O hadom namlúvaní

Bol raz jeden sedliak a ten sa raz zavčasu ráno vybral na pole za prácou. O nejakú chvíľu vyšlo slnko a jemu bolo stále teplejšie a teplejšie, tak si nakoniec vyzliekol kazajku a odložil ju na zem vedľa seba. Keď kostolný zvon odbíjal jedenástu hodinu, chcel sa opäť obliecť, aby išiel domov na obed, keď tu k svojmu veľkému úľaku uvidel, že na kazajke leží had. Snažil sa ho striasť, ale had sa jej držal ako začarovaný, a tak mal sedliak už na jazyku hrubú kliatbu, keď tu had prehovoril: „Ja sa z tvojej kazajky nepohnem, kým mi neslúbiš, že si ma vezmeš za ženu.“ V sedliakovi hrklo a povedal: „Ženenie je veru dôležitá vec, o ktorej sa človek nerozhodne len tak, musím sa nad tým trochu zamyslieť a potom ti dám odpoveď.“

Nechal kazajku kazajkou a bežal do dediny k farárovi, aby sa spýtal, čo má v tej veci robiť. Farár sa na dlhú chvíľu zamyslel, potom si chvíľu čítal vo svojej hrubej knihe a nakoniec povedal: „Choď späť a tomu hadovi sľúb, že sa s ním oženíš. On za tebou dnes v noci príde, a ak máš dosť odvahy, prinesie ti to šťastie. S úderom dvanástej hodiny musíš hada oboma rukami schmatnúť a držať nad hlavou, ale nesmieš povoliť, nech sa stane, čo sa stane.“ Sedliak sa ponáhľal späť na pole a hadovi povedal: „Ja sa s tebou ožením.“ Tu bol had radosťou bez seba, veselo sa vlnil a potom sa zatočil v krásnom kruhu a zmizol.

Len čo si sedliak večer ľahol do postele, vtom sa vplazil do jeho komory had a ľahol si k nemu. Ležali celkom pokojne až do polnoci, potom hada schmatol a držal ho vysoko nad hlavou. Zrazu sa rozrazili dvere, dovnútra sa vplazilo šesť veľkých hrubých hadov a hrnuli sa k nemu na posteľ. Z toho bolo sedliakovi chvíľu horúco a chvíľu zima, ale vzmužil sa a vydržal aj to, keď sa hadi omotali okolo postele, syčali naňho rozoklanými jazykmi, akoby ho chceli poplúvať svojím jedom. Trvalo to do jednej hodiny a len čo odbilo, všetko zmizlo. Hadia nevesta mu však povedala: „Ďakujem ti, môj vysloboditeľ, že si ma tak verne ochraňoval. Vydrž ešte dve noci, potom budeš šťastný a ja ešte viac.“ A zmizla bez stopy.

Keď išiel sedliak nasledujúceho večera do postele, had sa opäť objavil. O polnoci ho znovu schmatol a držal vysoko nad hlavou, zatiaľ čo sa rozrazili dvere a dvanásť hrubých čiernych hadov sa privalilo dovnútra a na jeho posteľ, omotali sa okolo neho, hrýzli ho a snažili sa pohrýzť aj jeho hadiu nevestu. Hoci tentoraz mal odvahy viac, predsa mu bolo celkom zle, keď na sebe cítil tie studené plazie telá, ale spamätal sa, ako najlepšie vedel, a vydržal, kým znovu neodbila jedna a hady opäť zmizli, akoby ich odfúkol. Nevesta povedala: „Ďakujem ti, môj záchranca, že si ma tak verne chránil, teraz ostala ešte jedna noc, potom budem vyslobodená a ty budeš po celý život šťastný.“ Keď to dopovedala, zmizla.

Keď spolu večer opäť ležali, pozeral sa had na sedliaka svojimi múdrymi očami tak prosebne, že mu stúpla odvaha a povedal si sám pre seba: „Skôr než by som ju vydal tým strašným netvorom, to sa radšej nechám nimi zožrať.“ Keď odbilo dvanásť hodín a on hada schmatol a držal ho vo výške, rozrazili sa dvere a v okamihu bola izba plná strašných hadov, ktorí sa zvíjali a syčali, točili sa do kruhu jeden cez druhého, až z toho pohľadu jednému vstávali vlasy na hlave. Sedliak radšej zavrel oči a robil, že nič nevidí a nič nepočuje. Hadi sa mu povešali na telo, na ruky a na krk, syčali mu do tváre a naťahovali sa po jeho neveste, ale on sa nedal a všetko to vydržal. Trvalo to do jednej hodiny po polnoci, potom sa z neďalekého lesa ozvala hromová rana a hadi zmizli. Aj jeho had mu vyšmykol z rúk a namiesto neho vedľa neho na tvrdej posteli ležala prekrásna princezná, ktorá s milým úsmevom povedala: „Ďakujem ti stotisíckrát, môj milý a verný vysloboditeľ, že si ma zachránil. Teraz si vyber, či sa chceš stať mojím manželom, alebo mať radšej sto vozov naplnených zlatom.“ Sedliak si pretrel oči, lebo sa mu zdalo, že je to sen. Nakoniec povedal: „Ak ma, prekrásna princezná, chcete za manžela, tak chcem radšej to než všetko zlato na svete.“ Tak mu ponúkla ruku a on ju objal a pobozkal.

Nasledujúceho rána, keď otvorili okenice, stál sedliakov domček v nádhernej záhrade s krásnymi kvetmi a stromami a neďaleko odtiaľ sa týčil kráľovský zámok a za ním sa rozprestieralo veľké mesto. Nevedel, či má veriť svojim očiam, ale princezná povedala: „To, čo vidíš, to všetko je teraz tvoje, tvoj zámok a tvoja záhrada a tvoja kráľovská ríša.“ Potom ho zaviedla do zámku a obaja tam žili šťastne a spokojne.