Škaredé káčatko

Bolo tak krásne na vidieku! Veď bolo leto! Raž žltla, ovos sa zelenal, seno bolo v kopách na zelenej lúke a tam si vykračoval bocian na dlhých, červených nohách a čosi si žvatlal po egyptsky; tej reči sa naučil od svojej matky. Okolo dookola lemovali polia a lúky veľké lesy a uprostred lesov boli hlboké jazerá.
Bolo naozaj krásne na vidieku! Uprostred slnečnej záplavy sa rozkladal veľký panský dvorec s hlbokými priekopami okolo, na ktorých brehoch, od múru až k vode, rástol lopúch taký vysoký, že pod najvyššími listami mohli stáť malé deti vzpriamene. Rástol tak divoko, že tu bolo ako v najhustejšom lese.
A tu práve sedela kačica na vajciach, aby sa vyliahli káčatká. Ale bola už nevrlá, že to tak dlho trvá a že ju len zriedka niekto navštívi. Ostatné kačice radšej plávali v stružkách, než aby pribehli posadiť sa pod lopúch a pohovoriť si s ňou.
Konečne praskalo vajce za vajcom. „Pip! Pip!“ bolo počuť a všetky žĺtky ožili a vystrkovali hlavičky.
„Tak! Tak!“ nabádala kačica, aby si poponáhľali, a ony naozaj ponáhľali, čo vedeli, a potom sa obzerali na všetky strany pod zelenými listami. Matka ich nechala, nech sa obzerajú, veď zeleň je zdravá očiam.
„Aký je ten svet veľký!“ vraveli mláďatá, lebo mali teraz oveľa viac miesta, než kým boli vo vajciach.
„Čoby ste si mysleli, že toto je celý svet?“ poúčala ich matka. „Ten siaha ďaleko na druhú stranu záhrady, až k farským poliam! Ale ja som tam ešte nikdy nebola. ..... Tak, teraz ste azda už pokope!“
Kačica vstala. „Ale nie, ešte nie, to najväčšie vajce ešte leží. Ako dlho to ešte bude trvať? Už toho mám naozaj dosť!“
A posadila sa opäť.
„Ako sa darí?“ pýtala sa stará kačica, ktorá práve prišla na návštevu.
„S tým posledným vajcom to trvá príliš dlho,“ odvetila naša kačica, „ani za nič sa neprekľuje! Ale pozri sa na ostatné! Sú to najmilšie káčatká, aké som kedy videla! Podobajú sa všetky svojmu otcovi. Ten šelma ma ani nepríde navštíviť!“
„Počkaj, pozriem sa na to vajce, ktoré sa nechce prekľuvať!“ povedala stará kačica. „Musíš si byť istá, či nie je morčacie! Aj mňa raz tak oklamali a ja som potom mala veľa strachu a starostí o mláďatá, lebo sa boja vody, aby si vedela! Nemohla som ich ani vysedieť, nech som im pomáhala akokoľvek.
„Počkaj, pozriem sa! No samozrejme, je to morčacie vajce. Nechaj ho ležať a uč ostatné deti plávať!“
„Ešte len trochu posedím!“ namietla kačica. „Keď som to vydržala tak dlho, na chvíľke mi nezáleží!“
„Rob, ako chceš!“ povedala stará kačica a odišla.
Konečne veľké vajce puklo. „Pip! Pip!“ volalo mláďa prekľúvajúc sa.
Bolo veľké a škaredé. Kačica sa naň pozrela a povedala:
„To je nesmierne veľké kura! Žiadne z ostatných takto nevyzerá! Azda to nie je mladá morka? No, hneď sa presvedčíme! Musí do vody, aj keby som ho tam mala sama strčiť!“
Nasledujúceho dňa bolo prekrásne počasie; slnko žiarilo na všetky zelené trsy štiavu. Matka kačica šla s celou rodinou k stružke. Plesk! skočila do vody. „Tak, tak!“ vravela a káčatko za káčatkom sa tam zvalilo, ponorilo hlavu do vody, ale hneď sa vynorilo a krásne plávalo. Nožičky sa samy pohybovali a už tu boli všetky káčatká, aj to škaredé, sivé mláďa plávalo s nimi.
