O kocúrovi, kohútovi a kose

Jeden otec mal troch synov; najstarší sa volal Martin, druhý Matej a najmladší Michal. Všetci traja boli už dospelí, keď jedného razu otec ochorel a o pár dní sa chystal na smrť. I zavolal chlapcov k lôžku a povedal: „Viete, deti, že nemám iné bohatstvo než túto chalupu, kocúra, kohúta a kosu. V chalupe bývajte a z tých troch vecí si každý jednu vezmite. Nehádajte sa, buďte vždy svorní a pánboh vám požehná!“ Dopovedal a umrel.

Keď synovia otca pochovali, rozdelili si dedičstvo. Martin si vzal kosu, pretože s ňou vedel dobre kosiť, Matej si vzal kohúta a Michal si vzal kocúra.

„Ale milí bratia,“ povedal Martin, „doma všetci zostať nemôžeme, inak by sme od hladu pomreli. Vy dvaja tu pobudnite a nejako si zatiaľ pomôžte, ja pôjdem s kosou do sveta.“

Mali sa všetci traja radi a čo chcel jeden, to chcel aj druhý. Preto sa nijako nestavali proti bratovmu návrhu.

Martin vzal kosu a išiel do sveta. Chodil dlho a dlho, ale nikde prácu nenašiel; nakoniec prišiel do jednej krajiny, kde boli ľudia ešte veľmi hlúpi. Keď sa blížil k mestu, stretol jedného človeka a ten sa ho spýtal, čo nesie.

„Kosu nesiem,“ odpovedal Martin.

„A čo je to a načo?“

„Tým sa kosí tráva.“

„Tým sa tráva podžiera? Ba, to je výborná vec; my musíme trávu rukami trhať, čo nás stojí veľkú námahu. Keby ste chceli ísť k nášmu kráľovi, on by vám toho podžierača dobre zaplatil.“

„Veď prečo nie, urobím to.“ Pán ho viedol hneď ku kráľovi, ktorý sa tomu nástroju veľmi čudoval, a hneď Martina najal, aby šiel na kráľovské lúky trávu podžierať.

Martin išiel a s ním množstvo divákov. Ale Martin nebol hlúpy, vrazil kosu do zeme v polovici lúky, povedal jednému sluhovi, aby na obed doniesol jedlo pre dvoch, potom odohnal z lúky všetkých divákov. Na obed, keď sluhovia doniesli jedlo pre dvoch, čudovali sa, že je taký kus lúky pokosený. „Bude váš podžierač aj jesť?“ pýtali sa Martina.

„Keď robí, musí sa kŕmiť. Ale choďte už s Pánom Bohom a nechajte nás osamote.“ Sluhovia odišli a Martin zjedol obed pre dvoch sám.

„Veru som mal výborný nápad, že som chcel obed pre dvoch; keby boli doniesli len pre jedného, nebol by som sa najedol.“ Tak to robil deň čo deň, kým nepokosil všetky lúky. Keď bol so všetkým hotový, išiel ku kráľovi po peniaze s kosou na pleci.

„Tvoj podžierač teda sám trávu podžiera?“ pýtal sa kráľ.

„Sám, kráľovská Milosť!“ odpovedal šibal.

„Či by si nám ho tu nenechal za tisíc zlatých?“

„Stojí síce za viac, ale dám vám ho za tie peniaze,“ povedal kosec, zložil kosu a keď prijal peniaze, išiel domov. Kráľ dal kosu postaviť do jednej izby, aby sa jej nič nestalo. Prišiel druhý rok, tráva narástla a bol čas, aby sa pokosila. Vtedy kázal kráľ, aby sa podžierač vyniesol na lúku. S najväčšou slávou prišli na lúku, vrazili ho do zeme uprostred a odišli preč v domnení, že podžierač nemá rád, keď sa naňho niekto pozerá. Na obed sa prihnali s obedom, dychtiví uvidieť, koľko je už urobeného. Ale kosa stála, kam ju ráno postavili; to im bolo divné. Položili obed k nej a išli ku kráľovi so správou.

„Veď bolo hneď prvé poldne toľko pokosené, keď s ňou ten človek prišiel; prečo asi nechce robiť?“ myslel si kráľ a krútil hlavou. Ale večer prišiel sluha zase a povedal, že sa kosa ani lúky, ani obeda nedotkla.

