Paleček 4

Bol raz jeden chudobný roľník. Ten večer sedel doma pri kachliach a prehrabával oheň a jeho žena sedela pri kolovrátku a priadla.
„Je to predsa len smutné, že nemáme žiadne deti,“ vravel muž, „inde po chalupách je plno krikov a smiechu, len u nás stále také ticho.“
Čoskoro potom začala žena postonávať a o sedem mesiacov sa jej narodil synček, ktorý bol síce po celom tele pekný a zdravý, ale nebol o nič väčší ako palec. Rodičia si vraveli:
„Je taký, aký sme si ho priali, a budeme ho mať radi.“ A že bol taký maličký, volali ho Paleček. Nešetrili na ňom, kŕmili ho dobre, ale nič to nepomohlo, synček nerástol, stále zostával taký drobný, ako prišiel na svet. Ale pozeral sa nesmierne múdro a čoskoro sa ukázalo, že je to šikovný a čulý chlapec, ktorému sa darí všetko, na čo len siahne.
Raz sa roľník chystal, že pôjde do lesa rúbať drevo, a povedal len tak pre seba:
„Keby som tak mal niekoho, kto by za mnou prišiel s vozom.“
„Veď mňa máte, ocko,“ zvolal Paleček, „ja vám voz privediem, spoľahnite sa. Bude v lese načas, ako ho potrebujete.“
Otec sa zasmial a vraví:
„To predsa nejde, na to si primalý, aby si udržal opraty a mohol viesť koňa.“
„To nevadí, ocko, len keď mamička zapriahne, sadnem si koňovi do ucha a budem naňho volať, ako má ísť.“
„Za mňa môžeš,“ odpovedal otec, „na jedno raz to teda skúsime.“
Keď bol čas vyraziť, matka zapriahla, posadila Palečka koňovi do ucha a maličký potom volal hijó a prr, čiaha a hot, ako mal kôň ísť. A šlo to naozaj celkom dobre, ako keď vedie skúsený kočiš, a voz išiel správnou cestou k lesu. Ale náhodou práve keď voz zatáčal a Paleček volal čiaha, šli tadiaľ dvaja cudzí pocestní.
„No nie,“ zvolal jeden, „pozri sa! Tu ide voz, kočiš volá čiaha, a pritom ho vôbec nie je vidno.“
„V tom budú nejaké čary,“ povedal druhý, „pôjdeme za vozom a pozrieme sa, kde zastaví.“ Tak šli a voz zašiel až hlboko do lesa a rovno na čistinu, kde sa rúbalo.
Keď Paleček uvidel otca, zavolal naňho:
„Tak vidíte, ocko, voz máte už tu. Ale teraz ma zložte.“
Otec ľavicou podržal koňa, pravou rukou mu vybral z ucha svojho synčeka a ten sa spokojne usadil na steblo slamy.
Keď tí dvaja cudzinci uvideli Palečka, boli úžasom celí skamenení a nadobro stratili reč. Potom si jeden odviedol druhého nabok a šepkal mu:
„Počuj, tento chlapček by mohol založiť naše šťastie. Dal by sa niekde vo veľkom meste ukazovať a peniaze by sa nám len hrnuli. Poď, kúpime ho.“ Šli k roľníkovi a povedali mu:
„Predajte nám toho mužíčka, bude sa u nás mať dobre.“
„Čo vás napadá,“ odpovedal otec, „je to môj miláčik a nedal by som ho za nič na svete.“
Ale Paleček, len čo začul, že ho chcú kúpiť, vyšplhal sa otcovi po kabáte na plece, postavil sa a pošepkal mu do ucha:
„Len ma predajte, ocko, však ja sa zasa vrátim.“
A tak ho ocko tým dvom za pekné peniaze predal.
„Kdeže chceš sedieť?“ opýtali sa ho.
„Ale, vysaďte ma hoci na strechu svojho klobúka, tam sa môžem prechádzať dookola a pozerať sa po krajine a určite nespadnem.“
Vyhoveli mu, a len čo sa Paleček rozlúčil s otcom, vydali sa na cestu. Tak šli a šli, a keď sa už stmievalo, Paleček povedal:
„Zložte ma na chvíľu, musím na zem.“
„Ale len zostaň hore,“ odpovedal ten, čo ho niesol na hlave, „nič si z toho nebudem robiť, vtáky mi tam občas tiež niečo nechajú.“
„A to nie,“ trval na svojom Paleček, „ja predsa viem, čo sa patrí. Dajte ma dolu, ale hneď.“
Muž zložil klobúk a postavil Palečka na pole pri ceste. Maličký tam chvíľku poskakoval a prelezal medzi hrudami, a zrazu hop do myšacej diery, ktorú si vyhliadol.
