Čarovný ruksak, klobúk a roh

Boli raz traja bratia a tým sa darilo tak zle, že z úplnej biedy upadli až do núdze a jedného dňa už naozaj nemali čo jesť a museli znášať taký hlad, že to bolo na zúfanie. Nakoniec si povedali: „Takto to ďalej nepôjde, bude lepšie, keď pôjdeme do sveta a budeme hľadať svoje šťastie tam.“ A hneď sa vydali na cestu a mali jej za sebou už pekný kus, pošliapali už nejedno steblo trávy, ale šťastie nikde.

Jedného dňa dorazili do hlbokého čierneho lesa a uprostred toho lesa sa týčila vysoká hora. Keď k nej prišli bližšie, uvideli, že je celá z ryzieho striebra. Tu prehovoril najstarší brat: „Bratia, teraz som našiel svoje vysnívané šťastie a viac si už neželám!“ Nabral si striebra, koľko uniesol, a vydal sa domov. Tí dvaja druhí si povedali: „My chceme od šťastia viac než len striebro.“ A hory sa ani nedotkli a išli ďalej.

Putovali tým lesom pár dní a prišli k inej prevysokej hore a tá bola celá z ryzieho zlata. Tu sa prostredný brat zastavil, zamyslel sa a znepokojil. „Čo mám robiť?“ povedal: „Mám si vziať toľko zlata, koľko uniesem, a mať tak do konca života postarané, alebo mám ísť ďalej?“ Nakoniec sa rozhodol, naplnil si vrecká aj ruksak, čo sa tam len zmestilo, rozlúčil sa so svojím bratom a vydal sa domov. Najmladší brat si však povedal: „Pchá! Striebro a zlato! Ani sa ho nedotknem, len by som svoje šťastie vyplašil! Iste je mi súdené niečo oveľa lepšie!“

Potiahol ďalej, a keď tak putoval už tretí deň, prišiel do iného lesa, ktorý bol ešte väčší ako ten predošlý a nemal konca. Pretože nenašiel nič na jedenie ani na pitie, po nejakom čase mu bolo veľmi úzko. Tak vyliezol na jeden vysoký strom, aby sa pozrel, či tam zhora neuvidí koniec lesa. Ale tak ďaleko, kam jeho oči dovideli, videl len vrcholky stromov. Tak zliezol zo stromu dolu a žalúdok mu pri tom spieval od hladu, až si smutne povzdychol: „Mať tak prestreté, aby som sa zase raz dosýta najedol.“ Dolu od prekvapenia vyvalil oči, lebo pod stromom, kde sa vzal, tu sa vzal, stál prestretý stôl plný lákavých pokrmov, ktoré mu príjemne voňali v ústrety. „Tentoraz sa moje želanie splnilo včas.“ povedal si vyhladovaný mládenec a bez toho, aby sa pýtal, kde sa tu to jedlo vzalo a kto ho navaril, sadol si k stolu a s chuťou sa dal do jedla a jedol a jedol, kým svoj hlad celkom neutíšil. Keď bol s tým dielom hotový, pomyslel si: „Toho obrúska by bola škoda, keby mal zostať tu v lese, je taký jemný a krásne vyšívaný.“ A s tými slovami vzal zo stola obrúsok, zložil ho a strčil do vrecka. Potom šiel ďalej a večer, keď ho sužoval hlad, povedal si, že vyskúša svoj obrúsok, rozprestrel ho na peň a prehovoril: „Želám si, aby si sa opäť prestrel dobrým jedlom.“ A sotva želanie vyslovil, pred ním stáli misy a misky s tými najlepšími pokrmami a bolo toho, že by to jeden nezjedol. „Teraz je mi jedno,“ zvolal radostne: „ktorý kuchár mi navaril, ty si mi milší ako hora zlata alebo striebra.“ Lebo to nebol obyčajný obrúsok, ale „obrúsok, prestri sa“. Ale ani ten mu nestačil na to, aby sa obrátil k domovu. Ťahal ďalej do sveta, aby hľadal ešte väčšie šťastie.

