Dieťa Máriino

Na okraji hlbokého lesa žil drevorubač so svojou ženou a mali jediné dieťa, trojročnú dcérušku. Boli však veľmi chudobní, často nemali ani na chlieb a nevedeli, ako svoje dieťa vôbec uživia. Jedného rána opäť drevorubač plný starostí šiel do lesa za prácou, a keď drevo rúbal, zjavila sa vedľa neho zrazu urastená krásna pani so žiarivou korunou na hlave a povedala mu, že je Panna Mária, matka Ježiša Krista, a že on je núdzny a ona chce jeho dieťaťu pomôcť, nech jej dcérku dá a ona sa o ňu postará. Drevorubač to želanie rád vyslyšal, svoju dcéru Panne Márii priviedol a ona ju potom vzala so sebou do neba.
V nebi sa dievčatku veľmi dobre darilo. Na jedenie jej dávali cukríky, na pitie sladké mlieko, jej šaty boli zdobené zlatom, anjelikovia boli jej kamaráti a s nimi sa celé dni hrala. Tak žila v hojnosti do svojich 14 rokov, keď si ju raz Panna Mária zavolala a povedala jej, že má pred sebou dlhú cestu a že jej dáva nebeské kráľovstvo do správy, aby strážila trinásť nebeských dverí, že do dvanástich miestností môže bez obáv vstúpiť a kochať sa ich krásou a bohatstvom, ale že tie trinásté dvere sú jej prísne zakázané, a keď ten zákaz poruší, bude nešťastná.
Dievča poslušnosť sľúbilo a nebeské kľúče od Panny Márie prevzalo do úschovy. A každý deň si pre svoje potešenie jedny dvere otvorilo a krásami vnútri sa tešilo. V každých z nich sedel jeden apoštol obklopený veľkou žiarou, v lesku a nádhere. Anjelikovia ho na jeho obchôdzkach verne sprevádzali a spolu s ním sa z tej nádhery radovali.
Nakoniec zostali len tie trinásté dvere neotvorené a dievčatko horelo zvedavosťou dozvedieť sa, čo sa za nimi skrýva. Preto sa pýtalo svojich anjelských kamarátov na radu, či by aspoň dvere maličko otvoriť nemohlo a len tou škárou nazrieť, ale anjelikovia ho od toho činu odrádzali a napomínali ho, že sa to kloní k hriechu. Dievčatko teda na chvíľu stíchlo, ale zvedavosť a túžba v jeho srdci neutíchli, naopak, hlodali a hlodali veľmi kruto, a keď raz anjelikovia museli niekam odísť a ono zostalo samo, vtedy k tým zakázaným dverám pristúpilo a rýchlo ich kľúčom odomklo.
A za tými dverami v úžase uvidelo, ako na vznešenom tróne Svätá trojica vo veľkej žiare a lesku sedí. Bolo tou krásou tak unesené, že dovnútra vstúpilo a tej žiary sa ľahko prstíkom dotklo, ale ten bol zrazu celý zlatý. Dievčatko sa toho veľmi zľaklo, von vybehlo a dvere rýchlo zabuchlo. Srdce mu divoko bilo a ten zlatý prst nemohlo umyť, nech ho drhlo, ako chcelo, zostal zlatý.
Onedlho sa Panna Mária z ciest vrátila a dievčatko si zavolala, a keď jej vrátilo nebeské kľúče, pýtala sa ho Panna Mária, či do trinástej komnaty nevstúpilo. A dievča povedalo, že nie, a vtedy mu Panna Mária položila ruku na srdce a hneď ucítila, ako zbesilo bije, a poznala, že dievča jej príkaz porušilo a dvere otvorilo. Znova sa dievčaťa opýtala a ono všetko poprelo. Panna Mária zbadala jeho zlatý prst, ktorý sa dievčatko snažilo pred ňou skryť, a po tretí raz sa opýtala, či sa nechce priznať, ale dievča zase všetko zatvrdlivo poprelo.
Vtedy sa Panna Mária zachmúrila a dievčaťu povedala, že ju klame a sľub porušilo, že už pre neho v nebi miesto nie je, a dievča v tú chvíľu upadlo do hlbokého spánku.
A keď sa prebralo, videlo, že okolo nie je nič iné než divoká pustatina, a keď chcelo volať o pomoc, nevydalo ani hlások, akoby mu hlas niekto odčaroval. Vyskočilo a chcelo utiecť preč, ale okolo neho zrazu vyrástla hradba z tŕnistého krovia a uniknúť mu nedovolila. V tom kúsku pustatiny, ktorý mu bol vymedzený pre život, stál starý dutý strom, ktorý sa stal jeho domovom.