„To musí mať začarované,“ povedal kráľ, „dajte jej vysadiť dvadsať rán, a ak ešte nič neurobí, zakopeme ju.“

Na slávny rozkaz priniesli na lúku lavicu, položili na ňu kosu a birič jej dvadsať vysadil. Kosa po každej rane vyskakovala nad lavicu a nejedného zvedavca švihla cez nos. „On ju začaroval,“ kričali všetci, „zakopte ju!“ To aj urobili, zakopali kosu do zeme a podžierali trávu rukami ako inokedy.

Zatiaľ mali bratia dobré časy a dobrorečili otcovi, že im zanechal také výnosné dedičstvo. Za nejaký čas, keď peniaze dochádzali, povedal Matej: „Teraz pôjdem ja so svojím kohútom do sveta, azda ho odbavím tak dobre ako ty kosu.“

„Len choď poriadne ďaleko, kde sú ešte hlúpi ľudia, v Čechách by si veľa nedostal,“ radil mu Martin.

Matej vzal dedičstvo a išiel. I prišiel zase k jednému mestu a stretol pána.

„Čo to nesieš, človeče?“ pýtal sa pán.

„Nesiem kohúta,“ odpovedal Matej.

„Takéto vtáky tu nemáme, načo je dobrý?“

„Ten vták privoláva deň.“

„Ba, to je div divúci. My musíme zakaždým deň vyprevadiť tam za ten vrch a ráno mu zase ísť naproti, čo nám robí veľké nepohodlie. Keby mal ten vták takú vlastnosť, zaplatil by ti ho kráľ mnohými tisícmi.“

„Veď sa môžete presvedčiť,“ povedal Matej a išiel s pánom ku kráľovi. „Milostivý kráľu, ten človek má vtáka volača, ktorý deň privoláva, a keď ide spať, ide deň tiež spať.“

„I to by sa peniazmi nedalo zaplatiť, ak je to tak, ako vravíš.“

„Milostivý kráľu, môžete sa čoskoro presvedčiť.“

Dali teda kohútovi zlaté bidlo a kohút, spokojný s novým bytom, sa čoskoro uhniezdil. Netrvalo to dlho a deň odišiel, aniž ho niekto vyprevadil. Kráľ bol rád a rána sa ani dočkať nemohol. O polnoci vstali a dávali pozor, ako bude kohút deň privolávať. Bila hodina — nič, bili dve, kohút zakikiríkal a všetci sa zdesili, čo je to za divný spev. Bili tri hodiny, kohút zase kikiríkal, a tak stále až do štyroch hodín, keď sa už celkom rozvidnilo. Keď kráľ videl, že kohút naozaj deň privolal, nariadil, aby dali Matejovi z pokladnice päť tisíc a všetkým aby ho uctili. Matej zhrabol peniaze, dobre sa najedol, napil a potom kráľovi poďakoval a odišiel domov.

Bratia ho s radosťou privítali a mali sa zase nejaký čas dobre. Že však s peniazmi nehospodárili, rozkotúľali sa im dosť skoro. Keď ich už bolo málo, povedal Michal: „Teraz, bratia, pôjdem ja do sveta a poobzerám sa za svojím šťastím. Azda dostanem za kocúra tiež toľko, čo vy.“

Zase ho bratia napomenuli, aby šiel poriadne ďaleko, kde sú ľudia hlúpi, že v Čechách by nič nedostal. Michal strčil kocúra do vreca a išiel. Dlho chodil, kým prišiel do jednej krajiny, kde ľuďom nerozumel. Ale kým došiel k hlavnému mestu, naučil sa toľko, že sa mohol trochu dohovoriť. Pred mestom ho stretol zase jeden pán a pýtal sa ho, čo to vo vreci nesie.

„Kocúra,“ odpovie Michal a ukazuje mu ho.

„To je divné zviera, a načo je dobré?“

„Chytá myši, nech ich je v dome koľkokoľvek, všetky ich pochytá.“

„Ba, strč len hneď toho lapača do vreca a poď ku kráľovi. My máme v zámku toľko myší, že nám div po stole nebehajú, a kráľ by dal nevedno čo, keby sa niekomu podarilo vypudiť ich zo zámku.“

„To bude ľahká pomoc,“ odpovedal Michal, strčil kocúra do vreca a ponáhľal sa za pánom.

