Čarovný mlynček, kabela a plášť

Žil kedysi jeden sedliak a ten si požičal na dlh sud hrachu na siatie. Zasial ho a polieval. Tu k nemu príde zelený pán, za klobúčikom má sojčie pierko ako poľovník a hovorí:
„Sedliaku, predaj mi ten hrach!“
„Akože Vám ho môžem predať, keď je už zasiaty?“ odpovedá sedliak.
„To nič nevadí. Len mi ho predaj, dám Ti za neho, čo budeš chcieť.“ zas na to zelený pán.
„No, ak mi za neho dáte toľko, čo vravíte, prečo by som ho nepredal.“ zas na to sedliak.
„Dám Ti za neho, čo budeš chcieť.“ opakoval pán.
„Tak si ho vezmite.“ dohodol to sedliak.
Pán vytiahol z vrecka striebornú píšťalku, zapískal a vtom priletelo vtáctvo, ako mračno sa zniesli na pole. Zobali hrach, kým ho všetok nezozobali.
Potom pán sedliakovi hovorí:
„Vieš, kto som? Krakonoš! Príď ku mne do Krkonošských hôr a dostaneš za hrach, ako je dohodnuté.“
Sedliak sa vrátil domov a žena sa ho pýtala:
„Čo, už si s hrachom hotový?“
„Áno, a dokonca som ho už aj predal.“ odpovedal jej muž.
„A ako to?“
„No, prišiel ku mne pán, že mi za neho dá, čo budem chcieť, len aby som mu ho predal.“
„A čo ti za neho dal?“
„Ešte nič.“ povedal sedliak.
„Ty nešťastný ťulpas!“ spustila na neho žena a hádala sa, až sa hory zelenali. Sedliak si vzal halenu a palicu a hovorí:
„Radšej pôjdem po peniaze na Krkonoše, aby si prestala hundrať.“
Šiel, ale nevedel kadiaľ kam. Chodil dlho, až mu napokon predsa len niekto poradil. Došiel teda nakoniec až na tie Krkonošské hory a zďaleka vidí Krakonošov zámok. Tu natrafil na ceste na akéhosi pána a ten sa ho pýtal:
„Kam ideš, človiečik?“
„Ku Krakonošovi po peniaze za hrach. Však som za to od ženy zakúsil, že za to azda ani ten hrach nestojí.“ odvetí sedliak.
„Neboj sa, Krakonoš Ti zaplatí dobre. Povedz mi ale ešte, na čom ste sa dohodli?“ pýta sa pán.
„No vlastne je to tak aj tak. On len sľúbil, že mi za neho dá, čo budem chcieť.“ odpovie sedliak.
„Počúvaj, človiečik, dám Ti trochu radu. Keď prídeš k nemu do izby, uvidíš na okne malú hračku. Je to mlynček a má tri kľučky a ten od neho žiadaj. Nie je to obyčajný mlynček, má tú vlastnosť, že keď zatočíš prvou kľučkou, melie samé renčáky, keď zatočíš druhou, melie samé dvojrenčáky a keď točíš treťou kľučkou, melie dukáty. Krakonoš Ti tú hračku ale len tak nedá. Stoj si na svojom a povedz mu, že ak Ti ho nedá, že pôjdeš ku mne na žalobu, pretože ja som jeho pánom.“
Sedliak prišiel do Krakonošovho zámku a uvidel tam na okne ten mlynček. Krakonoš sa ho pýta:
„Čo teda chceš za svoj hrach. Len si povedz, čo chceš. Všetko dostaneš.“
„Veľkouctený pane, keď som vkročil k Vám do izby, padla mi do oka tamtá hračka. Nechajte si teda peniaze a dajte mi za hrach, vravím, teda tamten mlynček.“
„Blázon!“ odpovedal Krakonoš a zamračil sa. „Čo Ťa to napadá? Uváž len, čo by na to povedala Tvoja žena, keby si jej namiesto peňazí doniesol taký krám. Nie, toľko rozumu ešte mám. Žiadaj, čo chceš, ale tú hračku Ti nedám.“
„Že nie?“ čuduje sa sedliak. „Veď ste vraveli, že mi dáte, o čo si poviem. No a ja chcem tú hračku!“
„Tú Ti nedám!“
„Že nie? No keď nie, tak nie. Ja Vás ale pôjdem žalovať k Vášmu pánovi.“
Keď Krakonoš počul sedliaka takto hovoriť, začal zľavovať. Sedliak ale nechcel za živý svet od mlynčeka upustiť. Nakoniec mu ho teda Krakonoš rád-nerád predsa len dal a hovorí:
„Ale aby si vedel, akú hračku vlastne máš, pozri sa!“
Vzal prvú kľučku, zatočil a padali samé renčáky. Zatočil druhú a padali dvojrenčáky. Zatočil tretiu a padali dukáty a každý svietil ako čerstvo vyrazený! Sedliak vzal mlynček, rozlúčil sa a uberal sa domov. Ale veľmi sa neponáhľal. Tu a tam sa zastavil po ceste v hostinci a popíjal. Však peňazí mal dosť. Raz prišiel zase do akéhosi hostinca a mal prázdne vrecká. Namleté peniaze mu došli. Tak vzal mlynček, postavil ho na stôl, zatočil kľučkou a peniaze sa len sypali.
