Unesená princezná

Bol raz jeden bohatý a mocný kráľ, ktorý mal jedinú dcéru, a tá bola taká krásna, že sa pred jej krásou červenali aj tie najkrajšie ruže, sivel ten najbielejší sneh a bledlo to najmodrejšie nebo. Keď princezná vyšla zo zámku do záhrady, v ústrety jej prelahodne zavoňali kvety a zo zlatých vtáčích hrdielok vyletela prekrásna pieseň.
Jedného dňa sa však vtedy, keď sedela na studni v zámockom parku a prezerala si zlatý kľúčik v dlani, prihnal z lesa strašný drak, obrovskými pazúrmi ju schmatol a odniesol ju cez more do svojej jaskyne. Tam ju držal v zajatí už celých päť rokov a azda tisíckrát sa jej pýtal, či sa stane jeho ženou. Ale ju jeho ponuka vždy vyľakala a čím viac prosil a naliehal, tým viac sa jej takýto ženích protivil. Medzi mnohými drahocennosťami, ktorými si chcel drak získať jej srdce a ktoré jej daroval, boli aj troje nádherných šiat; krajšie by človek na svete sotva hľadal, na prvých žiarilo zlaté slnko, na druhých svietil strieborný mesiac a na tretích boli ako na oblohe porozsievané strieborné hviezdy. Ale ani tieto krásnu princeznú nepohli k tomu, aby sa stala drakovou ženou.
Jedného dňa, práve uplynulo sedem rokov, zablúdil do okolia drakovej jaskyne krajčírsky tovariš, ktorý bol celý unesený, keď v tej ponurej diere našiel krásnu pannu. Pýtal sa jej, či sa tiež stratila ako on, ale ona smutne pokrútila hlavou a rozprávala mu, kto je a ako sa sem do tej temnej pustatiny a skalnej divočiny dostala.
„Ach, keby som sa tak dostala z dračích pazúrov a bola zase doma na otcovom zámku!“ vzdychla si.
„Poď, utečieme a nájdeme tvoju vlasť a ja ťa budem dňom i nocou chrániť pred všetkým nebezpečenstvom a nepohodlím, ktoré by ťa mohlo na ceste stretnúť,“ navrhol jej krajčír. Nad takým nápadom sa princezná zaradovala a sľúbila mu, že ak ju šťastlivo privedie na zámok jej otca, stane sa jeho ženou. Teraz striehli na okamih, keď sa drak vydá niekam ďalej do sveta, a keď sa tej chvíle dočkali, vo všetkej tajnosti sa vydali na cestu. Krajčír zastrčil do ranca tie troje krásnych šiat a ponáhľali sa odtiaľ tak dlho a ďaleko, kým neboli istí, že ich drak už nemôže dohnať. Až potom si dopriali odpočinok, uložili sa v lese a zaspali.
Boli takí unavení, že sa zobudili až ráno pozajtrajšieho dňa, hneď sa vydali na cestu a čoskoro dorazili na morský breh, kde pri brehu kotvila menšia loď. Bola naložená rozličným tovarom a mienila vyplávať práve do tej krajiny, kde vládol otec princeznej.
Boli práve deň na ceste, keď sa na mori zdvihla prudká búrka, ktorá plavidlo zahnala na skalné útesy, tam sa roztrieštilo a len niekoľko ľudí, medzi nimi aj krásna princezná, sa zachránilo na jednom člne. Keď okolo druhého dňa plávala cudzia loď, vzala tých zachránených šťastlivcov na palubu a bezpečne ich odviezla do prístavu. Ale princezná sa zo svojej záchrany radovať nedokázala, bola veľmi smutná a bolelo ju srdce, lebo si myslela, že sa krajčír utopil v mori. Ale aj on na poslednú chvíľu vyviazol. Zachránil sa na lodnom trame; celé dni ho hnali divé vlny a nakoniec ho celkom vyčerpaného vymrštili na breh. Jeden starý rybár ho vzal do svojej chatrče, dal mu jesť a týždeň sa oňho staral. Potom mu ukázal cestu do veľkého mesta, ktoré ležalo deň cesty po prúde. Keď potom krajčír kráčal ulicami, uvidel na jednom dome visieť štít krajčírskeho cechu. Vtedy ho zachvátila chuť pustiť sa opäť do svojho remesla, a tak sa opýtal majstra, či by ho nevzal do práce, a bol prijatý hneď ako tovariš.