„Šťastnú cestu, páni,“ zavolal na nich, „choďte si domov, ale bezo mňa,“ a vysmial sa im.
Oni hneď pribehli a šťuchali do diery palicami, ale bolo to márne: Paleček zaliezal ďalej a ďalej. A pretože sa zatiaľ úplne zotmelo, museli sa vydať domov a mali teraz len zlosť a prázdny mešec.
Keď Paleček spoznal, že sú preč, vyliezol z podzemnej chodbičky zase na vzduch. „V takejto tme chodiť po poli, to je strašne nebezpečné,“ vravel si, „ešte by som si mohol zlomiť väz.“ Našťastie našiel prázdny slimačí domček. „Sláva!“ zajasal, „tu tú noc bezpečne prečkám,“ a sadol si doň.
Netrvalo dlho, práve už-už zaspával, a vtom začul kroky. Dvaja muži šli okolo a jeden vraví:
„Ľahko sa povie: farár je zámožný, zoberieme mu jeho peniaze a strieborné príbory. Ale ako na to?“
„Ja by som ti to povedal!“ zavolal Paleček.
„Čo to bolo?“ naľakal sa jeden zlodej, „akoby tu niekto hovoril.“ Zastavili sa a načúvali. A Paleček zavolal znova:
„Vezmite ma so sebou a ja vám pomôžem.“
„A kdeže si?“
„Len hľadajte po zemi a dávajte pozor, odkiaľ sa ozývam,“ odpovedal. Zlodeji šli za hlasom a nakoniec Palečka našli a zodvihli si ho k očiam.
„Ty škriatok, ty nám veľmi pomôžeš!“ povedali mu.
„Len si nemyslite,“ odpovedal Paleček, „preleziem medzi mrežami do komory na fare a budem vám podávať von, čo budete chcieť.“
„No dobre,“ prikývli, „uvidíme, čo dokážeš.“
Keď prišli k fare, vliezol Paleček do komory, ale hneď začal kričať zo všetkých síl:
„Chcete všetko, čo tu je?“
Zlodeji sa zľakli a napomínali ho:
„Hovor predsa potichu, aby si niekoho nezobudil.“
Lenže Paleček robil, akoby im nerozumel, a zase vykrikoval:
„Tak čo chcete? Chcete všetko, čo tu je?“
Čula to kuchárka, ktorá spala vedľa v izbe, sadla si na posteli a načúvala. Vystrašení zlodeji zatiaľ ušli kus cesty späť, ale nakoniec sa zase osmelili a povedali si:
„To on nás len tak škádli, škriatok.“ Vrátili sa a šepkali mu:
„Tak už žiadne hlúposti a niečo nám podaj.“
A Paleček skríkol ešte raz, div si pľúca nevykričal:
„Však ja vám to všetko podám, len sem ku mne natiahnite ruky.“
Toto už načúvajúca kuchárka počula celkom jasne, vyskočila z postele, šmátrala ku dverám a priklopýtala do komory. Zlodeji sa dali na útek a uháňali, akoby im bola v pätách celá svorka strašidiel. Lenže kuchárka v tme nič nevidela, a tak išla zapáliť sviečku. Ako sa s ňou blížila, Paleček sa nepozorovane vytratil a zabehol do stodoly. Kuchárka svietila do všetkých kútov, hľadala a hľadala ..... nikde nič. A tak si nakoniec išla zase ľahnúť a povedala si, že sa jej asi len vo sne niečo snívalo, hoci mala oči aj uši otvorené.
Paleček zatiaľ šplhal po sene, až si našiel pekné lôžko. Myslel si, že sa tam pokojne vyspí až do rána a potom že sa vydá späť k rodičom. Netušil, čo ho ešte čaká!
Zavčasu ráno, len čo sa trochu rozvidnievalo, farská slúžka vstala, aby nakŕmila dobytok. Zo všetkého najprv zašla do stodoly, nabrala tam náruč sena a práve aj ten chumáč, v ktorom odpočíval úbohý Paleček. Ale on spal tak tvrdo, že nič nezbadal, a prebudil sa až v papuli kravy, ktorá ho schmatla s chumáčom sena.