„Tu máte, krčmár, vezmite si to všetko.“
Krčmár zhrabol peniaze a nemohol sa mlynčeku dosť vynadívať. Jeden z hostí sedel bokom a pozoroval všetko, čo sa dialo. Potom sedliakovi hovorí:
„Človeče, to máte peknú hračku, len čo je pravda. Ale ja mám niečo, čo tiež nie je na zahodenie. Viete čo? Namelte si peňazí koľko chcete a ten mlynček mi potom dajte.“
„A čo mi za neho ponúknete?“ pýta sa sedliak.
„Tu túto kabelu. Vidíte, tu táto kabela má tú vlastnosť, že keby ste boli v nejakom nebezpečenstve a potrebovali pomoc, môžete na ňu len zaklopať a povedať: Nech je tu toľko husárov, koľko treba! a hneď tu budú. Dajte mi mlynček a ja Vám dám kabelu.“
Sedliak je božie stvorenie a šelma od narodenia. Nemrkol okom a hneď hovorí:
„Prečo nie. Za tú kabelu Vám mlynček dám.“
Ešte si namlel kôpku peňazí, napchal si ich do vreciek a naozaj mlynček vymenil. Nový majiteľ vzal mlynček a hneď odišiel z hostinca. Za chvíľku za ním vyšiel aj sedliak. Cudzieho hosťa videl už poriadny kus cesty pred sebou. Zaklopal na kabelu a hovorí:
„Nech je tu toľko husárov, koľko treba!“
Ako to vyslovil, už pred ním stáli dvaja husári na koňoch. Sedliak im prikázal:
„Bežte tamto za tým chlapíkom, vezmite mu tú hračku a vyprášte mu nohavice!“
Husári leteli, až sa pod nimi iskrilo, zbili ho, mlynček mu vzali a ten doniesli späť sedliakovi. Kabela, to bude dobrá vec, vravel si sedliak. Aspoň sa nemusím báť o mlynček.
Pustil sa ďalej, mlel peniaze, kde ho napadlo, a koho stretol, tomu ich rozdával. Jedného dňa prišiel zase do hostinca a keď mal platiť, namlel krčmárovi hŕbu renčákov. Keď to videl jeden cudzí človek od druhého stola, povedal sedliakovi:
„Gazdo, ja mám tiež peknú vec. Vymeňte si to so mnou!“
„A čo by to mohlo byť, aby sa to vyrovnalo mlynčeku?“ pýtal sa sedliak.
Tu onen človek vytiahol obrúsok, plášť a prútik. Obrúsok prestrel na stôl, vzal prútik do ruky a hovorí sedliakovi:
„Povedzte, čo by ste práve radi jedli?“
„Jaternice!“ povedal sedliak.
Tu človek udrel prútikom na obrúsok a povedal:
„Hneď nech sú tu jaternice!“
V okamihu stála na stole misa plná jaterníc. Tu udrel na obrúsok druhýkrát a povedal:
„Nech je tu pivo a víno!“
Hneď tu bolo všetko, čo prikázal. Sedliakovi sa to náramne páčilo. Neznámy muž ešte ukázal na plášť a hovorí:
„A keď udriem prútikom na plášť, bude hrať muzika, akú chcem a dokedy chcem.“
Zaklopal prútikom na plášť a v tú chvíľu hrala turecká muzika, len sa hostinec triasol ..... Sedliak sa pozeral, oči navrchu hlavy, horlivo kýval a hovorí:
„Za tie tri veci, gazdo, Vám mlynček dám.“
Ešte si namlel peňazí, dal mu mlynček a sám si vzal obrúsok, plášť a prútik. O chvíľu človek aj s mlynčekom odišiel. Sedliak vstal a šiel za ním. Vonku klopol na kabelu a v tú chvíľu tam stáli zase dvaja husári.