„Nie, to iste nie je morka!“ vravela si kačica. „Hľaďte, ako pekne pohybuje nohami, ako sa drží vzpriamene! To je moje vlastné mláďa! Zresta je celkom aj pekné, keď sa naň poriadne pozrieš. Tak! Tak! ..... len so mnou plávajte, ja vás zavediem do sveta a predstavím vás na dvore kačiciam. Ale držte sa stále nablízku pri mne, aby vás niekto nezašliapol, a majte sa na pozore pred mačkou!“
A vošli spoločne na kačací dvor. Bol tam strašný rámus, lebo sa tu dve rodiny ťahali o úhorie hlavu, a potom ju dostala mačka.
„Hľaďte, ako je to na svete!“ povedala matka kačica a chňapala zobákom, lebo by bola tiež rada dostala úhorie hlavu. „Postavte sa pekne na nohy! Hľaďte si poponáhľať a skloňte krky pred tamtou starou kačicou! Ona je najurodzenejšia zo všetkých, lebo v jej žilách koluje španielska krv, preto je ťažkopádna, a ako vidíte, má okolo nohy červenú stužku. To je nesmierne krásne a je to najvyššie vyznamenanie, aké sa môže kačici dostať; znamená to, že sa nemá stratiť a že ju majú poznať zvieratá i ľudia! ..... Tak! Tak! ..... Poponáhľajte sa a netočte nohy dovnútra. Dobre vychované káčatko roztvára nohy poriadne od seba, ako to robia otec a matka! Hľaďte, takto! Teraz skloňte krk a povedzte: ‚Tak!‘“ Káčatká urobili:
„Tak!“ Ostatné kačice naokolo sa na ne pozerali a vraveli celkom nahlas:
„Hľaďte! Teraz sa nám tu ešte nasadí tá čeľaď; akoby nás tu už nebolo dosť. A fuj, ako tamto káčatko vyzerá! To medzi sebou nestrpíme!“
A hneď priletela jedna kačica a klepla káčatko do šije.
„Nechaj ho!“ volala matka, „veď nikomu neubližuje!“
„Ale je príliš veľké a čudné!“ namietala kačica, ktorá ho klepla, „a preto ho budeme klovať!“
„Tá matka má pekné deti!“ povedala stará kačica so stužkou okolo nohy. „Všetky sú pekné okrem toho jedného, ktoré sa nepodarilo. Prala by som si, aby to káčatko znovu vysedela!“
„To nejde, Vaša Milosť!“ namietala matka kačica. „Ono síce nie je pekné, ale je veľmi dobré a pláva práve tak krásne ako ostatné, ba povedala by som skoro, že ešte lepšie. Dúfam, že z tej podoby vyrastie alebo sa časom zmenší. Ležalo príliš dlho vo vajci, a preto nemá peknú postavu!“
Poštípala káčatko trochu na krku a potom ho pekne hladila.
„Zresta je to kačer,“ dodala, „a tak na tom toľko nezáleží! Myslím, že pekne zosilnie, a potom sa už prebije svetom!“
„Ostatné káčatká sú milé!“ povedala stará. „Len si tu počínajte ako doma, a ak nájdete úhorie hlavu, prineste mi ju!“
A káčatká si počínali ako doma.
Ale úbohé káčatko, ktoré sa naposledy vyliahlo z vajca a vyzeralo tak odporne, zažilo veľa; ostatné kačice, ba aj husi ho klovali, dráždili a posmievali sa mu.
„Je príliš veľké!“ vraveli všetky, a moriak, ktorý sa narodil s ostrohami, a preto sa domýšľal, že je cisárom, nadul sa ako loď s plnými plachtami, pribehol až ku káčatku a zahrkútal, až mu celá hlava očervenela.
Úbohé káčatko nevedelo ani, kde sa má postaviť alebo kam ísť, a bolo nesmierne zarmútené, že je také škaredé a že je na posmech celému kačaciemu dvoru.
Tak to šlo prvý deň a potom to bolo horšie a horšie. Úbohé káčatko prenasledoval kdekto, ba aj jeho súrodenci boli naň veľmi zlí a vraveli stále:
„Keby ťa tak chcela mačka zahryznúť, ty obluda škaredá!“
Aj matka hovorila:
„Keby si bolo radšej ďaleko odtiaľto!“
A kačice ho štípali a sliepky klovali a slúžka, ktorá kŕmila hydinu, ho kopla.
Tu sa dalo na útek a preletelo plot. Vtáčatá v húštine vyplašene vzlietli.
To je tým, že som také škaredé, pomyslelo si káčatko, aj zavrelo oči, ale utekalo ďalej. Potom dobehlo až k veľkému močiaru, kde bývali divé kačice. Tam ležalo celú noc, tak bolo unavené a zarmútené.
