Čarodejná kapustička

Tak vám raz na tomto svete žil mladý poľovník, ktorý sa vybral do lesa na číhanie. A pretože to bol chlapec veselý a srdečný, spokojne si pískal do kroku, až sa z toho človeku zatetelilo srdiečko. A keď mal napísknuté na ďalší trilok, zjavila sa tam zrazu stará škaredá mamka, pozdravila ho a povedala: „Dobrý deň, panáčik, ty si mi ale nejako veselý a spokojný. Mne nie je ani do kroku, ani do skoku; mám veľký hlad aj smäd, daj mi nejakú tú almužnu.“ Poľovník úbohú mamku ľutoval, siahol do tašky a dal jej, čo mal, však on sa nejako zaobíde. Potom chcel ísť ďalej, ale starenka ho zadržala a povedala: „Počúvaj, chlapče, čo ti poviem. Ty máš srdce na pohladenie. Vieš čo? Choď ďalej touto cestou, až prídeš k jednému stromu, na ktorom sedí deväť vtákov, a tí držia v zobákoch plášť a ťahajú sa oň. Vezmi svoju pušku a strel medzi ne, určite ten plášť pustia na zem, ale zasiahneš aj niektorého z nich. Ten plášť si vezmi, lebo je kúzelný, keď si ho prehodíš cez plecia, budeš hneď na mieste, kde si budeš priať. Z toho mŕtveho vtáka vyber srdce a prehltni ho, potom nájdeš každé ráno pod vankúšom kúsok zlata.“ Poľovník múdrej mamke poďakoval, aj keď si pomyslel: „Pekné veci na sľubovanie, teraz len aby z toho aj niečo bolo.“ Ale sotva prešiel sto krokov, začul nad sebou vo vetvách krik a rachot, a keď zdvihol oči, uvidel kŕdeľ vtákov, ktoré sa zúrivo bili o akúsi handru, klovali sa zobákmi a kričali, škriekali a vreštali, veru ako kŕdeľ pekelníkov. „Nuž, pozrime sa,“ povedal si poľovník: „je to presne tak, ako tá mamka rozprávala.“ Zložil z pleca pušku, zamieril a strelil medzi ne. Bác! A perie sa rozletelo na všetky strany! Vtáky sa s veľkým krikom dali na útek, ale jeden spadol zasiahnutý dolu a ten plášť sa zniesol na neho. Vtedy urobil poľovník, ako mu starenka poradila, vtáka rozrezal, vyhľadal srdce, prehltol ho a plášť si vzal domov. Nasledujúceho dňa, keď sa zobudil, napadlo mu to babské rozprávanie, a tak nadvihol vankúš a čuduj sa svete! Usmieval sa na neho kúsok zlata! A odteraz to tak bolo každý deň, keď sa ráno zobudil. Nahospodáril si týmto spôsobom peknú kôpku zlata, až si jedného rána pomyslel: „načo mi je všetko to zlato, keď sedím doma? Čo keby som sa vybral do sveta a trochu sa v ňom poobzeral?“ A pretože nikdy nemal ďaleko od reči k činu, rozlúčil sa s rodičmi, hodil si na chrbát svoju pušku a vydal sa do sveta. Išiel a išiel, až jedného dňa prišiel do hustého čierneho lesa, a keď sa ten les chýlil ku koncu, stál tam v rovine prenádherný zámok. Jedno okno toho zámku bolo otvorené a v ňom bola vyložená stará žena škaredá ako noc a vedľa nej stála dievča krásne ako deň. Nuž, tá starena bola ale čarodejnica a práve škriekala dievčaťu do ucha takúto pesničku: „Pozri sa na toho, čo práve vychádza z lesa, ten si nosí svoje šťastie v žalúdku. Ale toto šťastie by lepšie pristalo nám. Musíme to vtáčie srdce dostať! Len si predstav, každé ráno kus zlata pod vankúšom!“ A snovala siete, ako to zariadiť, aby sa to podarilo. A nakoniec si neodpustila prísny príkaz: „A ak ma nepočúvneš, zle sa ti veru povedie!