Ovčie víly

Kde bolo, tam bolo, kedysi jedno stádo oviec. Bol raz jeden biely baránok. Maličké rožky, kučeravý kabátik a čierne čiperné očká. Zvedavý a nepokojný až hrôza. Mamka Ovca mu každý večer pred spaním rozprávala rozprávku o dvoch začarovaných ovčích vílach. Nikdy nepočul jej koniec, vždy zaspal. Ale ráno si vždy znova a znova umienil, že on tie víly musí vyslobodiť. A ako si to tak umieňal, vyrástol z neho umienený baran.
Dávno je tomu, čo bol baránok malý. Vyrástol a už zabudol na mamkinu rozprávku. A predsa sa mu v noci občas o vílach snívalo. Videl ich, ako priesvitne tancujú po pasienkoch. Ich oči boli také smutné, až to pri srdci bolelo. Volali:
„Pomôž nám! Vyslobodť nás.“ Baran pokrčil plecami. „Ale ja neviem ako. Nikdy som tú rozprávku nepočul celú.“
„To je zlé. To je zlé,“ zosmutneli víly, „my tiež nevieme.“
„Ale ja by som Vám chcel pomôcť,“ vraví umienene baran a dupol kopýtkom. „To by si musel dôjsť až na Ovčiu horu ku kúzelníkovi Kudrnovi. Azda ten bude vedieť viac,“ zašepkali ešte víly a zmizli.
Ráno sa baran zobudil a hlava ho bolela. „Snívalo sa mi to? Nesnívalo?“ vravel si. Ale že to vílam sľúbil, rozlúčil sa s rodným stádom a vydal sa na cestu. Tak sa stalo, že keď ovčiaci vyháňali na pašu, baran chýbal a nebol k nájdeniu. Nebol ani za trnkovým krom, ani v rokline púpav, ba neskrýval sa ani za potôčikom pri bahniskách. Márne ho hľadali celé tri dni a tri noci.
A zatiaľ baran išiel. Išiel deň a noc. Nejedol, nespal. Ďalšieho dňa podvečer prišiel ku kúzelníkovej jaskyni. Váhavo vošiel a slušne pozdravil:
„Dobrý večer prajem.“ Ozvena sa odrazila od skalných stien a vracala sa k baranovým ušiam:
„. Čer čer, ajem, ajem ..... “
„Hľadám ovčieho kúzelníka.“ Tentoraz ozvena utíchla a pred ním sa objavil sám veľký Kudrna. Mal plášť z čierneho zamatu a na hlave tie najväčšie a najzatočenejšie baranie rohy, aké kto kedy videl.
„Viem, prečo prichádzaš,“ prehovoril. „Úloha však nie je jednoduchá. Musíš byť statočný a nesmieš zaspať. Teraz si sadni, budem Ti rozprávať príbeh o dvoch neposlušných dievčatách:
Boli raz dve malé copaté uličníčky, Madlenka a Vendulka. Jednej vlásky ako slnko, druhej vrkoče ako uhlie. A jedna bez druhej ani na krok. Spolu pletali venčeky a púšťali ich po vode. Spolu chodili na púte ochutnávať cukrovú vatu a kyslé uhorky. Spolu vymýšľali tie najbláznivejšie lotrovinky. Zakaždým im to nejako prešlo, ale raz si to odskákali.
To bolo tak. Mali strážiť stádo oviec. Vyhnali ich ráno na pasienky. Lúka sa trblietala v ranej rose a vzduch bol príjemne chladný. Ale predpoludnie uplynulo, spravilo sa horúco.
„Ach jaj, hlúpe ovce,“ pretiahla sa Madlenka v tráve.
„Pozri sa, stále sa držia pokope. Stádo jedno. Tie nemusíme strážiť,“ otočila sa Vendulka. A tak ich napadlo, že si z gazdu urobia žart. Zahnali ovce až k lesu, nazbierali plný košík čučoriedok a pomazali im vlnu. Škvrna sem, škvrna tam. Ovečkám sa ale vôbec nepáčilo, že ich snehobiela srsť je zašpinená. Behali po lúke a nešťastne bečali „Bee! Bee!!!“. Až sa zdvihol stĺp prachu a v ňom sa objavil sám ovčí boh Bervlna. Zahrmel, keď videl, čo sa stalo. Zahrmel ešte raz, keď uvidel tie neposlušnice, ako si pokojne napchávajú brucho zvyšnými čučoriedkami. Potom zahrmel po tretí raz a premenil Madlenku a Vendulku na ovečky. Gazdovi bolo trochu čudné, že sa ovečky vrátili domov samy. Zarazil sa, že ich je o dve viac. „Ale čo,“ povedal si nakoniec, „o to trochu sena ostatným neubudne.“ A začarované dievčatá sa s každým súmrakom premenili na víly a museli sa za trest celú noc o stádo pekne starať.
