Kubula a Kuba Kubikula - 5. kapitola

Kuba Kubikula pospiechal, aby tak práve na obed došli do dediny Vařečky a Hrnce. Bola to krásna osada na brehoch krásnej riečky. Niektorí zemepisci hovoria v tých končinách o obyčajnom potoku, ale nechajte ich tárať. Vařečky a Hrnce preteká krásna a mohutná rieka Kachnička a rozdeľuje spomenuté mesto na dve časti tak, ako žemľu rozdeľuje stredná ryha. V tom meste mali vychytralého richtára Randu. Bol to celkom ťulpas, ale, pane, ten lalok a bruško! Nosil sa, ako sa hovorí, ako psík v koši, mával na hlave baranicu ako čižmu a v ruke břinkovku. Pán richtár sa prechádzaval vždy po desiatej na moste, a sotva došiel do stredu tej prekliatej lávky, spustili ľudia vo Vařečkách nárek a v Hrncoch sa dali do jasotu a hádzali čiapkami do vzduchu. Randa chodieval sem a tam až do dvanástej hodiny a podľa toho, ako ráčil chodiť a ako sa ráčil obracať, susedia na jednom brehu revali radosťou a na druhom nariekali. He, he, he, kto to len narieka?

Chlapci z Vařeček a chlapci z Hrncov si robia z pyšného richtára žarty a smejú sa na jeho účet. To je podarená zábava! Len sa naňho pozrite, ako dvíha nohy, ako kráča, majúc nos vo vzduchu, bradičku v goliere a ruky pekne na zadku! Dnes, pretože je taký krásny deň, chodí richtár o chvíľku dlhšie, než je potrebné. A hrom do toho, čert mu to napískal. Zrazu sú všetci chlapci v prachu. Richtár by mohol hoci dupať a skákať cez Kachničku z brehu na breh, mohol by hekať a halekať a kričať a revať – nikto si ho ani nevšimne. Vařečky ani muk a Hrnce ani muk. Všetko vám to uteká za Kubom Kubikulom a za Kubulou a za Barbuchou. František Randa, z milosti veselých priateľov richtár v dedine či v meste Vařečky a Hrnce, stojí na moste celkom sám a má takú zlosť, až mu to šklbe nosíkom a, na moju dušu, celou tvárou.

„Pozrime sa,“ hovorí rozzúrený ako moriak, „medvedár si kúpil akúsi blabotavú opicu a všetko sa to za ňou valí! Hovorím, aby to tým drobcom a krajčírkam kulíšek odplatil! Kiežby tak vysolil každému dvadsaťpäť! A čo dvadsaťpäť! Päťdesiat, a dobre rátaných! Ja im dám, takto sa starať o richtára! Keby sa človek nestaral o svoje, bol by na tom za chvíľu ako hociktorý svrabiar a chudák, a nie ako veľmož.“

Ako si to pán Randa usporiadal v hlave, išiel rovno na Kubikulu. „Kubo Kubikula, kdeže máš povolenie, že smieš chodiť po našom meste s opicou? Medveďa by som ti ešte odpustil, ale opicu ti neodpustím! Vezmi si toho šklebiča pod kabát a nech si už vonku! Von, von, von!“ Hovoriac to, začal strkať medvedára i medveďa pred sebou, a ako už bol v ráži, vliepol Barbuchovi jednu na zadok.

„Milý strýčko,“ povedal Kuba Kubikula, „pánboh vie, že nechcem než dobrý obed a Kubula nemyslí od rána na nič iné. Čo, do výra, je na tom divné? Prečo vám prekáža, že máme chuť do jedla? Nechajte nás na pokoji a netĺčte do nášho strašidla, lebo vás, hovorím, zje, až vás nespoznajú. Je mi to nesmierne divné, že ho vidíte, ale divné nedivné, nešklbte ho za chvost!“ Sotva to medvedár povedal, začal Barbucha prskať, ako prská kocúr, keď ho poľovné psy zahnali na strom. Tu sa pán richtár ohnal a chmat, už drží Barbuchu za krk. Nie, za krk nie, za kožu na krku, tak ako sa držia šteňatá. Barbucha vám statočne kričí a hup, hop, hup! vytrhne sa mu z ruky a hajde na richtárov kožuch, na plece a do vlasov. Vzácny pán má namiesto srsti plnú hrsť dymu, všade je smrad a čpie do nosa až beda. No, to by ešte išlo, žihadlá sú, panečku, horšie! Veď, na moju vieru, už ich má pán Randa päť a jedno pekne vedľa druhého.

Predstavte si, ľudkovia, čo to bol za tanec! Nešťastný pán hekal a bekal, jačal a plakal, kričal a revel a robil to všetko tak poriadne a tak nahlas, až zaliehali uši. „Krindapána,“ kričal ten starý chudák, „krindapána, krindapána, ja zhorím!“

To bolo, samozrejme, niečo pre chlapcov. Nie že by to azda boli zlomyseľníci a že by sa tešili z cudzej škody, to nie, ale sú to smejkovia a dajú sa do chechotu, len čo niekto našpúli hubu. Jeden z nich, náhodou poriadna buchta, trúbil na kornút. No, podarilo sa mu to! Chlapec hanebný, ten tomu dal!

Hasiči, to sa vie, majú nesmierne bystré uši. Len čo začuli trúbku, hneď od stola a hurá von! Prvý hasič hodil lyžicou do kúta, druhý vyskočil ako divoch a rozlial po stole polievku, iný chmatol len tak v behu koláč a spálil si pažerák až hanba, opäť iný si posadil na hlavu helmu obrátenú naruby a bol by s tým na večnú hanbu išiel von. Len-len že ho jeho gazdiná chytila za rukáv. „Ocko,“ hovorí, „neblázni, veď to nejde, obrátiť helmu naruby, veď je zo železa.“

Chvála pánubohu, všetci sa ako-tak dohodli, všetci sa dali do poriadku a pádili k slávnemu mostu. Vzali so sebou hrnčeky a kanvice a džbery a putne a kade a sudy a poháre a mázy a všetko, do čoho sa naberá voda. Tí chlapi sa vám udychčali, kým tam dobehli! A ako čertovsky kričali! Ten chce toto, ten chce tamto, Pápěra niečo hovorí, Panděra mu huláka do uší, títo dvaja sa ťahajú o vedro a pánboh s nami, že ho pretrhnú!