Ráno vzlietli divé kačice a zbadali novú družku.
„Odkiaľže si?“ pýtali sa a káčatko sa otáčalo na všetky strany a pozdravovalo, ako vedelo.
„Ty si naozaj odporné,“ vraveli divé kačice, „ale to je nám jedno, len keď sa nepriženíš do našej rodiny!“
Úbožiatku ani nenapadlo myslieť na sobáš, len keď smelo ležať v trstine a napiť sa občas blatistej vody.
Tu ležalo celé dva dni, až sem prišli dve divé husi, či vlastne dvaja gunári, pretože to boli samce. Nebolo to tak dávno, čo sa vyliahli z vajec, a preto boli trochu unáhlení.
„Počuj, priateľu,“ povedali, „si taký škaredý, že ťa môžeme mať radi. Chceš letieť s nami a stať sa sťahovavým vtákom? Tu nablízku v susednej bažine je niekoľko pekných, milých húsiat, samé slečinky, a hovoria: ‚Hej ..... há, hej ..... há!‘ Tam by si mohol urobiť šťastie, aj keby si bol akokoľvek škaredý!“
„Pif! Paf!“ ozvalo sa náhle a obaja divokí gunári spadli mŕtvi do trstiny, až sa voda zafarbila krvou. „Pif, paf!“ ozvalo sa opäť a celé kŕdle divých husí vyleteli z trstiny. Potom to zapraskalo tretí raz.
Bol veľký hon. Lovci ležali okolo močiara, ba niektorí sedeli hore vo vetvách stromov, ktoré rástli ďaleko nad trstinou. Modrý dym sa vznášal ako mraky medzi tmavými stromami a povaľoval sa ďaleko nad vodou.
Do bažiny pribehli poľovnícke psy. Rup, rup! lámala sa trstina a ohýbala sa na všetky strany. Ako sa zľaklo úbohé káčatko! Otáčalo hlavu, aby ju strčilo pod krídlo, ale vtom stál pred ním strašný, veľký pes. Jazyk mu visel ďaleko z papule a oči mu hrozne iskrili. Dotkol sa papuľou káčatka, vycenil ostré zuby ..... a plesk! Vracal sa opäť, neublížiac mu.
„Bohu vďaka,“ vzdychlo káčatko, „som také škaredé, že ani pes ma nechce zahryznúť!“
A ležalo celkom ticho, zatiaľ čo broky svišťali trstinou a búchala rana za ranou.
Až neskoro popoludní nastalo ticho, ale úbohé mláďa si ešte netrúfalo vstať; čakalo niekoľko hodín, kým sa obzrelo, a potom uháňalo z bažiny, ako len vedelo. Bežalo cez polia a lúky, hoci bola víchrica, že sa len ťažko mohlo drať dopredu.
K večeru dobehlo k malej chalúpke. Tá bola taká biedna, že ani sama nevedela, na ktorú stranu má padnúť, a len preto zostala stáť. Víchrica svišťala okolo káčatka tak prudko, že sa muselo posadiť, aby to vydržalo.
A bolo horšie a horšie. Tu si káčatko všimlo, že sa dvere chalupy vysmekli z jedného veraja a viseli tak šikmo, že bolo vidieť škárou dovnútra izby. Káčatko sa tam pozrelo.
Bývala tam starena so svojím kocúrom a sliepkou. Kocúr, ktorého nazývala synáčikom, vedel ježiť chrbát a priasť, ba aj iskry z neho sršali, keď si ho hladil proti srsti. Sliepka mala celkom malé, krátke nohy, preto jej vraveli Krátkonôžka; znášala dobré vajíčka a starena ju mala rada ako svoje vlastné dieťa.
Ráno hneď zbadali cudzie káčatko a kocúr začal priasť a sliepka kdákať.
„Čože je to!“ povedala žena, obzerajúc sa okolo; ale pretože zle videla, myslela, že káčatko je tučná kačica, ktorá sa zatúlala.
A vzala káčatko na tri týždne na skúšku, ale káčatko žiadne vajce neznieslo.
Kocúr bol pánom v dome a sliepka bola pani a obaja vždy vraveli:
„My a svet!“, lebo sa domnievali, že sú polovicou sveta, a k tomu ešte tou lepšou polovicou.
Káčatko si myslelo, že môže mať tiež svoj názor, ale sliepka to nestrpela.