Keď kúzelník Kudrna dorozprával celý príbeh, nezabudol baranovi poriadne vysvetliť, ako dievčatá vyslobodiť. „Pošlem tie dve uličníčky k Tvojmu stádu. Potom už všetko záleží len od Teba a od ovčiakov.“ kládol baranovi na srdce. Ale to už začínalo svitať a bol teda najvyšší čas vydať sa na cestu späť. Baran išiel ..... nôžky ho bolieli, oči sa zlepovali, ale vytrval. Keď blednuli hviezdy tretej noci, bol doma. Ľahol si do kúta ohrady a tvrdo zaspal.
Zobudil sa a slnko už sa sklánalo za vysokú horu a tráva v jeho lúčoch zlátla. Okolo ohníka na kraji pasienka sedeli pastieri oviec. Matúško a Tomáško. Opekali si klobásy na večeru. Stádo sa páslo opodiaľ a pes popoháňal ovečky dokopy. „Ty, Matúško, mne sa zdá, že je tých oviec nejako viac,“ vraví jeden a drbe sa na hlave. „No, mne sa tiež zdá, že sú tu dve nové,“ krútil hlavou druhý. „Pozri,“ a ukázal na dve ovečky na kraji stáda. Boli biele ako napadnutý sneh, kučierky ako od kaderníka, vlnu zamatovú.
Čím dlhšie sa na ne ovčiaci pozerali, tým viac sa im zdalo, že to nie sú len tak obyčajné ovečky. Pozerali sa nejako múdro a tiež nesmierne smutne. Až od nich ovčiaci nemohli oči odtrhnúť. Dokonca sa im o nich aj snívalo. A keď takto raz nemohli spať, zdvihli sa z postelí v salaši a išli sa prejsť na pasienky. Čo ich oči uvideli, tomu by nikto neveril. Po lúke tancovali dve víly. Česali ovce zlatými hrebeňmi, drbali barana za ušami a nosili vodu do válovov.
Ráno z toho boli ovčiaci celí vyvedení z miery. Snívalo sa im to? Nesnívalo? Na ich pleciach ležala celá ťarcha tej nevysvetliteľnej noci. Až sa na to starý baran nemohol pozerať a prišiel im domluviť:
„Prečo tu tak sedíte? Videli ste víly?“ Ovčiaci prikývli a to, že baran rozpráva, im po predošlej noci už vôbec neprišlo čudné. „Tak na čo čakáte? Musíte ich vyslobodiť!“
„A koho?“ nechápali ovčiaci.
„No, predsa tie víly. S Vami je ale robota. Privediem Vám dievčatá rovno pod nos a Vy nič.“ Tomáško pochopil prvý:
„Tie dve ovečky, čo si priviedol, však? To sú určite začarované princezné.“ Baran zostal stáť s otvorenou papuľou. Keď sa spamätal, vraví:
„No, tak princezné to nie sú, ale dievčatá sú to šikovné. A teraz počúvajte, ako ich vyslobodiť.“ A baran im vysvetlil plán. „Víly môže vyslobodiť len ten statočný mládenec, ktorý zaprie sám seba, o splne v noci nazbieral celé vedro čučoriedok a prinesie ho vílam ešte pred svitaním.“ Nakoniec dodal:
„Tá s čiernou škvrnkou medzi ušami, tak to je Vendulka. A tá druhá, to je Madlenka.“
Keď nadišla tá správna, splnová noc, prišla aj tá pravá chvíľa pre ovčiakov. O polnoci sa obliekli a vyšli k lesu za pasienok. Vyhrnuli si rukávy košieľ a dali sa do práce. Bola to naozaj driina. Koľkokrát to chceli vzdať, ale vždy si spomenuli na tie smutné ovečky a tiež na barana, ako by ich asi prehnal svojimi rohmi, keby zlyhali. A tak to nakoniec dokázali. Už už sa mraky na východe začínali farbiť, keď bola odtrhnutá posledná čučoriedka. Ovčiaci narovnali boľavé chrbty a bežali za vílami. Ako im vedro odovzdali, zdvihol sa vietor a ten odfúkol to prekliatie ďaleko, predaleko, až k obláčikom baránkom, kde prebýva sám ovčí boh Bervlna. A slnko sa lúčom dotklo neba.
Tentoraz sa víly nepremenili na ovečky. Namiesto nich stáli na lúke dve dievčatá ako buky. Ich dávna vina bola odčinená a ony vyslobodené. Radosť nemala konca-kraja. Najprv sa oslavovalo víťazstvo nad prekliatím, potom dvojitá svadba. Matúško si vzal Madlenku, čo mala vlasy ako ľan. Tomáško sa oženil s Vendulkou, ktorej vlasy boli ako noc. A žili spolu šťastne, pásli ovce a piekli zemiaky. A ak nepomreli, bývajú tam spolu v salaši dodnes.