla zo zámku a usmievala sa.
„Keby si ma nebol, Michale, tak usilovne hľadal, nikdy by si ma už nebol uvidel,“ povedala Michalovi žena. A bola krásna ako predtým a po kozích nôžkach ani pamiatky.
Teraz žili zase šťastne a nič im nechýbalo. Veľa vody pretieklo, kým si Michal spomenul na otca a na bratov. Bratia sa iste vrátili s nevestami domov, len ja som svoju ženu otcovi ešte neukázal ..... rozvažoval. Pozval svoju mladú ženu, aby sa s ním išla pozrieť do dediny. Žena si obliekla najkrajšie šaty a víla im pričarovala koč. Nebol to hociaký koč, neprišiel, priletel, akoby mal krídla, celý sa blyštil ako zlatý dukát a ťahalo ho šesť snehobielych belúšov. Michal so ženou nastúpili, zamávali víle a začala sa jazda. Cestou necestou, lesom aj poľom, koleso nikde nenarazilo a Michal so ženou sedeli ako v perinách. Zastavili až pred otcovou chalupou.
„Kto to k nám ide?“ čudoval sa otec, keď uvidel krásny koč a belúše.
„Do našej dediny zablúdil nejaký kráľ,“ hovorili bratia.
Celá dedina sa zbehla ku kočiaru, nikto nechcel ten pohľad zmeškať. Michal išiel so ženou do chalupy a otec, bratia a ich ženy sa mu klaňali.
„Prečo sa mi klaniate?“ povedal Michal. „Na tejto peci som ležal, z tejto misy som jedával, ja som, ocko, Michal.“
Až teraz sa mu pozreli do tváre a spoznali ho. Otec mal veľkú radosť. Pozrime sa, ako si Michal vo svete vedel poradiť! Bratia by Michala najradšej videli za deviatimi horami. Mali strach, že nad nimi vyhral a že bude chcieť gazdovstvo.
Michal im poznal na nose, čoho sa boja. Preto im povedal:
„Nič nepotrebujem, mám sám všetkého dosť.“
Keď to bratia počuli, zaradovali sa a zvali Michala, len aby u nich zostal, ako dlho bude chcieť. O tom nechcel Michal ani počuť. Všetkých v chalupe obdaroval, ocka posadil vedľa svojej ženy do koča, plesol bičom a buďte tu pekne zdraví!
Ak by ste niekedy prišli k zámku so zlatou strechou, môžete Michala navštíviť. A ak mojej rozprávke neveríte, povie vám ju sám.