Hlúpy Janko Johannes

Bol jeden ocko a mal Janka. Raz mu povedal:
„Janko, Ty rastieš ako drevo v lese, si hrozný drevák, a doteraz si ani v kostole nebol. Pôjdeš dnes do kostola. Ale to Ti vravím, aby si tam ani papuľou nepípol.“ Janko hodil hlavou, vystrojil sa a išiel do kostola. Za chvíľu, keď vošiel do kostola, vystúpil kňaz na kazateľnicu a začal kázať. Janko civel s otvorenou papuľou, ale po chvíli sa zamračil, podoprel si boky a bručal:
„Nuž, rád by som vedel, prečo ten košeľák len na mňa zazerá a so mnou sa háda; veď som mu nič neurobil, ale ak to bude dlho trvať, pochytáme sa do krížov.“
„Ale mlčte, hlúpy, a počúvajte,“ okríkali ho ľudia.
„Ba to nebudem počúvať, ani slovo už nechcem vedieť.“
Vtlačil si klobúk na hlavu, oba palce strčil do uší a otočil sa ku kňazovi chrbtom. Keď to urobil, vystrčili ho ľudia von z kostola.
„Ty už ideš?“ pýtal sa ocko.
„Som rád, že som doma, čo ma to námahy stálo. Vyliezol Vám tam košeľatý do kadi a začal sa naparovať a so mnou sa vadiť až hrôza. Len trochu som papuľou klapol, a ľudia ma okríkali, a keď som si uši zapchal, vystrčili ma von. Viac tam nepôjdem.“
„Ty si hlúpy Janko. Večer pôjdeš na muziku.“
Dobre; večer dal ocko Jankovi zlatník s dodatkom, aby si zaň kúpil piva a dával dievčatám veľa pripíjať, aby s ním radi tancovali.
Janko išiel; na prahu krčmy stál krčmár.
„Za zlatník piva!“ prikázal Janko, sotva k nemu došiel.
„Azda len pintu,“ opravoval krčmár.
„Už som povedal, a dosť!“ Janko na to.
„Nuž dobre, poďte ďalej!“
V krčme bol len huslista a niekoľko párov sa točilo v kolečku. Janko vyvalil oči, otvoril papuľu a civel. Naraz zaškriekajú zo siene gajdy a gajdoš vstúpi do izby, sprevádzaný čeľaďou. Keď to Janko videl, vyrazil z izby, až na prahu krčmára povalil, ktorý niesol pre neho vo vedre za ten zlatník piva.
„Ocko!“ kričal, keď prišiel domov, „viackrát ma neposielajte na muziku, tam som sa naľakal.“
„Nuž, ty hlupák, čo zasa?“ pýtal sa tatko.
„Ba čo, keď som tam prišiel, škrípal jeden na doštičku a niekoľko bláznov sa točilo po izbe, až sa im hlava div nezatočila. Naraz to kvíkne, blázni všetci od strachu vykríkli a hrnuli sa ku dverám a do nich vstúpil chlap a mädlil pod pazuchou čerta. Ja som sa naľakal a utekal preč.“
„Už vidím, s Tebou nie je v dedine poriadku, musíš medzi pánov. Ja poznám jedného, ktorý potrebuje sluhu do izby, k tomu Ťa zavediem.“
Janko bol spokojný a šiel s ockom, aby svoje šťastie medzi pánmi skúsil. Prišli k pekému zámku a tam povedal ocko, aby šiel Janko poprosiť o službu. Pri bráne stál vrátnik a pýtal sa Janka, ako sa volá.
„E čo by som hovoril, ako sa volám, veď to nie je pán,“ pomyslel si v duchu Janko. „Predvčerom sa volám,“ odpovedal vrátnikovi a šiel hore k pánovi.
„Ako sa voláš?“ pýtal sa ho pán, keď ho už prijal do služby.
„Janko.“
„To nie je pekné, Janko, budeme Ti hovoriť Johannes!“
„Ja pre mňa si hovorte, ako chcete, ale Janko ma volajte, inak Vás nebudem počuť.“
Pán sa smial, vykázal mu prácu na celý deň a Janko odišiel. Prišiel do kuchyne a kuchárka sa hneď pýtala, ako sa volá.
Janka to pýtanie trochu mrzelo, hovoril teda:
„Čo Vy rada, dobré víno.“
Keď prišiel hore do izieb, stretla ho pani:
„Ach, náš nový lokaj; ako mu hovoria?“
„Hovoria mi Johannes, a volám sa mačka,“ odpovedal Janko, celý nahnevaný, že musí stále hovoriť, ako sa volá.
„Ten chlap je blázon,“ pomyslela si pani a išla ďalej.
Prišla slečna a prikázala:
„Chcem polievku!“
„Ja som polievka,“ povedal Janko, ktorému sa dievča zapáčilo.
„To máš čudné meno,“ povedala slečna, „ale ja sa naň nepýtam, a chcem, aby si mi priniesol z kuchyne polievku.“
„Na moju vieru, tú dievku by som si hneď vzal, keby ma chcela,“ myslel si Janko, keď odnášal polievku, a myslel na ňu celučičký deň. Večer, keď bolo po všetkej práci a všetci polihali, šuchtal sa pomaly cez niekoľko izieb do tej, kde slečna spala.