„Bežte tamto za tým človekom, natrieskajte mu a mlynček mi zase doneste.“
Stalo sa! Husári mu doniesli mlynček a teraz až bol sedliak chlapisko! Ponáhľal sa rovno domov. Keď vošiel podvečer do svojej chalupy, žena spala hladná. Rozdovádzaný sedliak chodil zhurta po izbe a jazyk sa mu rozväzoval ako nikdy predtým. Hovoril nahlas a veselo.
„Ach, že predsa konečne ideš,“ nariekala žena. „vieš vôbec, že naša chalupa pôjde čoskoro pre dlhy na bubon?“
„Len sa neboj, ženička! Nič nám nebude!“ povedal sedliak. „A čo je nové? Jedla by si niečo?“
„Božemôj, ako by nie?“ bedákala žena. „Veď som išla spať hladná.“
„A čo by si rada? Povedz!“
„Priniesol si mi nejaký koláč?“
„Eh, čo koláč! Povedz, čo by si rada?“
„No, ak si priniesol niečo lepšie, to sa vie, že by neškodilo.“
„Povedz a hovor, čo chceš. Hneď to budeš mať!“
Prestrel na stôl obrúsok, švihol prútikom a hneď tu stála polievka a v nej rezančeky drobné ako ovsíky, len sa z nej parilo. Švihol druhýkrát a bolo tu mäsko aj iné jedlo! A čo tak ešte niečo na pitie? Chcela by si?“
„To sa vie!“ Vzal prútik, zaklopal na obrúsok a prikazuje:
„Nech je tu Tatárske pivo!“
Cestou sa totiž naučil všeličo pomenovať. Hneď stála pred nimi fľaštička Tatárskeho piva. Kým žena hodovala, sedliak sa jej vypytoval:
„Kto ti robil v dedine najlepšie, kým som nebol doma?“
„Všetci boli ako šelmy!“ odpovedala žena, „nikto mi neurobil nič dobré!“
„No vidíš, musíme im teda ukázať, ako sa máme. Zajtra pôjdeš a pozveš richtára, konšelov a niektorých susedov v nedeľu na obed.“
Na druhý deň sedliak zaplatil všetky dlhy a žena pozvala všetkých v nedeľu na obed. Sedliaci sa schádzali, strkali hlavy dokopy a vraveli:
„Kde si tá žobrota len pomohla? Určite to niekde nakradol!“
Nedočkavo čakali na nedeľu, aby sa aspoň presvedčili, ako to s ním vyzerá.
Nedeľa prišla a pozvaní sedliaci sa schádzali u richtára.
„Vravím, čo na to všetko hovoríte?“ hovorí jeden konšel.
„Ja by som myslel,“ hovorí richtár, „kto vie, ako to je.“
„Môže to byť tak aj tak.“ povedal zase iný sused.
„Poludnie sa blíži a pozrite sa, ako sa im z komína ani nedymí! Nič by som za to nedal, že si z nás robí bláznov.“
„Počkajte, ja to vyskúmam.“ hovorí ďalší.
Niekoľko ich sa pobralo a šli k sedliačikovi. Prišli k nim do izby, vítali sa a potom všelijako okolkovali, až nakoniec za reči ten zvedavý vytiahol fajku a napchal si ju. Siahal do vrecka po kresadlo, hľadal a hmatal, ale nenašiel a hovorí:
„Zabudol som si kresadlo, počkajte, pôjdem si do kuchyne zapáliť.“
„Len zostaňte tu, zakresám Vám.“ hovorí hostiteľ.
„Len nechajte, sused, vezmem si v kuchyni uhlíček z pece.“
„Ale buďte tu, veď v kuchyni nenájdete ani iskru.“ povedal zas hostiteľ.
Tak žiadny oheň! No to bude pekná hostina, mysleli si sedliaci.
Blížila sa dvanásta hodina, sedliak prestieral. Sedliaci nevedeli, či majú odísť, alebo zostať. Zostali však sedieť a o chvíľu za nimi prišli, ako to mali dohodnuté, aj ostatní hostia. Pozerali sa jeden na druhého a nevedeli, na čom sú. Tu sedliačik zaklopal na stôl prútikom a hľa! Objavilo sa jedlo za jedlom. Sedliaci sa tomu nestačili čudovať, ale jedli, čo mohli.