Keď sa zniesla noc, vliezlo doň, aby tam zaspalo, zatiaľ však s plačom a s bolesťou spomínalo, aké krásne sa mu v nebeskej ríši žilo, keď sa s ním anjelikovia hrali a všetkého malo dostatok. Tu mu boli jedinou potravou korienky a lesné plody, ktoré v okolí, kam ho krovie púšťalo, hľadalo. Na jeseň zbieralo oriešky a lístie a nosilo ich do dutiny stromu, oriešky boli jeho zásobou jedla na zimu a lístie malo na zemi nakladené, aby sa doň ako úbohé zvieratko v zime zahrabalo, aby nezamrzlo. Šaty už dávno roztrhalo a jediným jeho odevom boli jeho dlhé zlaté vlasy, ktoré ho od hlavy až po päty zahaľovali. Tak šiel rok za rokom a ono v samote poznávalo biedu a úbohosť sveta.
Raz, keď sa opäť lístie na stromoch zazelenalo, vyšiel si na lov kráľ tej krajiny a prenasledoval jeleňa, ktorý ho do tých miest zaviedol a potom mu zmizol. Kráľ stratil cestu a stál pred hradbou z tŕnistého krovia, ktoré sa okolo neho zovrelo. Preto zosadol z koňa, vytasil svoj meč a začal si cestu prerubovať. Až konečne stanul na čistinke, kde ten starý strom rástol, a uvidel na svoj úžas nádherné dievča so zlatými vlasmi. Chvíľu ho mlčky v nadšení pozoroval a potom ho chcel odviezť so sebou na zámok. Dievča nič povedať nemohlo, tak len kývlo hlavou a on ho posadil na svojho koňa a odviezol domov. Tam mu dal krásne šaty a všetkého dostatok, a pretože bolo krásne, čoskoro sa doň kráľ tak zamiloval, že si ho vzal za ženu.
Uplynul rok a mladej kráľovnej sa narodil chlapec. V noci sa v jej komnate zjavila Panna Mária a žiadala priznanie hriechu, a ak bude opäť zatvrdlivá, dieťa ona do nebeskej ríše odnesie. Dar reči kráľovnej prepožičala, ale ona ho využila len na to, aby všetko opäť poprela. Tak nezostalo Panne Márii nič iné, než chlapčeka vziať so sebou do neba.
Na druhý deň, keď dieťa nenašli, šla medzi ľudí taká zvesť, že kráľovná je iste ľudožrútka a úbohé dieťa zjedla. Kráľovná to počula, ale sama povedať nič nemohla, a kráľ ju ešte toľko miloval, že tým rečiam neveril.
O rok sa kráľovnej opäť narodil krásny synček a v noci sa zjavila Panna Mária, aby žiadala priznanie, ale srdce kráľovnej bolo zatvrdlivé a ona zase všetko vášnivo poprela, a tak Panna Mária aj druhého chlapca odniesla do neba. Na druhý deň už ľud hlasno volal, že to kráľovná dieťa iste zjedla, a radcovia kráľovi povedali, že musí byť súdená. Ale zamilovaný kráľ tomu uveriť nemohol a pod hrozbou smrti zakázal svojim radcom čo i len zmieniť sa o tej veci.
A v treťom roku sa mladej kráľovnej narodilo krásne dievčatko. A po tretí raz sa zjavila Panna Mária a povedala kráľovnej, nech ju nasleduje, a do nebeskej ríše ju zaviedla. Tam kráľovná v úžase zbadala svojich dvoch synčekov, ako sa smejú a hrajú, dokonca sa s nimi mohla potešiť. Potom jej Panna Mária povedala, či sa konečne nechce priznať, že ak svoj hriech vyzná, vráti jej synov. Ale pyšná kráľovná opäť všetko poprela a srdce Panny Márie zarmútila. Potom ju poslala späť na zem a aj dievčatko odniesla do neba.
Ráno sa strhol hotový boží rozruch, ľud volal, že kráľovná je ľudožrútka a aj tretie dieťa zjedla, že za to musí konečne zaplatiť. A zarmútený kráľ už svojim radcom nebránil. Kráľovná bola postavená pred súd, a pretože nemohla hovoriť, bola odsúdená na smrť na hranici. Uprostred veľkej hranice bola pevne priviazaná ku kolu, a keď okolo dokola začal oheň plápolať, vtedy sa zrazu roztopil ľad pýchy v jej srdci a to sa pohlo ľútosťou, tak blízko smrti sa rozhodla vyznať z hriechu, vtedy sa jej vrátil hlas a ona zvolala:
„Áno, Mária, urobila som to!!!“
V tú istú chvíľu sa z nebies spustil dážď a oheň uhasil. A dookola sa rozliala veľká žiara a v jej strede stála Panna Mária, po jej boku kráčali obaja kráľovskí synčekovia a ona na rukách niesla dievčatko. A radostne kráľovnej povedala, že jej hriech je odpustený, že jej deti vracia a že s nimi bude šťastne žiť až do konca svojich dní.
„Ži dlho a blažene.“