Keď prišli ku kráľovi, povedal pán: „Milostivý kráľu, tento človek tu má kocúra lapača. To je zviera, ktoré myši lapá, a keby Vaša Milosť prikázala, on by ho predal.“

„Ak je to pravda, rád ho kúpim.“

„Milostivý kráľu, len mi povedzte, kde ich je najviac, a hneď sa presvedčíte, ako ich vie môj kocúrik škrtiť.“

I viedli Michala do komory, kde ich bolo najviac, takže sa ich pod nohami len hemžilo. Michal rozviazal vrece, kocúr vyskočil a narobil takú spúšť medzi myšami, že to ani nebolo možné.

Kráľ mal nesmiernu radosť a hneď prikázal, aby sa Michalovi vyplatilo desať tisíc zlatých. Michal si poskočil, keď mal toľko peňazí, a veselý sa vrátil domov. O dva dni po jeho odchode napadlo kráľovi, čo bude asi ten lapač žrať, keď už nebudú žiadne myši. To nikto nevedel a Michal bol preč. I prikázal kráľ, aby sa jazdec posadil na najrýchlejšieho koňa a Michala dohnal.

Michal kráčal zatiaľ pokojne cestou, ktorou bol do mesta prišiel. Štvrtý deň vidí zrazu za sebou jazdca, ktorý naňho zďaleka volá; zostane teda stáť. Jazdec pricválal a začne sa Michala napoly po nemecky, napoly po česky čosi pýtať, čomu však Michal nerozumel; aby mu uľahčil, pýta sa ho po nemecky: „Was?“

Ale na tú otázku sa jazdec obráti a uháňa, akoby ho vietor unášal. Michal si pomyslí, ten chlap je blázon, a ide s pánom Bohom ďalej.

Celý uťahaný, zaprášený sa jazdec vrátil späť, a sotva zoskočil z koňa, bežal ku kráľovi a oznamoval: „Milostivý kráľu, smutná novina, až kocúr pochytá myši, bude po nás.“

„Kto ti to povedal?“ pýtal sa vyľakaný kráľ.

„Ten človek, čo nám kocúra predal. Na ceste som ho dohonil, i pýtam sa, čo bude to zviera žrať, až všetky myši pochytá, a on mi povedal: Vás!“

Hneď zvolal kráľ celú svoju radu a rokovalo sa, čo s kocúrom počať. Po dlhom rokovaní sa uzniesli, že ho nechajú v komore zatvoreného a že tam postavia dvojitú stráž, aby nemohol von. Vtedy dostal najvyšší generál rozkaz, aby postavil štyroch silných a nebojácnych mužov ku komore na stráž. Noc a deň stál na každom rohu jeden a od strachu umieral, kedykoľvek v komore zarachotilo. Druhú noc však bolo ticho, pretože kocúr všetky myši pochytal. Ráno, keď sa v komore ešte nič nehýbalo, pomyslel si muž stojaci bližšie pri okne, čo to asi znamená. Osmelil sa teda a nahliadol do komory. Ale beda! Kocúr sedel na okne, a len čo zazrel fúzatú bradu a huňatú čiapku, zľakol sa, vyrazil okno a bol fuč. Druhý muž započul krik, i beží sa pozrieť a tu vidí vojaka ležať bradou nahor. Cvalom uháňa do zámku a volá: „Ach, zle je, zle, milostivý kráľu! Ten ukrutný myšilap sa dostal z komory a zahryzol môjho kamaráta, čo stál pri okne. Bohvie kde behá a koľko ľudí už uškrtil. Ó, to je nešťastie!“

Hneď sa všetky domy zatvárali, kde kto bol, schoval sa a kráľ prikázal, aby sa pluk najsrdnatejších mužov v ťažkom brnení pripravil a na kocúra vytiahol. To sa aj hneď splnilo, ale hoci sa honilo tri dni, po kocúrovi nebolo viac ani pamiatky.

Bratia žili zatiaľ svorne a pokojne, hospodárili lepšie ako prv, veď vedeli, že sa teraz na nič viac spoľahnúť nemôžu. Často však, sediac spolu, sa hlúpym ľuďom vysmievali.