Traja bratia

Bol raz jeden muž, ktorý mal troch synov a žiadne iné imanie než ten krásny dom, v ktorom býval. A pretože by rád jednému z nich pred smrťou ten dom odovzdal, ale ako otec miloval jedného rovnako ako druhého, nevedel, čo si má počať, lebo dom, ktorý bol po predkoch, predať a potom medzi nich peniaze rozdeliť nechcel.
Nakoniec si konečne vedel rady a synom povedal:
„Choďte do sveta a vyučte sa tam nejakému remeslu, keď sa vrátite, kto mi predvedie najlepší majstrovský kúsok, ten zdedí dom.“
S tým synovia súhlasili, ten najstarší sa chcel stať podkovárom, ten druhý holičom, ten tretí učiteľom šermu. Tak si určili čas, v ktorom sa opäť stretnú, a vydali sa do sveta. Každému z nich sa podarilo nájsť majstra vo svojom odbore a naučiť sa od neho to umenie.
Boček podkúval kráľovské kone a hovoril si:
„Nemôžem nič stratiť, iba získať dom.“
Jetřich holil urodzených mužov a tiež si myslel, že dom už patrí jemu. Kašpar ako učiteľ šermu dostal veľa rán, ale zaťal zuby a nedal sa odradiť, lebo si vždy hovoril:
„Nebudeš sa báť rán, potom dom iste dostaneš.“
V stanovenom čase sa opäť zišli u otca, ale nevedeli, kde vziať najlepšiu príležitosť, aby mu ukázali svoje umenie, sadli si teda spoločne pred dom a radili sa. Ako tak sedeli, bežal okolo zajac.
„Pozrite!“ zvolal Jetřich:
„Ten prichádza ako na zavolanie.“
schmatol umývadlo a mydlo, a keď zajac pribehol bližšie, tak ho v plnom behu namydlil, tiež mu oholil v plnom behu fúziky, bez toho aby ho porezal či mu skrivil len vlások.
„To sa mi páči,“ povedal otec „ak nič lepšie ti dvaja druhí nepredvedú, dom je tvoj.“
Dlho to netrvalo, išiel okolo pán v kočiari.
„Teraz ti ja, otče, ukážem, čo dokážem“ povedal Boček a skočil na kočiar, strhol koňovi, ktorý cvalal, všetky štyri podkovy a pribil mu v behu štyri nové.
„No ty si poriadny chlapák,“ povedal otec „vieš svoju prácu naozaj dobre, rovnako ako tvoj brat, no neviem, komu z vás dom dám.“
Vtedy povedal Kašpar:
„Otče, nechaj aj mňa ukázať moje umenie.“
Keď začalo pršať, vtedy vytiahol Kašpar svoj kord a sekal ním nad hlavou tak rýchlo, že naň ani kvapka nedopadla, a keď dážď ešte zosilnel a nakoniec lialo ako z krhly, sekal kordom stále rýchlejšie a zostal suchý, akoby mal strechu nad hlavou.
Keď to otec videl, veľmi sa čudoval a povedal:
„Ty si mi ukázal najlepší majstrovský kúsok, synu, dom je tvoj.“
S tým súhlasili aj jeho bratia, a pretože sa mali veľmi radi, zostali nakoniec v tom dome žiť všetci traja spoločne, a pretože boli majstri svojho odboru, zarobili si veľa peňazí a dobre sa im darilo.
Tak žili spokojne až do vysokého veku, a keď jeden z nich ochorel a zomrel, tí druhí dvaja sa tak trápili, že tiež ochoreli a zomreli. Tak boli títo traja, pretože sa tak milovali, všetci traja uložení do jedného hrobu.