„Mama, mama, polievka!“ kričala slečna na matku, keď ucítila kroky a spoznala sluhu.
„Azda by si nejedla ešte aj v noci polievku?“ ozvala sa matka z vedľajšej izby.
„Rýchlo, mama, ten nový sluha je tu.“
„Vstávaj rýchlo, môj milý, mačka je u dcéry,“ budila pani pána.
„Prečo ma budíš, nech ju zaženie.“
„Ako ju zaženie, veď to nie je pravá mačka; azda mi rozumieš, ten nový sluha.“
„Ten sa volá Johannes, a nie mačka.“
„Len vstaň, nech sa volá akokoľvek, ten to je.“
Pán vyskočil, vzal bič zo steny a bežal k slečne do izby, ale tam už nikto nebol a len slečna mu hovorila, že prišiel k jej posteli, a keď kričala, že ušiel.
I pustil sa pán za ním; ale pod schodmi spadol cez kuchárku. „Ona nehanebná, čo tu leží? Kto ju zrazil?“
„Dobré víno, milostpane!“
„A ona mi to ešte hovorí? Až sa vrátim, vyrovnáme sa, ona nehanebnica!“
I bežal zase za milým Jankom, ale nikde ho nebolo. Pýtal sa vrátnika, či nevidel sluhu.
„Predvčerom?“ pýtal sa vrátnik, ktorý jeho pravé meno nepoznal ako úbohá kuchárka.
„On je somár, predvčerom tu ešte ani nebol,“ nahneval sa pán. Až po dlhom dohadovaní prišiel všetkému na stopu a pri všetkom hneve sa musel smiať, že ich Janko mal za bláznov.
Zatiaľ prišiel Janko domov celý zadychčaný.
„No, Ty už ideš zo služby?“ pýtal sa ocko.
„Ešte by som nebol prišiel, ale bál som sa bitky. Majú tam dcéru, a tá je prekliato pekná; mne sa páčila, ja som k nej večer zašiel a chcel som jej dať pusu. Ale ona začala kričať, ako by ju na vidly brali, a zvolala celý zámok. Musel som utekať, ak som nechcel dostať výprask.“
„No, Ty si božie drevo, už neviem, čo s Tebou,“ nahneval sa ocko.
„Ja viem, ocko, čo urobím,“ povedal na to Janko; „v zámku som počul o jednom kráľovi, ktorý vraj zvolal mnoho učených, aby sa s nimi hádal. Nech mu vraj hovoria, čo hovoria, on stále hovorí: To je pravda! a komu by povedal: Ty luháš! ten vraj vyhrá a tomu dá buď veľa peňazí, alebo svoju dcéru. Ja tam pôjdem a budem sa s ním hádať, až povie: Ty luháš!“
„Nuž, možno sa na to hodíš. Choď s pánom bohom!“
Janko sa teda pobral a šiel k tomu pre svoje hádanie vyhlásenému kráľovi. Šťastne sa dostal až na miesto a bol ku kráľovi pripustený.
„Ty sa teda chceš so mnou prieť?“ pýtal sa kráľ.
„Nuž, pokúsim sa o to,“ povedal Janko a sadol si vedľa kráľa na vypchatú stoličku.
„Teraz začni rozprávať, a ak Ti poviem, že luháš, dostaneš moju dcéru a veľa peňazí,“ povedal kráľ a kývol Jankovi, aby začal.
„Raz som išiel do lesa a zrúbal som dub,“ začal Janko.
„To môže byť pravda,“ povedal kráľ.
„Bolo z neho pilín, až tma!“ „Aj to môže byť pravda.“ „Z tých pilín som upletol povraz.“ „Aj to môže byť pravda.“
„Ten povraz som priviazal k nebu a šplhal sa po ňom hore.“ „Aj to môže byť pravda.“
„Hore mi ho kúsok chýbal, odrezal som dole kus a hore nastavil.“
„Aj to môže byť pravda.“
„Už som sa chytal trámu, tu sa povraz utrhol a ja som sa zaryl sto siah pod zem.“
„Aj to môže byť pravda.“
„Spomenul som si, že máme v kuchyni motyku, a rýchlo som vyliezol von, aby som sa vykopal.“
„To môže byť pravda.“
„Keď som vyšiel, videl som bežať zajaca, a ten mal na krku cedulku.“
„To môže byť skutočná pravda.“
„A na tej cedulke stálo, že pásol Váš ocko s mojím dedkom prasce.“
„To luháš,“ rozkričal sa kráľ a vyskočil zo stoličky.
„Že luhám? Teda ste prehrali, a ja dostanem peniaze.“
Tu sa kráľ zľakol a spomenul si až teraz na svoju stávku.
„Počúvaj, Janko, ja Ti dám peňazí dosť, ale dcéru, tú Ti predsa dať nemôžem; Ty si sedliacky a ona je princezná.“
„Len mi dajte peniaze, ja o Vašu princeznú neprosím, viem o peknejšom dievčati.“
Kráľ bol aj s touto poklonou spokojný, dal Jankovi peňazí, koľko chcel, a bol rád, že ho zbavil z krku. Keď prišiel Janko domov, kúpil si panstvo a mal chytrosti až dosť.