„Aby ste však videli, čo som všetko zo sveta priviezol, tak sa teda pozerajte.“ hovorí sedliačik.
Vzal mlynček, zatočil kľučkou a pre každého namlel kôpku dukátov. Sedliaci sa čudovali ešte viac a pozerali na to ako omámení.
„Čo keby sme si tiež trochu zatancovali?“ hovoril sedliak, keď si už trochu popili.
„Neškodilo by trochu nafúknuť gajdy!“ vraveli sedliaci a poslali po sedliačky, aby prišli na muziku. Sedliačik chytil prútik do ruky, zaklopal na plášť a prikázal:
„Nech hrajú štyria muzikanti!“
Štyria muzikanti tu boli v mihu a vyhrávali na celé kolo. Sedliaci si zatancovali a keď mali všetkého dosť, rozišli sa veselo domov.
Hovorí sa, že mačka svoj trus pred richtárom zahrabáva, pretože sa bojí, aby ho nedoniesol na kanceláriu. Tak sa to stalo aj tu. Pri prvom konaní na kancelárii rozprával richtár pánovi vrchnému, čo všetko u sedliačika videl a zažil a aký on má znamenitý mlynček.
„To nemôže tak zostať!“ hovoril vrchný a hneď richtárovi prikázal, aby sa sedliak dostavil do kancelárie.
No, na druhý deň sedliak prišiel, ako mu odkázali, a mädlil v rukách čiapku. Pán vrchný mu hovorí:
„Tak mi došlo, že vraj máte takú peknú hračku. Myslím ten mlynček. Ale ako prostý človek musíte sám uznať, že tá vec nie je pre Vás a právom patrí kniežaťu. Preto som si Vás dal predvolať, aby ste tú hračku odovzdali pre kniežaťa pána a to do mojich rúk. Sľubujem Vám, že za svoju poslušnosť budete obdarovaný.“
„Milosť pán vrchný, ja mám hračku darovať? Ak chce knieža pán tú hračku, nech si po ňu zájde na krkonošské vrchy. Ja som veľa zažil, kým som k nej prišiel. A skrátka tú hračku nedám!“ povedal sedliačik.
„Ako?“ obrátil sa na neho vrchný. „Vy sa mi protivíte? Hovorím Vám ešte raz a naposledy, dajte mi ju po dobrom!“
„Nedám!“
„Že po dobrom nedáte?“
„Nedám, milostpane!“
„Tak ju dáte po zlom!“ To povedal a zavolal na drába:
„Vysaďte mu desať rán na chrbát!“
„Milosť pán vrchný,“ hovorí sedliak, „Nechajte to a dajte si pozor, aby Vás to nemrzelo!“
„Nič naplat! Ja Ti dám vzpierať sa! Ľahni si a zatiaľ ich dostaneš len desať a keď to nepomôže, tak Ti ešte pridáme!“
Keď sedliak videl, že sa už aj dráb strapatí a siaha po lieskovici, udrel na kabelu a zavolal:
„Nech sú tu dvaja husári!“
Len čo to dopovedal, hneď tu boli.
„Dráb len slúži panským vrtochom,“ povedal sedliak husárom, „dajte mu len dve, ale tomuto pánovi ich vysaďte desať!“
Husári pánovi vrchnému tak natĺkli, že štyri týždne nemohol kniežaťu ani napísať. Potom sa však predsa len uzdravil a napísal mu, aké má trampoty so vzdorovitým sedliačikom.
„Čo s ním budeme robiť za také vyvádzanie?“ hovorí knieža. „Pošleme naňho sto vojakov. Celú stotinu!“
Vydal rozkaz a celá stotina vojakov vytiahla v plnej zbroji a obstúpila sedliačikovu chalupu. Ten sa pozeral z okna a volal na nich:
„Čo tu chcete?“
„Podľa kniežacieho nariadenia na Teba ťaháme, pretože si nechcel vydať hračku a po druhé budeš zatvorený a potrestaný za odpor a vzburu. Vydaj mlynček a poď s nami po dobrom, aby sme nemuseli použiť násilie.“
„Čo Vy len tu natrúsite rozumov.“ odpovedal sedliak. „Mlynček je môj a koniec rečí! Ak chce tá Vaša pechota dostať výprask, len nech príde bližšie!“
„No teda, chasa!“ volal stotník, „vydajte heslo!“
A vojaci sa dali zborovo do krika:
„Hračku a trest!“
A s tým krikom sa celá stotina hnala útokom na sedliaka. Ten zaklopal na svoju čarovnú kabelu a pokojne hovorí:
„Nech sú tu dve stotiny husárov!“
Na tie slová tam stáli dve stotiny husárov, všetko sa na nich blyštalo a kone nedočkavo frkali.