Jedného večera našiel v tom hustom a pustom lese zadymeného uhliara, ktorý tam pálil milier. Mal práve na ohni postavené zemiaky, ktoré si varil na večeru. „Dobrý večer, čierny braček,“ povedal: „akože sa ti tu darí samému?“ „Jeden deň ako druhý,“ odvetil uhliar: „a každý večer zemiaky, nemáš chuť a nechceš byť mojím hosťom?“ „Mnohokrát ďakujem,“ odvetil: „nebudem ti ale ujedať z tvojho, s hosťom si iste nerátal, ale keďže si sa ku mne zachoval tak priateľsky, pozvem na večeru ja teba.“ „A kto ti ju pripraví?“ spýtal sa uhliar: „Vidím, že pri sebe nemáš nič a na niekoľko hodín cesty okolo nie je nikto, kto by ti čokoľvek mohol dať.“ „A predsa sa najeme,“ odvetil chlapec: „a to tak dobre, že takéto jedlo si ešte neokúsil.“ Potom vybral z ruksaka svoj obrúsok, rozprestrel ho na zemi a povedal: „Obrúsok, prestri sa.“ V okamihu pred nimi bolo navarené a napečené a bolo to tak horúce, ako keby to práve priniesli rovno z kuchyne. Uhliar vyvaľoval oči, ale nedal sa dlho prosiť, ale hrabol do taniera a hádzal si do svojej čiernej huby tie najväčšie sústa. Keď sa najedli, uhliar sa spokojne škľabil a povedal: „Počuj, ten obrúsok má moju pochvalu, to by bolo niečo pre mňa tu v tom lese, kde mi nikto nič dobré neuvarí. Ponúkam ti výmenu, tam v rohu visí starý vojenský ruksak, ktorý je síce nevzhľadný a odretý, ale je v ňom ukrytá zázračná sila. Ja ho nepotrebujem, dám ti ho za ten obrúsok.“ „Najprv musím vedieť, čo je to za zázračnú silu.“ odvetil mládenec. „To ti hneď poviem,“ odvetil uhliar: „keď naň zaklopeš, vždy sa objaví jeden slobodník so šiestimi ozbrojenými mužmi, čo im prikážeš, vykonajú.“ „Pre mňa za mňa,“ povedal mládenec: „keď inak nedáš, vymeníme si tie veci.“ Dal uhliarovi obrúsok, zložil zo skoby ruksak, zavesil si ho na chrbát a rozlúčil sa. Keď prešiel kus cesty, chcel tú zázračnú moc svojho ruksaka vyskúšať a zaklopal naň. Hneď sa objavilo sedem vojakov a slobodník sa spýtal: „Čo si praje môj pán a veliteľ?“ „Pochodujte svižne späť k uhliarovi a prineste mi späť môj čarovný obrúsok.“ Vojaci spravili čelom vzad a za malú chvíľu priniesli požadované, čo bez dlhých okolkov uhliarovi pobrali. Potom vojakom prikázal zmiznúť a šiel ďalej a dúfal, že mu jeho šťastie zažiari ešte jasnejšie.

Pri západe slnka prišiel k inému uhliarovi, ktorý si pripravoval na ohni večeru. „Zješ so mnou?“ spýtal sa ten zadymený braček: „Zemiaky so soľou, ale nemastené, tak si sadni tu ku mne.“ „Nie,“ odvetil mládenec: „tentoraz budeš ty mojím hosťom.“ Prestrel svoj obrúsok a hneď bol plný jedla. Jedli spolu a pili a dobrú náladu mali. Po jedle uhliar povedal: „Tam hore na polici leží jeden starý ošúchaný klobúk, ktorý má tú podivuhodnú vlastnosť, že len čo si ho niekto nasadí a na hlave ním otočí, spustí sa kanonáda z dvanástich diel naraz a všetkých v okolí zrazí k zemi a nikto proti nej nič nezmôže. Ja ten klobúk nepotrebujem, ale tvoj obrúsok by som rád mal.“ „To si dám páčiť,“ odvetil chlapec, vzal čarovný klobúk, posadil si ho na hlavu a obrúsok nechal uhliarovi. Len čo ale prešiel kúsok cesty, zaklopal na ruksak a vojaci mu museli obrúsok priniesť späť. „Jedno pasuje k druhému,“ pochvaľoval si: „a zdá sa mi isté, že moje šťastie nie je zďaleka ešte u konca.“ Jeho očakávanie ho nesklamalo.

Potom, čo opäť celý deň putoval, prišiel k tretiemu uhliarovi, ktorý ho ako tí predošlí pozval na nemastené zemiaky. Ale on ho nechal hodovať na svojom čarovnom obrúsku, čo uhliarovi chutilo tak výborne, že mu napokon ponúkol lesný roh, ktorý mal celkom inú schopnosť ako klobúk. Keď naň niekto zatrúbil, padali múry, opevnenia, mestá aj dediny na jednu hromadu. Dal za neho síce uhliarovi svoj čarovný obrúsok, ale len čo prešiel pár krokov, prikázal vojakom, aby mu ho priniesli, a tak mal nakoniec nielen obrúsok, ale aj čarovný ruksak, klobúk a roh. „Teraz,“ povedal si: „som naozaj mocný muž a prišiel čas, aby som sa obrátil k domovu a pozrel sa, ako sa darí mojim bratom.“