“ Keď prišiel poľovník bližšie, zaostril oko na tú dievčenskú krásu a povedal si: „Už som tak dlho na ceste, mal by som si odpočinúť. Čo keby som zašiel do tohto krásneho zámku, veď peňazí mám dosť!“ Ale do zámku ho nehnala únava, jednoducho sa zahľadel do toho krásneho obrazu v okne. Vošiel a bol priateľsky privítaný a tie dve ho hostili ako nejakého pána. Netrvalo to dlhšie než sedem sliepočích krokov a jedno sovie zahúkanie a bol do tej čarodejníckej dcérky zaľúbený tak, že nemyslel na nič iné, než že by jej zniesol aj modré z neba, len keby si to bola priala. Vtedy bol ten pravý okamih pre čarodejnícke podnikanie. „Teraz si musím vziať to vtáčie srdiečko, ani nepozná, že mu chýba,“ pomyslela si čarodejnica a pustila sa do varenia lektvaru. Keď ho uvarila, naliala ho do pohára a podala ho dievčaťu, ktoré ho muselo zaľúbenému chlapcovi samo predložiť. Poľovník, omámený láskou, sotva vnímal, čo pije, a keď to vypil, vyvrátil to vtáčie srdce, aniž by si to sám všimol. Panna srdiečko tajne zdvihla a potom ho na starenin príkaz sama prehltla. A od tej chvíle neleželo zlato pod poľovníkovým vankúšom, ale tešila sa z neho každé ráno tá čarodejnica, ktorá sa nemohla dočkať kikiríkania kohúta. A poľovník? Ten bol tak zaľúbený a pomätený, že nemyslel na nič iné, než ako by bol najviac s dievčaťom, a za zlatom ani nevzdychol. Jedného rána čarodejnica povedala: „Nuž, vtáčie srdce máme, ale ten kúzelný plášť by sa nám tiež hodil.“ Ale dievča prosilo: „Ten mu nechajme, veď by prišiel o celé svoje bohatstvo.“ Starena sa ale nahnevala a zavrešťala: „Taký plášť druhý podobný na celom svete nenájdeš! Ten musím mať!“ A k tomu presviedčaniu pridala dievčaťu aj pár poriadnych štuchancov a štipancov, ktoré sprevádzala útešnými slovami, že ak ju nepočúvne, zle sa jej povedie. Tak sa dievča podvolilo, postavilo sa k oknu, obzeralo sa po okolí a tváriť sa smutne presmutne, až to nebolo na pozeranie. A poľovník sa jej hneď pýtal: „Prečo si taká smutná, moja najmilšia?“ „Ach, môj poklad,“ odvetila mu: „tam oproti sa rozkladajú Granátové hory, kde môže človek nájsť tie najvzácnejšie drahokamy. Ja by som sa tam tak rada pozrela. Ale neviem, ako by som sa tam dostala, keď nemám vtáčie krídla. Ako na to pomyslím, som potom smutná, presmutná.“ „Tak tohto trápenia ťa onedlho zbavím!“ povedal poľovník. Dievča schmatol, schoval ho pod svoj plášť a k tomu si prial byť na Granátovej hore a skôr než by sa človek nadýchol, boli tam! A to bola radosť pozerať, kam sa človek pozrel, žiarili tu tisíce drahokamov a oni zbierali len tie najdrahocennejšie. Ale tu nejakým čarodejným zaklínaním poľovníkovi oťaželi viečka a pustil sa do odpočinku: „Chvíľu si tu sadnime a odpočiňme si,“ povedal dievčaťu: „som tak unavený, že sa sotva držím na nohách.“ Tak si sadli, on si položil hlavu do jej lona a zaspal. Keď spal, vyzliekla mu dievčina kúzelný plášť, prehodila si ho cez seba, pozbierala drahokamy a priala si, aby bola doma. A bolo to! Keď sa poľovník vyspal a prebudil, videl, že mu jeho najmilšia spievala falošnú uspávanku a on tu teraz sedí sám osamotený na prevysokej Granátovej hore. „Môj ty svete,“ bralo ho to na vzdychanie: „videl si niekedy väčšiu faloš v srdci?