„Choďte tamto na tých,“ zavelil sedliačik a ukázal rukou, „a rozbite ich na kašu!“
Husári bodli do koní a pustili sa do kniežacích vojakov. O pár chvíľ bolo po všetkom a husári zase zmizli v kabele. Keď ku kniežaťu došla správa, že sedliak má dve stotiny husárov. zamračil sa a rozkázal:
„Pošlite naňho pluk a hneď!“
Tak ťiahol na sedliačikovu chalupu celý kniežací pluk. Ako sedliačka uvidela pred chalupou toľko vojska, bála sa a bedákala. Sedliak ale vyšiel v košeli na priedomie, hovorí generálovi:
„Choďte radšej zase domov, hovorím Vám a verte mi, nech Vás to nemrzí!“
„Človiečik, Vy mi chcete rozkazovať?“ hovorí generál rozzúrene a rozkázal, aby sa celý pluk do neho pustil. Sedliak však udrel na svoju kabelu a zavolal:
„Nech sú tu dva pluky husárov!“
Dva pluky husárov mu v tú chvíľu stáli po boku a sedliačik rozkázal:
„Bežte tamto na tých a rozbite ich na kašu!“
Kým sa kniežací vojaci spamätali, husári už do nich bili a hnali ich odtiaľ aj s generálom.
Tu knieža vypovedalo sedliakovi vojnu a spojilo sa ešte so susedným kniežaťom. Všetko vojsko oboch pánov sa pozbieralo a na sedliačika ťiahla celá armáda, pluk za plukom. Sedliak sa na to pozeral z priedomia a pokúrival si z fajky. Keď prišla celá tá kniežacia armáda na dostrel, udrel na kabelu a hovorí:
„Nech sú tu dve armády husárov!“
Na tie slová stáli pri chalupe dve armády husárov a rozprestierali sa cez humná až k lesu. Sedliačik sa po nich pozrel a zavelil:
„Bežte tamto na tých,“ hovoril a ukazoval rukou, „dajte sa do nich bez milosti a rozbite ich na prach!“
Za chvíľu bolo po boji. Kniežaťu priniesli správu, že prišiel o celú armádu. Rozzúril sa, chodil po zámku a potom dal vypísať na všetky strany regrutáciu. Chromí a slepí, krívajúci a krivkavejúci, všetci museli na vojnu. Knieža pán sa spojil ešte s dvoma ďalšími kniežatami a o nejaký čas ťiahla nová, ešte väčšia armáda do poľa proti sedliačikovi. Keď sa to vojsko objavilo na dohľad, sedliak udrel na kabelu a povedal:
„Nech tu stojí ešte raz toľko husárov!“
A v tú chvíľu tam boli. Sedliačikova armáda sa rozprestierala na všetky strany od jeho chalupy, konca nevidieť. Sedliačik zavelil:
„Bežte tamto na tých a rozbite ich na franforce!“
Husári sa na tie slová rozleteli ako vietor a pustili sa do nepriateľov, až ich všetkých rozprášili. Tu knieža videl, že so sedliačikom nič nepodnikne, sám k nemu prišiel, zložil klobúk, klaňal sa a hovorí:
„Roľnícka Jasnosť! Vidím, že som sa pomýlil a preto prichádzam prosiť Vás o zmier. Zostaňme priateľmi a dajme si pokoj!“
Sedliak stál na priedomí, fajčil z fajky a hovorí:
„Vidíte, pán knieža! Keby ste to boli povedali hneď, mohlo to byť všetko inak a mohli sme zostať dobrí priatelia. Tú hračku Vám ale nedám, to som Vám už raz hovoril. Aby ste však nepovedali, že Vám nič nedoprajem, tu máte pre pani kňažnú, nech má na kúdeľ.“
Namlel renčákov, dvojrenčákov a zlatých dukátov a dal mu ich pre kňažnú, aby jej ich doniesol.
Od tých čias mal sedliačik svätý pokoj. Nepriatelia boli radi, že to vzalo ešte taký dobrý koniec a sedliaci a susedia k nemu vždy s radosťou prichádzali na obed a na muziku. Len richtár k nemu nesmel ani cez prah, pretože jeho vinou sa stalo celé to veľké nešťastie