„Vieš znášať vajcia?“ pýtala sa.
„Nie!“
„Tak teda pekne drž jazyk za zubami!“
„Vieš ježiť chrbát, priasť a sršať iskrami?“
„Nie!“
„Tak si nechaj svoj názor pre seba, keď hovoria rozumné tvory!“
Káčatko sedelo v kúte a bolo mu smutno pri srdci a tu si spomenulo na čerstvý vzduch a slnečné svetlo. A prepadla ho taká čudná túžba plávať po vode, že napokon nemohlo odolať a povedalo to sliepke.
„Čo ťa napadá?“ zvolala. „Nemáš nič na práci, a preto ťa napadajú také hlúposti! Znášaj vajcia alebo priad, potom ťa to prejde!“
„Ale predsa je tak krásne plávať po vode,“ povedalo káčatko, „je také rozkošné strkať hlavu pod vodu a ponárať sa ku dnu!“
„No, to je asi nesmierna rozkoš!“ zvolala sliepka. „Zrejme si sa zbláznilo! Opýtaj sa kocúra, ten je najmúdrejší zo všetkých zvierat, čo poznám, či by sa mu páčilo plávať po vode alebo sa dokonca ponárať. O sebe ani nehovorím. ..... Opýtaj sa nášho panstva, starej ženy, nikto na svete nie je múdrejší ako ona! Myslíš, že by mala chuť plávať a strkať hlavu pod vodu?“
„Vy mi nerozumiete!“ namietlo káčatko.
„No, keď my ti nerozumieme, kto ti má rozumieť! Ty chceš byť naozaj vždy múdrejšie ako starý kocúr a stará žena, o sebe ani nehovorím! Len nebuď detinské a ďakuj Stvoriteľovi za všetko dobré, čo sme ti preukázali! Veď si sa dostalo do teplej izby a nie si v spoločnosti, od ktorej sa môžeš niečomu naučiť? Ale si pomätenec a nie je príjemné s tebou sa stýkať! To mi ver! Ja s tebou zmýšľam dobre a hovorím ti nemilú pravdu do očí, podľa toho sa poznávajú praví priatelia. Len hľaď, aby si znášalo vajcia a naučilo sa priasť alebo sršať iskry!“
„Myslím, že pôjdem predsa do širokého sveta!“ namietlo káčatko.
„Tak si teda choď!“ odsekla sliepka.
A káčatko šlo. Plávalo po vode, potápalo sa, ale všetky zvieratá ním pohŕdali pre jeho škaredosť.
..... Nastávala jeseň. Lístie v lesoch žltlo a vietor ho odnášal, až tancovalo dookola a vo výšinách sa vzduch ochladzoval. Mraky obťažkané snehovými vločkami viseli na nebi a na medzi stál havran, ktorý krákal od zimy.
Aj človeku bolo poriadne chladno, už pri samom pomyslení na tú zimu; a úbohému káčatku sa nedarilo nijako dobre.
Jedného večera, keď slnko zas tak prekrásne zapadalo, vyletel z kroviny celý kŕdeľ krásnych, veľkých vtákov, aké naše káčatko ešte nikdy nevidelo. Boli žiarivobiele a mali dlhé štíhle krky. Boli to labute. Vydávali nesmierne čudné zvuky, rozprestreli svoje nádherné, dlhé krídla a odlietali z chladných končín do teplých krajín, k širokému moru. Vzlietli tak vysoko, že z toho bolo škaredému káčatku až čudno pri srdci. Otáčalo sa vo vode dookola, naťahovalo krk vysoko do vzduchu za nimi a vydávalo také hlasné a čudné škrekoty, že mu bolo samému z toho úzko.
Ó, nemohlo zabudnúť na tie krásne, šťastné vtáky! A keď ich už nedovidelo, ponorilo sa až ku dnu, a keď sa opäť vynorilo, bolo ako bez zmyslov. Nevedelo ani, ako sa tie vtáky volajú, ani kam letia, ale predsa po nich túžilo tak ako ešte po nikom inom. Nezávidelo im však, veď ako by ho len mohlo napadnúť túžiť po takej kráse! Bolo by rado, keby ho len kačice trpeli medzi sebou. ..... Úbohé, škaredé zviera!