“ Sedel tam v horkosti a ukrivdený a nevedel, čo si má počať. Granátová hora bola dejiskom ukrutných obrov, ktorí tam žili a vymýšľali svoje lotrovstvá, a tak tam nesedel dlho, keď uvidel prichádzať troch obrov. Poľovník sa hodil na zem a robil sa, akoby tvrdo spal. Vtedy prišli tí traja až k nemu a ten prvý doňho strčil nohou a povedal: „Čo to tu leží za červíka?“ Ten druhý mu pospešil s radou: „Zašliapni ho!“ Ale ten tretí povedal pohŕdavo: „Zbytočná námaha! Len ho nechaj žiť, tu aj tak dlho nevydrží, keď sa vydrápe až hore, tam ho schmatnú mraky a odnesú ho preč.“ A tak ho nechali a odišli. Poľovník ale vstal a šplhal usilovne až na vrcholec Granátovej hory a tam čakal. A naozaj, o chvíľu priplával mrak, ani veľmi veľký, ani veľmi malý, schmatol ho a niesol ho preč. Bolo to dlhé nebeské putovanie, kým mrak konečne klesol dolu a poľovníka nechal mäkko spadnúť medzi kapustu vo veľkej, vysokým múrom obohnanej záhrade. To bolo poľovníkovi veru vhod, žalúdok mu už vyhrával, ale nerástlo tu nič iné než biela kapusta. „Nuž, čo,“ pomyslel si: „od hladu už skoro nevidím, tak zjem tej kapustičky, nechutí to síce nijako výborne, ale zasa ma to osvieži a zasýti.“ Tak si vyhľadal tú najkrajšiu hlávku a pustil sa do nej. Ale sotva prehltol pár sústok, videlo sa mu, že sa to s ním má nejako čudne. Namiesto rúk a nôh mal štyri nohy s kopytami a jemine! Aj hlava sa mu pretiahla a ozdobili ju dve dlhé uši ušiská. Nuž, premenil sa na somára! Ale pretože ho naďalej trápil hlad a tá kapustička mu v tej somárej podobe chutila nesmierne, jedol ďalej a ďalej. O malú chvíľu si však všimol, že je tu ešte iný druh kapustičky, tak ju tiež ochutnal, ale sotva prehltol pár sústok, už sa to s ním zasa mal tak všelijako, lebo sa zasa zmenil na človeka. A pretože bol teraz celým tým putovaním a zaklínaním veľmi unavený, ľahol si a spal. Keď sa nasledujúceho dňa prebudil, odrezal si jednu hlávku somárej a jednu hlávku ľudskej kapustičky a pomyslel si: „S touto kapustičkou by som si mohol opäť pomôcť k svojmu pokladu a aj potrestať úskočnú neverníčku!“ Strčil hlávky do tašky, preliezol múr a vydal sa hľadať zámok svojej najmilšej. A keď sa tak niekoľko dní vypytoval po okolí, naozaj ho našiel. Vtedy si očernil tvár, že by ho ani vlastná matka nepoznala, išiel do zámku a prosil o nocľah. „Som taký unavený,“ nariekal: „že nemôžem ďalej.“ Ale čarodejnica mala zvedavú otázku: „Krajan, kto vy vlastne ste a čím sa zaoberáte?“ A dostala čudnú odpoveď: „Som kráľov posol a bol som vyslaný, aby som našiel tú najvzácnejšiu kapustičku, ktorá pod slnkom rastie. A mal som veru šťastie, že som ju našiel, a tu ju nesiem. Ale poviem vám, slnko páli tak mocne, že mi tá kapustička vädne pred očami, kto vie, či ju vôbec kráľovi donesiem.“ Keď starena počula to podivuhodné rozprávanie o kapustičke, zbehli sa jej sliny na jazyku a vyhŕkla žiadostivo: „Milý krajan, nedali by ste mi na ochutnanie?“ „Nuž, prečo nie?“ povedal pocestný: „nesiem dve hlávky a jednu vám pokojne dám.