Čarodejná kapustka

Kde bolo, tam bolo, žil raz na tomto svete mladý poľovník, ktorý sa vybral do lesa na číhanie. A keďže to bol chlapec veselý a srdečný, veselo si popiskoval do kroku, až sa z toho jednému srdiečko tetelilo. A keď mal napískané na ďalší trilok, zrazu sa tam zjavila stará škaredá matka, pozdravila ho a povedala: „Dobrý deň, panáčik, ty si mi ale nejaký veselý a spokojný. Mne nie je ani do kroku, ani do skoku; mám veľký hlad aj smäd, daj mi nejakú almužnu.“ Poľovník úbohú matku poľutoval, siahol do torby a dal jej, čo mal, však on sa nejako zaobíde. Potom chcel ísť ďalej, ale starenka ho zdržala a povedala: „Počúvaj, chlapče, čo ti poviem. Ty máš srdce na pohladenie. Vieš čo? Choď ďalej touto cestou, až prídeš k jednému stromu, na ktorom sedí deväť vtákov, a tí držia v zobákoch plášť a ťahajú sa oň. Vezmi svoju pušku a strel medzi nich, určite ten plášť pustia na zem, ale zasiahneš aj niektorého z nich. Ten plášť si vezmi, lebo je kúzelný, keď si ho prehodíš cez plecia, budeš hneď na mieste, kde si budeš priať. Z toho mŕtveho vtáka vyber srdce a prehltni ho, potom nájdeš každé ráno pod vankúšom kúsok zlata.“ Poľovník múdrej matke poďakoval, aj keď si pomyslel: „Pekné veci na sľubovanie, teraz už len aby z toho aj niečo bolo.“

Ale len čo prešiel sto krokov, začul nad sebou vo vetvách krik a hrmot, a keď zdvihol oči, uvidel kŕdeľ vtákov, ktoré sa zúrivo bili o akúsi handru, klovali sa zobákmi a kričali, škriekali a vrieskali, no ako kŕdeľ pekelníkov. „Nuž, pozrime sa,“ povedal si poľovník: „je to presne tak, ako to tá matka rozprávala.“ Zložil z pleca pušku, zamieril a strelil medzi ne. Prásk! A perie sa rozletelo na všetky strany! Vtáky sa dali s veľkým krikom na úprk, ale jeden padol zasiahnutý dolu a ten plášť sa zniesol naňho. Vtedy urobil poľovník, ako mu starenka poradila, vtáka rozrezal, vyhľadal srdce, prehltol ho a plášť si vzal domov.

Keď sa na druhý deň zobudil, prišlo mu na um to babské rozprávanie, a tak nadvihol vankúš a tu máš, čerta, kropáč! Usmieval sa naňho kúsok zlata! A odvtedy to bolo tak každý deň, keď sa ráno zobudil. Nahospodáril si týmto spôsobom peknú kôpku zlata, až si jedného rána pomyslel: „Načo mi je všetko to zlato, keď sedím doma? Čo sa vydať do sveta a trochu sa v ňom poobzerať?“ A keďže nikdy nemal ďaleko od reči k činu, rozlúčil sa s rodičmi, hodil si na chrbát svoju pušku a vydal sa do sveta.

Išiel a išiel, až jedného dňa prišiel do hustého čierneho lesa, a keď sa ten les chýlil ku koncu, stál tam v rovine prekrásny zámok. Jedno okno toho zámku bolo otvorené a v ňom bola vyklonená starena škaredá ako noc a vedľa nej stála dievka krásna ako deň. Nuž, tá starena bola ale čarodejnica a práve škriekala dievke do ucha takúto pesničku: „Pozri sa na toho, čo práve vychádza z lesa, ten si nosí svoje šťastie v žalúdku. Ale toto šťastie by lepšie pristalo nám. Musíme to vtáčie srdiečko dostať! Len si predstav, každé ráno kus zlata pod vankúšom!“ A snovala siete, ako to zariadiť, aby sa to podarilo. A nakoniec si neodpustila prísne nariadenie: „A ak ma nepočúvneš, zle sa ti povodí!“

