Rozprávka o Palečkovi

Boli raz dvaja manželia a tí nemali deti.

Raz, keď muž odišiel na pole orať, narodil sa mu zatiaľ doma synček, nie väčší ako palec. Matka ho hneď aj nazvala Paleček. - Bol to chlapček prečudesný! Sotva sa narodil, už ho bolo plno kútov, po izbe, po kuchyni behal, skákal, spieval, a keď bolo k poludniu, volal na matku: „Mama, mama, daj mi obed, nech ho otcovi na pole zanesiem!“

Matka sa nad tým prečudesným synom prežehnávala, ale obed mu predsa zveriť nechcela, až napokon, keď nedával pokoj, obed so smiechom do koša zložila. A hľa, div divúci! Paleček si zdvihol kôš na hlavu a hybaj s ním na pole. - Nebolo ho pod ním ani vidieť, a tak sa zdalo, akoby kôš sám šiel cestou. Na ceste bolo aj trochu prachu, Palečkovi až po pás; ale on si z toho nič nerobil a len hrdinsky kráčal ďalej. - Tu však prišiel k potoku, ani lávky, a ako sa dostať na druhý breh! Ale Paleček je múdry, hneď si vedel poradiť. Vzal z koša drevenú lyžicu, spustil ju na vodu a sadol si do nej ako do loďky. Kôš ťahal za sebou a tak sa na druhý breh prepravil.

Ako prišiel na pole, kde otec oral, z diaľky začal volať: „Otec, otec, tu ti nesiem obed!“ Ale otec jeho hlások nepočul, a okrem toho ani nevedel, že má synčeka, ani by nebol uveril, že mu sotva zrodený už obed donesie. - Paleček neprestával volať, až keď stál pri samom otcovi, otec sa obzrel, čo to tu bzučí, a tu videl za sebou stáť kôš, Palečka však nevidel. I začal podivný kôš, ktorý sám na pole prišiel, obzerať, a tu až videl Palečka, ktorý sa mu hneď ohlasoval, že je jeho rodný synček, ráno narodený. - „Ráno narodený, a už mi obed neseš, ech, ty si divotvorný synček!“ zasmial sa otec, a potom si sadol a obedoval. - Paleček sa otcovi ponúkol, že bude zatiaľ orať, aby mu otec dal bič, aby voly poháňal.

„Ach, akože by si ty, synček, voly poháňal, keď bič ani neuneseš,“ zasmial sa mu otec. - „No tak budem poháňať bez biča,“ odpovedal Paleček a jedným skokom vyskočil na vola, vlezol mu do ucha a z plného hrdla začal volať: „Hoj, hejsa, hej!“, až volom v hlave hrmelo. I rozbehli sa a s takým hore-dolu bežali, že cez obed Paleček zoral viac ako otec za celý polden.

Okolo poľa, na ktorom Paleček oral, viedla hlavná cesta; práve v tú dobu išiel tade bohatý kupec z mesta, z trhu, vracajúc sa domov. - Keď tu videl voly, ako samy orú, veľmi sa tomu čudoval a podišiel bližšie, aby si tie divotvorné voly lepšie obzrel, a tu až počuje Palečkov hlas, ako ich poháňa. - S údivom počúval, odkiaľ ten hlas asi vychádza, až tu počuje hlas: „No, tu som, vo volovom uchu!“, a pozrúc sa volovi do ucha, našiel tam Palečka. - I zapáčil sa mu nemálo maličký poháňač a želal si takého mať, ktorý by rýchlo vedel poháňať a málo jedol, lebo kupec bol lakomec. - „A či by si chcel ísť ku mne do služby?“ pýtal sa Palečka. - „Prečo nie, keď otec dovolí,“ odpovedal Paleček; a potom ako strela z ucha vyskočí, a k otcovi pribehnúc, šepká mu: „Len ma ty, otec, predaj, a nie lacno. Nič sa ty neboj o mňa, ja sa ti zakrátko vrátim, ale choď z diaľky za nami.“

Keď kupec k otcovi prišiel a spýtal sa ho, či by toho čipera chlapčeka predal, povedal, že predá, za päť zlatých. Kupec mu zaplatil päť zlatých, vzal Palečka, vstrčil si ho do tašky a išiel domov.

Otec poslušný Palečkových slov išiel z diaľky za nimi; nevedel prečo, až tu po ceste nachádzal zlatku za zlatkou, ktoré z kupcovej tašky padali. - Paleček, keď ho kupec do tašky strčil, prehryzol dieru, až bola taška prázdna, prešmykol sa dierou aj sám a za otcom domov pospiechal.

Keď kupec došiel domov, pred bránou už kričal na ženu: „Hej, žena, začudieš sa, akého som ti kúpil oráča; a to ti je obrovský chlap!“ - To povedal, siahol do tašky, aby vytiahol Palečka i peniaze, ale pozrite - taška ako sklo - kde nič, tu nič! - Kupec zostal omámený nad tým divom, a žena vidiac, že hľadá oráča vo vrecku, ešte mu k tomu všetkému vynadala.