“ Otvoril tašku a podal jej hlávku čarodejnej kapustičky. Babica na nič zlé ani nepomyslela, ústa sa jej krútili od túžby a pospiechala do kuchyne, aby tú kapustičku osobne pripravila. Keď bola hotová, pustila sa hneď do ochutnávania, ale sotva si strčila sústo do úst, bolo zrazu po jej kráse a rozbehla sa na dvor ako stará somárica. Vtedy prišla do kuchyne slúžka, uvidela pripravenú kapustičku a chcela ju niesť do jedálne, cestou ju ale napadlo, aby podľa starého zvyku ochutnala, a vzápätí misa spadla na zem a na dvor bežala ďalšia somárica. Ten kráľov posol zatiaľ sedel pri krásnom dievčati. Aj to malo na kapustičku veľkú chuť a nebolo mu vhod, že stará tak dlho neprichádza. „Neviem, kde všetci viaznu,“ povedalo, ale poľovník si pomyslel: „to bude tým čarovaním.“ A povedal: „Zájdem do kuchyne a popýtam sa.“ Keď tam prišiel, nevidel nikoho, len po dvore pobiehali dve somárice a misa ležala na zemi. „Tá to má byť,“ povedal: „tie dve už dostali svoj diel!“ Zdvihol misu s kapustičkou a priniesol ju dievčaťu. „Sám som vám ten vzácny pokrm priniesol, aby ste dlhšie nemuseli čakať.“ Ale len čo to dievča ochutnalo, bolo po jeho kráse a s veľkou hanbou vybehlo na dvor ako somárica. Potom si poľovník umyl tvár, aby ho tie zakliate poznali, vyšiel za nimi na dvor a povedal: „Teraz ste dostali spravodlivú odmenu za vašu zradu.“ Potom ich všetky priviazal na povraz a viedol ich preč. Došiel k akémusi mlynu, kde zaklopal na okno, a keď mlynár vystrčil hlavu a pýtal sa, čo si praje, odvetil: „Ale, mám tu tieto tri tvrdohlavé zvieratá a už si s nimi neviem rady. Ak si ich vezmete, dáte im najesť a strechu nad hlavou a budete s nimi zaobchádzať, ako vám poviem, tak vám zaplatím, čo si budete priať.“ Mlynár povedal: „Prečo nie? A čo s nimi musím robiť?“ Vtedy mu poľovník povedal, že tú starú somáricu, tú najtvrdohlavejšiu, a to bola tá čarodejnica, tú má denne trikrát vyplatiť bičom a žrať má raz denne, tá mladšia, to bola slúžka, dostane jeden výprask a trikrát denne najesť, a tá najmladšia, to bolo to dievča, žiadny výprask a trikrát denne jesť, pretože pri tej by žiadne bitie neprenesol cez srdce. A mlynár sa pustil do tej práce ako do každej inej, robil ju svedomito a majstrovsky. Poľovník zatiaľ býval na zámku, veď tam mal, čo potreboval. O pár dní ale prišiel mlynár a oznámil mu, že tá stará somárica, ktorá dostávala len výprask a na žranie pomaly, z toho učenia pošla. „Tie druhé dve,“ pokračoval: „nie sú síce mŕtve, lebo dostávajú trikrát denne najesť, ale sú tak smutné, že to s nimi dôjde k rovnakému koncu.“ Vtedy sa poľovník zmiloval, lebo to vzteky, hnevanie a zlostenie ho zatiaľ prešlo, a povedal mlynárovi, aby somárice prihnal späť na zámok. A keď prišli, dal im z tej druhej kapustičky a ony boli zrazu zasa ľudia. „Ach, môj milovaný, odpusť mi, čo zlé som ti urobila, ale moja matka ma k tomu prinútila, to všetko sa dialo proti mojej vôli, lebo ja ťa mám zo srdca rada. Tvoj kúzelný plášť visí v skrini a pre to vtáčie srdce si vezmem dávidlo.“ Ale on bol iného názoru a povedal: „Len to nechaj tak, ako to je, lebo je to nakoniec jedno, veď ja si ťa vezmem za manželku.“ No a potom oslávili svadbu a žili spolu spokojne až do smrti.“