Keď prišiel poľovník bližšie, zaostril oko na tú dievčenskú krásu a povedal si: „Už som tak dlho na ceste, mal by som si odpočinúť. Čo si zájsť do tohto krásneho zámku, však peňazí mám dosť!“ Ale do zámku ho nehnala únava, jednoducho sa zahľadel do toho krásneho obrazu v okne. Vošiel a bol priateľsky privítaný a tie dve ho hostili ako nejakého pána. Netrvalo to dlhšie než sedem sliepočích krokov a jedno sovie zahúkanie a bol do tej čarodejníckej dcérky zaľúbený tak, že nemyslel na nič iné, než že by jej znesol i modré z neba, len keby si to bola priala. Vtedy bol ten pravý okamih pre čarodejnícke podnikanie. „Teraz si musím vziať to vtáčie srdiečko, ani nespozná, že mu chýba,“ pomyslela si čarodejnica a dala sa do varenia lektvaru. Keď ho uvarila, naliala ho do pohára a podala ho dievke, ktorá ho musela zaľúbenému chlapcovi sama predložiť. Poľovník, omámený láskou, ledva vnímal, čo pije, a keď to vypil, vyvrhol to vtáčie srdce, aniž by si to sám všimol. Panna srdiečko tajne zdvihla a potom ho na starenin príkaz sama prehltla. A od tej chvíle neležalo zlato pod poľovníkovým vankúšom, ale tešila sa z neho každé ráno tá čarodejnica, ktorá sa nevedela dočkať kikiríkania kohúta. A poľovník? Ten bol taký zaľúbený a pobláznený, že nemyslel na nič iné, než ako by bol čo najviac s dievčinou, a na zlato ani nepovzdychol.

Jedného rána čarodejnica vravela: „Nuž, vtáčie srdce máme, ale ten kúzelný plášť by sa nám tiež hodil.“ Ale dievka prosila: „Ten mu nechajme, však by prišiel o celé svoje bohatstvo.“ Starena sa ale rozhnevala a zaškriekala: „Taký plášť druhý podobný na celom svete nenájdeš! Ten musím mať!“ A k tomu presviedčaniu pridala dievke aj pár poriadnych štuchancov a štipancov, ktoré sprevádzala útešnými slovami, že keď ju nepočúvne, zle sa jej povodí. Tak sa dievka podvolila, postavila sa k oknu, obzerala sa po okolí a tvárila sa smutne presmutne, až to nebolo na pozeranie. A poľovník sa jej hneď pýtal: „Prečo si taká smutná, moja najmilšia?“ „Ach, môj poklad,“ odpovedala mu: „tam oproti sa rozprestierajú Granátové hory, kde môže človek nájsť tie najvzácnejšie drahokamy. Ja by som sa tam tak rada pozrela. Ale neviem, ako by som sa tam dostala, keď nemám vtáčie krídla. Ako na to pomyslím, som potom smutná, presmutná.“ „Tak tohto trápenia ťa onedlho zbavím!“ povedal poľovník.

Dievku schmatol, schoval ju pod svoj plášť a k tomu si prial byť na Granátovej hore a skôr než by sa človek nadýchol, boli tam! A to vám bolo radostné pozeranie, kam sa človek pozrel, žiarili tu tisícky drahokamov a oni zbierali len tie najdrahocennejšie. Ale vtedy poľovníkovi akýmsi čarodejným zaklínaním ťažko klesli viečka a dal sa na odpočinok: „Posaďme sa tu na chvíľu a odpočiňme si,“ povedal dievke: „som taký unavený, že sa ledva držím na nohách.“ Tak si sadli, on si položil hlavu do jej lona a zaspal. Keď spal, dievčina mu zložila kúzelný plášť, prehodila si ho cez seba, pozbierala drahokamy a priala si, aby bola doma. A bolo to!

