Rozprávka o Paličkovi

Boli raz dvaja manželia a tí nemali deti.

Raz, keď muž odišiel na pole orať, narodil sa mu medzitým doma synček, o nič väčší než palec. Matka ho aj hneď nazvala Paličkom. - Bol to chlapček prekvapivý! Sotva sa narodil, už ho bolo plno všade, po izbe, po kuchyni behal, skákal, spieval, a keď sa blížilo poludnie, volal na matku: „Mama, mama, daj mi obed, nech ho otcovi na pole zanesiem!“

I prežehnávala sa matka nad tým čudesným synom, ale obed mu predsa zveriť nechcela, až napokon, keď nedal pokoja, so smiechom obed do koša zložila. A hľa, div divúci! Paliček si zdvihol kôš na hlavu a hneď s ním na pole utekal. - Nebolo ho pod ním ani vidieť, a tak sa zdalo, akoby kôš sám išiel cestou. Bolo aj trochu prachu na ceste, ale Paličkovi po pás; no z toho si on nič nerobil a len hrdinsky kráčal ďalej. - Tu však prišiel k potoku, ani lávky, a ako sa dostať na druhý breh! Ale Paliček je múdry, hneď si vedel poradiť. Vzal z koša drevenú lyžicu, spustil ju do vody a sadol si do nej ako do lodičky. Kôš ťahal za sebou, a tak sa na druhý breh prepravil.

Keď prišiel na pole, kde otec oral, zďaleka začal volať: „Otec, otec, tu ti nesiem obed!“ Ale otec jeho hlások nepočul, a okrem toho ani nevedel, že má synčeka, ani by nebol uveril, že mu sotva narodený už obed donesie. - Paliček neprestal volať, až keď stál pri samom otcovi, obzrel sa otec, čo to tu bzučí, a tu videl za sebou stáť kôš, Palička však nevidel. I začal podivný kôš, ktorý sám na pole prišiel, obzerať, a tu až videl Palička, ktorý sa mu hneď ohlasoval, že je jeho rodný synček, ráno narodený. - „Ráno narodený, a už mi obed nesieš, no ty si zázračný synček!“ zasmial sa otec, a potom si sadol a obedoval. - Paliček sa ponúkol otcovi, že bude zatiaľ orať, aby mu dal otec bič, aby voly poháňal.

„A akože by si ty, synku, voly poháňal, keď bič ani neuneseš,“ zasmial sa mu otec. - „No tak budem poháňať bez biča,“ odpovedal Paliček a jedným skokom skočil na vola, do ucha mu vliezol a čo hrdlo stačilo, začal volať: „Hoj, hejsa, hej!“, až volom v hlave hrmelo. I rozbehli sa a s takým hore-dole utekali, že cez obed Paliček viac zoral než otec za celých pol dňa.

Okolo poľa, na ktorom Paliček oral, viedla hlavná cesta; práve v tú dobu šiel tadiaľ bohatý kupec z mesta, z trhu, vracajúc sa domov. - Keď tu videl voly, ako samy orú, veľmi sa tomu čudoval a bližšie pristúpil, aby lepšie tie zázračné voly pozoroval, a tu až počuje Paličkov hlas, ako ich poháňa. - S údivom počúval, odkiaľ ten hlas asi vychádza, až tu počuje hlas: „No, tu som, vo volovom uchu!“, a pozrúc sa volovi do ucha, Palička tam našiel. - I zapáčil sa mu nemálo maličký poháňač a želal si takého mať, ktorý by rýchlo poháňať vedel a málo jedol, lebo kupec bol lakomec. - „A či by si chcel ísť ku mne do služby?“ pýtal sa Palička. - „Prečo nie, keď otec dovolí,“ odpovedal Paliček; a potom ako strela z ucha vyskočí, a k otcovi pribehnúc, šepká mu: „Len ty ma, otec, predaj, a nie lacno. Nič sa ty neboj o mňa, ja sa ti zakrátko vrátim, ale choď zďaleka za nami.“

Keď kupec k otcovi prišiel a spýtal sa ho, či by toho čiperného chlapčeka predal, povedal, že predá, za päť zlatých. Kupec mu zaplatil päť zlatých, vzal Palička, vstrčil si ho do tašky a šiel domov.

Otec poslušný Paličkových slov šiel zďaleka za nimi; nevedel prečo, až tu po ceste nachádzal zlatník za zlatníkom, ktoré z kupcovej tašky padali. - Paliček, keď ho kupec do tašky strčil, prehryzol dieru, až bola taška prázdna, prešmykol sa dierou aj sám a za otcom domov pospiechal.

Keď kupec došiel domov, pred bránou kričal už na ženu: „Hej, žena, budeš sa čudovať, akého som ti kúpil oráča; a to ti je obrovský chlap!“ - To povedal, siahol do tašky, aby vytiahol Palička aj peniaze, ale len si predstavte - taška ako sklo - kde nič, tu nič! - Kupec zostal ohromený nad tým divom, a žena, vidiac, že hľadá oráča vo vrecku, ešte mu k tomu všetkému vynadala.