A nastala zima, veľmi studená zima. Káčatko muselo stále plávať po vode, aby celkom nezamrzlo. Ale každej noci sa otvor, v ktorom plávalo, zmenšoval a zmenšoval; mrzlo, až ľadová vrstva praskala. Káčatko muselo neustále hýbať nohami, aby voda celkom nezamrzla, ale nakoniec sa unavilo, zostalo celkom ticho ležať a zamrzlo tak pevne v ľade.
Včasráno šiel popri tom roľník. Keď zbadal káčatko, zišiel k nemu, rozbil drevákom ľad na kusy a doniesol polozmrznuté zvieratko svojej žene; tam opäť prišlo k sebe.
Deti sa s ním chceli hrať, ale káčatko sa domnievalo, že mu chcú ublížiť, a zo strachu vzlietlo rovno do misy s mliekom, až sa mlieko rozlialo po podlahe. Žena kričala a spínala ruky. A vletelo káčatko do džbera s maslom, potom do kade s múkou a zase hore.
No, to vyzeralo! Žena kričala a mávala po ňom pohrabáčom a deti utekali za ním, kričali a váľali sa od smiechu. Ešte že boli dvere otvorené. Nimi vyletelo káčatko von do krovia a rovno do čerstvo napadnutého snehu. Tam ležalo ako v poslednom ťahu. .....
Ale bolo by príliš smutné rozprávať o všetkej biede a utrpení, ktoré muselo znášať v tej krutej zime. Ležalo na močiari medzi trstinou, keď slnko opäť začalo teplo hriať. Škovránky spievali ..... nastávala krásna jar.
Tu náhle rozprestrelo káčatko svoje krídla, ktoré zašumeli mocnejšie ako predtým a odnášali ho rýchlo vpred. A skôr než sa nazdalo, ocitlo sa vo veľkej záhrade, kde kvitli jablone, kde voňal orgován a skláňal sa dlhými, zelenými ratolesťami až k potôčiku, ktorý tiekol záhradou. Ó, tu bolo veľmi krásne, veru ako na jar!
A práve pred naším káčatkom sa vynorili z húštiny tri krásne, biele labute! Načechrali si krídla a plávali veľmi ľahko po vode. Káčatko ich spoznalo a zmocnil sa ho opäť čudný smútok.
„Poletím k vám, kráľovské vtáky, a vy ma uklovete, pretože som také škaredé a že si trúfam priblížiť sa k vám. Ale to je už jedno! Bude lepšie, keď ma zabijú, ako aby ma štípali kačice, klovali sliepky, kopala slúžka z hydinárne a než toľko trpieť zimou!
Vyletelo na vodu a zamierilo priamo k nádherným labutiam. Labute ho zbadali a plávali k nemu s načechraným perím.
„Tak ma len zabite!“ povedalo úbohé zviera, a sklonivši hlavu k vodnej hladine, očakávalo smrť.
Ale čo zbadalo v čírej vode? Zbadalo v nej svoj vlastný obraz. Ale to už nebol ten nemotorný, temne sivý vták, škaredý a odporný, bola to krásna labuť sama.
Nezáleží na tom, ak sa narodíme na kačacom dvore, len keď sme z labutieho vajca!
Pocítilo nesmiernu radosť nad všetkou biedou a ťažkosťami, ktoré muselo prežiť; teraz až chápalo svoje šťastie, všetku krásu, ktorá bola jeho údelom.
A veľké labute plávali okolo neho a hladili ho zobákmi.
Do záhrady vošlo niekoľko malých detí, ktoré hádzali do vody chlieb a zrno; najmenšie zvolalo:
„Táto je nová!“ A ostatné deti jasali spolu:
„Áno, tá priletela!“ Tlieskali rukami a tancovali okolo, bežali pre otca a matku. Hádzali chlieb a kusy koláča do vody a všetky hovorili:
„Tá nová je najkrajšia! Taká mladá a taká krásna!“ A staré labute sa pred ňou klaňali. To ju privádzalo do rozpakov, a tak strkala hlavu pod krídla. Bola veľmi šťastná, ale celkom nie pyšná, lebo dobré srdce nikdy nespyšnie. Myslela na to, ako ju prenasledovali a vysmievali sa jej, a teraz počula všetkých tvrdiť, že je najkrajšia zo všetkých krásnych vtákov. A orgován sa k nej skláňal vetvami až do vody a slnko žiarilo tak teplo a krásne a ona si načechrávala perie, štíhly krk sa dvíhal a srdce jasalo:
„O takom veľkom šťastí sa mi ani nesnívalo, keď som bola škaredým káčatkom!“