Keď sa poľovník vyspal a zobudil, videl, že mu jeho najmilšia spievala falošnú uspávanku a on tu teraz sedí sám samučičký na prevysokej Granátovej hore. „Môj ty svete,“ bralo ho to na vzdychanie: „videl si kedy väčšiu faloš v srdci?“ Sedel tam v horkosti a ukrivdený a nevedel, čo si má počať. Granátová hora bola rejdiskom krutých obrov, ktorí tam žili a vymýšľali svoje lotrovstvá, a tak tam nesedel dlho, keď uvidel prichádzať troch obrov. Poľovník sa hodil na zem a robil sa, akoby tvrdo spal. Vtedy prišli tí traja až k nemu a ten prvý doňho strčil nohou a povedal: „Čo to tu leží za červíka?“ Ten druhý mu pribehol s radou: „Zašliapni ho!“ Ale ten tretí povedal pohŕdavo: „Zbytočná námaha! Len ho nechaj žiť, tu aj tak dlho nevydrží, keď sa vydrápe až hore, tam ho schmatnú oblaky a odnesú ho preč.“ A tak ho nechali a odišli. Poľovník ale vstal a šplhal usilovne až na vrcholok Granátovej hory a tam čakal. A naozaj, o chvíľu priplával oblak, ani veľmi veľký, ani veľmi malý, schmatol ho a niesol ho preč. Bolo dlhé to nebeské putovanie, kým oblak konečne klesol dolu a poľovníka nechal mäkko spadnúť medzi kapustu vo veľkej záhrade obohnanej vysokým múrom. To bolo poľovníkovi naozaj vhod, žalúdok mu už robil levity, ale nerástlo tu nič iné než biela kapusta. „Nuž, čo,“ pomyslel si: „hladom už skoro nevidím, tak zjem tú kapustku, nechutí to síce nijako výborne, ale zasa ma to osvieži a zasýti.“ Tak si vyhľadal tú najkrajšiu hlávku a pustil sa do nej. Ale len čo prehltol pár súst, prišlo mu, že sa to s ním má nejako čudne. Namiesto rúk a nôh mal štyri nohy s kopytami a jemináčik! Aj hlava sa mu pretiahla a ozdobili ju dve dlhé uši ušiská. Nuž, premenil sa na osla! Ale keďže ho naďalej trápil hlad a tá kapusta kapustka mu v tej oslej podobe chutila prenáramne, jedol ďalej a ďalej. O malú chvíľu si však všimol, že je tu ešte iný druh kapustky, tak ho tiež ochutnal, ale len čo prehltol pár súst, už sa to s ním zasa také všelijaké robilo, lebo sa zasa zmenil na človeka. A keďže bol teraz celým tým putovaním a zaklínaním veľmi unavený, ľahol si a spal.

Keď sa na druhý deň zobudil, odrezal si jednu hlávku oslej a jednu hlávku ľudskej kapustky a pomyslel si: „S touto kapustkou by som si mohol opäť pomôcť k svojmu pokladu a aj potrestať zradnú neveru!“ Strčil hlávky do torby, preliezol múr a vydal sa hľadať zámok svojej najmilšej. A keď sa tak niekoľko dní pýtal po okolí, naozaj ho našiel. Vtedy si začernil tvár, že by ho ani vlastná matka nespoznala, išiel do zámku a prosil o nocľah. „Som taký unavený,“ nariekal: „že nemôžem ďalej.“ Ale čarodejnica mala zvedavú otázku: „Krajan, kto vy vlastne ste a čím sa zaoberáte?“ A dostala čudnú odpoveď: „Som kráľov posol a bol som vyslaný, aby som našiel tú najvzácnejšiu kapustku, aká pod slnkom rastie. A mal som naozaj šťastie, že som ju našiel, a tu ju nesiem. Ale poviem vám, slnko páli tak mocne, že mi tá kapustka vädne pred očami, kto vie, či ju vôbec kráľovi donesiem.“ Keď starena počula to podivuhodné rozprávanie o kapustke, zbehli sa jej slinky na jazyku a vyhŕkla žiadostivo: „Milý krajan, nedali by ste mi ochutnať?“ „Nuž, prečo nie?“ povedal pocestný: „nesiem dve hlávky a jednu vám pokojne dám.“ Otvoril torbu a podal jej hlávku čarodejnej kapustky. Babica na nič zlé ani nepomyslela, ústa sa jej krútili od chuti a ponáhľala sa do kuchyne, aby tú kapustku osobne pripravila. Keď bola hotová, dala sa hneď do ochutnávania, ale len čo si strčila sústo do úst, bolo odrazu po jej kráse a rozbehla sa na dvor ako stará oslica. Vtedy prišla do kuchyne slúžka, uvidela pripravenú kapustku a chcela ju niesť do jedálne, cestou ju však napadlo, aby podľa starého zvyku ochutnala, a vzápätí misa spadla na zem a na dvor bežala ďalšia oslica.