Sotva tu bol pár týždňov, začul jedného piatkového večera na uliciach vyvolávať herolda, že kráľ zaplatí desať tisíc zlatých tomu, kto jeho dcére do troch mesiacov opatrí troje šiat, na ktorých budú žiariť slnko, mesiac a hviezdy. Vtedy mu prišlo na um, že má predsa v ranci tie troje princezniných šiat a že by si nimi mohol zaslúžiť veľa zlata.
„Aspoň,“ pomyslel si, „budú tie prenádherné šaty nosiť nejaká krásavica a bude to tiež princezná, hoci taká krásna a milá ako tá moja, ktorá leží na studenom morskom dne, už na svete nie je.“
Šiel k svojmu majstrovi a povedal mu, že by mohol tie troje šiat pre kráľovskú dcéru ušiť. Majster sa veľmi potešil a ohlásil kráľovmu kancelárovi, že so svojím tovarišom tie šaty ušijú, a hneď dostal zálohu tisíc zlatých. Peniaze dal svojmu tovarišovi, aby za ne nakúpil všetko, čo bude na šitie potrebovať.
„Áno,“ povedal, „peňazí je na to treba a nie málo,“ a s poďakovaním si tých tisíc zlatých vzal.
Keďže však tie šaty boli už hotové, mohol nechať tie zlaté vtáčiky rozkotúľať, ako sa mu zachcelo, a tak išiel do hostinca, s priateľmi tam potom jedol a pil, čo hrdlo ráčilo, vo dne i v noci jazdil po okolí v nádhernom koči; skrátka si to všelijako užíval. Keď bol prvý mesiac na konci a po tých šatách nebolo ani chýru ani slychu, prišla na majstra úzkosť a obava. Vzal si tovariša na reč a povedal:
„Pozajtra majú byť hotové prvé šaty a ty si ešte ani nenavliekol do ihly niť! Vieš, že nás to bude stáť hlavu, ak kráľovi tie šaty v určenom čase nepredložíme?“ Ale krajčír mu odvetil:
„Ja môžem na tých šatách pracovať len v noci, keď sa posilním vínom, a preto cez deň musím chodiť do krčmy a ten koč ma tam vozí nie pre zábavu, ale aby som pri tej ceste pozoroval slnko, mesiac a hviezdy, až potom ich môžem verne a prirodzene stvárniť. Tak je to, majstre, a hovoriť do toho si nedám!“
Na druhý deň tovariš odovzdal majstrovi tie prvé šaty, na ktorých bolo vyobrazené slnko. Ten sa veľmi podivil a tú krásnu prácu vychvaľoval do nebies a bez meškania bežal na zámok, aby ich odovzdal kráľovi. Keď krásna princezná tie šaty, ktoré jej daroval drak, uvidela, hneď ich spoznala a prosila majstra, aby jej čoskoro zaobstaral aj tie druhé šaty. Majster krajčír opäť dostal od správcu kráľovskej pokladnice tisíc zlatých ako zálohu. Peniaze dal svojmu tovarišovi a on s nimi urobil úplne to isté ako predtým; prehýril ich do posledného groša. Mesiac bol práve na konci, keď svojmu majstrovi odovzdal druhé šaty, na ktorých žiaril mesiac. Tentoraz sa princezná zaradovala ešte viac, vzala majstra nabok a opýtala sa:
„Vy sám ste tie šaty šili?“
Vtedy majster znejistel, uhol pohľadom nabok, dal sa do reči, avšak nemohol nájsť tie správne slová.
„Povedzte mi pravdu, majstre! Veď mne, kráľovskej dcére, nesmiete nič zatajovať!“ A tak jej majster prezradil, že pred štvrť rokom prijal jedného vandrujúceho tovariša, ktorý oboje šaty ušil celkom sám a bez toho, aby ho pri práci niekto videl.
Vtedy mu princezná prikázala vyplatiť dva tisíce zlatých, tisíc pre neho a tisíc pre tovariša, a želala si, aby tie posledné šaty priniesol na zámok sám tovariš.
Opäť uplynul mesiac a s ním sa v oslavách a vyjazdoch rozplynul aj ten preddavok. Posledného dňa lehoty sa krajčír vydal na zámok, aby princeznej odovzdal hviezdne šaty. Sotva však prekročil prah komnaty, ona ho spoznala, padla mu okolo krku, pobozkala ho a plakala od šťastia a radosti nad opätovným stretnutím. Zaviedla ho k svojmu staručkému otcovi a rozprávala mu, ako ju vtedy vyslobodil z dračej jaskyne a ako sa jeden druhému stratili na mori a dlho sa navzájom pokladali za mŕtvych. Teraz sa opäť našli a mali svadbu a po smrti starého kráľa sa stali kráľom a kráľovnou v celej ríši.