„Jemine,“ zvolal, „ako som sa to dostal do valchy!“ Ale čoskoro už poznal, kde je. Hlavne musel dávať pozor, aby sa nedostal kravke medzi zuby, aby ho nerozhrýzli, ale nič to nepomohlo, nakoniec predsa len musel so žvancom do žalúdka. „V tejto izbe zabudli urobiť okná,“ vravel si, „slniečko sem nezasvieti a lampičku sem tiež nikto nedá.“ Vôbec sa mu tento príbytok ani trochu nepáčil. A najhoršie bolo, že sa sem dverami hrnulo stále viac sena a on mal čoraz menej miesta. Nakoniec v tej úzkosti začal kričať, čo mohol:
„Nenoste mi už krmivo, krmivo už mi nenoste!“
Slúžka v tej chvíli kravu dojila a začula Palečkovo volanie. A pretože nikoho nevidela a pritom to bol ten istý hlas, aký počula v noci, zľakla sa, až spadla zo stoličky, prevrhla dojačku a mlieko sa vylialo. Strmhlav bežala k svojmu pánovi a kričala:
„Rany božie, pán farár, krava prehovorila!“
„Nerob hlúposti,“ odpovedal farár, ale predsa len sám išiel do chlieva, aby sa pozrel, čo sa tu deje. Ale len čo prekročil prah, spustil Paleček nanovo:
„Nenoste mi už krmivo, krmivo už mi nenoste!“
Teraz sa zľakol aj sám farár, myslel si, že do kravy vstúpil zlý duch, a prikázal ju zabiť. Prišiel mäsiar a vykonal svoje dielo. Žalúdok zo zabitej kravy, v ktorom bol Paleček, potom vyhodili na hnojisko. Paleček sa musel strašne namáhať, aby sa predral cez prežuté seno, až sa mu predsa podarilo uvoľniť si cestu. Ale práve keď vyzeral von a už-už vystrkoval hlavu, stalo sa nové nešťastie. Pribehol hladný vlk a ham! prehltol celý ten žalúdok. Lenže Paleček nestrácal odvahu. Povedal si:
„Možno sa dá s vlkom rozumne porozprávať,“ a zavolal naňho z brucha:
„Počúvaj, vlčko, vedel by som o niečom pre teba, to je, pane, žrádielko!“
„A kdeže ho nájdem?“ opýtal sa vlk.
„V jednej chalupe. Vlezieš tam po bruchu stokou na splašky a najješ sa koláčov, slaniny a klobás, koľko len budeš chcieť,“ a presne mu opísal chalupu svojho otca.
Vlk sa nedal dvakrát pobádať. V noci sa pretiahol stokou na splašky do domu a v komore žral a žral, čo mu pod papuľu prišlo. Keď mal dosť, chcel zase preč, ale s plným bruchom sa už tým odtokom nepretiahol a nemohol z komory von. S tým práve Paleček rátal a začal teraz vlkovi v bruchu strašne vyvádzať, búchal sebou a kričal, čo len mohol.
„Budeš ticho,“ napomenul ho vlk, „veď zobudíš ľudí.“
„A čo,“ odpovedal Paleček, „ty si sa najedol, ako si chcel, tak ja si robím tiež, čo chcem.“ A znovu začal kričať, čo mu sily stačili, až konečne zobudil otca a matku. Obaja pribehli a škárou nahliadali do komory. Ale ako uvideli, že majú v komore vlka, dobehol si otec po sekeru, matka po kosu.
„Zostaň za mnou,“ povedal muž, keď vchádzali do komory, „ja mu dám sekerou, a keď hneď nepadne, musíš naňho aj ty. Vezmi ho kosou cez brucho.“
Paleček začul otcov hlas a zavolal:
„Ocko, ja som tu, vlk ma má v bruchu.“
„Chvála Bohu,“ zaradoval sa otec, „náš synček je zase na svete,“ a žene povedal:
„Daj tú kosu preč, aby Paleček neprišiel k úrazu.“ Potom sa rozpriahol, jedinou ranou vlka omráčil a ten sa zvalil na zem. Matka hneď priniesla nôž a nožnice, rozpárali vlkovi brucho a Palečka odtiaľ vyslobodili.
„Jemine,“ povedal otec, „koľko starostí sme o teba mali!“
„No, ocko, však ja som tiež zbrúsil kus sveta a bolo to všelijaké. Ale len keď som zase na čerstvom vzduchu.“
„A kdeže si všade bol?“
„Ó jé, ocko! V myšacej diere, v slimačom domčeku, na fare v komore a na seníku, v žalúdku kravy a v bruchu toho vlka. Ale teraz už do sveta nechcem, zostanem u vás.“
„A my ťa druhýkrát nepredáme ani za milión,“ vraveli rodičia a svojho milého Palečka hladkali a bozkávali a zo všetkého najprv ho vykúpali. Tiež hneď dostal jesť a piť a potom spal cez celý deň až do večera. A kým sa vyspal, dali mu ušiť nové šaty, pretože tie, v ktorých cestoval, mal nadobro zničené.