Ten kráľov posol zatiaľ sedel pri krásnej dievke. Tá mala na kapustku tiež veľkú chuť a nebolo jej vhod, že stará tak dlho neprichádza. „Neviem, kde všetci sú,“ povedala, ale poľovník si pomyslel: „to bude tým kúzlením.“ A povedal: „Zájdem do kuchyne a popýtam sa.“ Keď tam prišiel, nevidel nikoho, len po dvore pobiehali dve oslice a misa ležala na zemi. „Tá to má byť,“ povedal: „tie dve už dostali svoj diel!“ Zdvihol misu s kapustkou a priniesol ju dievke. „Sám som vám ten vzácny pokrm priniesol, aby ste dlhšie nemuseli čakať.“ Ale len čo to dievka okúsila, bolo veta s jej krásou a s veľkým zahanbením vybehla na dvor ako oslica. Potom si poľovník umyl tvár, aby ho tie zakliate spoznali, vyšiel za nimi na dvor a povedal: „Teraz ste dostali spravodlivú odmenu za vašu zradu.“ Potom ich všetky priviazal na povraz a viedol ich preč. Došiel k akémusi mlynu, kde zaklopal na okno, a keď mlynár vystrčil hlavu a pýtal sa, čo si praje, odvetil: „Ale, mám tu tieto tri tvrdohlavé zvieratá a už si s nimi neviem rady. Keď si ich vezmete, dáte im najesť a strechu nad hlavou a budete s nimi nakladať, ako vám poviem, tak vám zaplatím, čo si budete priať.“ Mlynár povedal: „Prečo nie? A čo s nimi musím robiť?“ Vtedy mu poľovník povedal, že tú starú oslicu, tú najtvrdohlavejšiu, a to bola tá čarodejnica, tú má denne trikrát vyplatiť bičom a žrať má raz denne, tá mladšia, to bola slúžka, dostane jeden výprask a trikrát denne najesť, a tá najmladšia, to bola tá dievka, žiaden výprask a trikrát denne jesť, lebo u tej by žiadne bitie neprenesol cez srdce. A mlynár sa dal do tej práce ako do každej inej, robil ju poctivo a s fortieľom.

Poľovník zatiaľ býval na zámku, však tam mal, čo potreboval. Za pár dní ale prišiel mlynár a oznámil mu, že tá stará oslica, ktorá dostávala len výprask a na žranie pomaly, z toho učenia pošla. „Tie druhé dve,“ pokračoval: „nie sú síce mŕtve, pretože dostávajú trikrát denne najesť, ale sú také smutné, že to s nimi dôjde k rovnakému koncu.“ Vtedy sa poľovník zľutoval, pretože to vzteky, hnevanie a zlobenie ho zatiaľ prešli, a povedal mlynárovi, aby oslice pohnal späť na zámok. A keď prišli, dal im z tej druhej kapustky a ony boli odrazu zasa ľudia. „Ach, môj milovaný, odpusť mi, čo zlého som ti urobila, ale moja matka ma k tomu prinútila, to všetko sa dialo proti mojej vôli, lebo ja ťa mám zo srdca rada. Tvoj kúzelný plášť visí v skrini a pre to vtáčie srdce si vezmem dávidlo.“ Ale on bol iného názoru a povedal: „Len to nechaj tak, ako to je, lebo je to nakoniec jedno, veď ja si ťa vezmem za manželku.“

No a potom oslávili svadbu a žili spolu spokojne až do smrti smrťajúcej.