Keď dorazil domov, uvidel, že bratia medzitým zo svojho zlata a striebra postavili krásny dom a v ňom si žili v prepychu a hojnosti. Vstúpil dovnútra, ale keďže prišiel v otrhanom kabáte, na chrbte mu visel starý odretý ruksak, na hlave mal ošúchaný a zašpinený klobúk, nechceli sa k nemu bratia hlásiť. Len sa mu vysmievali a nakoniec mu povedali: „Ty sa vydávaš za nášho brata, ktorý pohrdol striebrom aj zlatom? A pre seba si želal väčšie šťastie? Ten sa iste vráti vo všetkej nádhere ako nejaký kráľ a nie v roztrhanom kabáte ako žobrák.“ A vyhnali ho z dverí. Tu sa veľmi rozhneval a klopal na svoj ruksak, kým pred ním nestálo vyrovnaných sto a ešte päťdesiat ozbrojencov a prikázal im, aby obkľúčili dom jeho bratov a dvaja z nich mali vziať lieskové prúty a oboch tých pyšných nafúkancov nimi po celom tele poriadne vyznamenať, až nebudú vedieť, ako sa volajú. I zdvihol sa pri tom podujatí veľký krik a ľudia z okolia sa schádzali, aby pomohli tým dvom úbožiakom, ale proti vojakom nepochodili vôbec nič. Správa o tom bezprávi na dvoch bohatých bratoch dospela až do uší samotného kráľa a ten im vyslal na pomoc kapitána s celým oddielom vojakov, aby toho narušiteľa pokoja a poriadku priviedol k rozumu a vyhnal z mesta.

Ale mládenec mal so svojím čarovným ruksakom za malú chvíľu ešte väčšie vojsko a kráľovho kapitána aj s jeho mužmi odrazil, až títo museli s krvavými nosmi odtiahnuť späť na zámok. Kráľ povedal: „Však ja toho chlapa ešte usmerním!“ A nechal tam poslať ešte väčšie vojsko, ktoré však pochodilo rovnako málo. Lebo ten chlapec nielenže postavil ešte viac ozbrojeného ľudu, ale aby to vojnovanie bolo skôr u konca, nasadil si svoj klobúk, niekoľkokrát ním otočil a tu sa vám spustila taká kanonáda, že celé to kráľovské vojsko pokosila, sčasti pobila a sčasti na bezhlavý útek obrátila. „Neuzavriem mier skôr,“ vyhlásil: „kým mi kráľ nedá svoju dcéru za ženu a neurobí ma dedičom svojej ríše!“ Toto nechal dať kráľovi na vedomie a ten povedal svojej dcére: „Tak to je tvrdý oriešok na rozlúsknutie! Čo mi zostáva iné, než aby som urobil, čo ten chlap žiada? Ak chcem uzavrieť mier a uchovať si korunu na hlave, musím mu ťa dať.“ A tak slávili prekrásnu svadbu. Ale princezná bola nesmierne roztrpčená, že jej muž je obyčajný človek, ktorý nosí na hlave zašpinený klobúk a na chrbte má zavesený starý odretý ruksak. Rada by sa ho zase zbavila, a tak dňom i nocou premýšľala, ako by to uskutočnila. Tu si pomyslela: „Mohla by jeho čarovná sila byť v tom ruksaku?“ Pretvarovala sa a lichotila mu, a keď mu srdce zmäklo, povedala: „Keby si tak chcel odložiť ten škaredý ruksak, je taký odporný, až sa za teba musím hanbiť.“ „Moja milá,“ odvetil ženích: „ten ruksak je môj najväčší poklad, kým ho budem mať, nebojím sa žiadnej sily na svete.“ A prezradil jej, akou čarovnou mocou je ten ruksak nadaný.

Princezná mu padla okolo krku, akoby ho chcela bozkávať, ale namiesto toho mu hbito strhla ruksak z chrbta a utekala s ním preč. Len čo bola sama, zaklopala na ruksak a prikázala vojakom, aby svojho predošlého pána zajali a vyviedli z kráľovského paláca. Oni poslúchli a falošná žena poslala ešte ďalších vojakov, aby muža vyhnali až za hranice ríše. Teraz by bol býval mládenec stratený, keby nemal na hlave svoj čarovný klobúk a párkrát ním nezatočil. Spustila sa vám kanonáda ako hromobitie a všetkých zrazila k zemi a princezná musela sama prísť a prosiť o milosť. Keď tak dojímavo prosila a sľubovala, že sa už polepší, nechal sa muž prehovoriť a uzmieril sa s ňou. Správala sa k nemu milo a priateľsky, robila sa, akoby ho mala veľmi rada a vedela ho po celý ten čas tak obelhávať, že jej nakoniec zveril, že ani ten ruksak a všetka sila, čo je v ňom, s ním nič nezmôže, kým bude mať na hlave klobúk.

Keď teraz princezná to tajomstvo vedela, počkala, kým raz mládenec zaspal, vzala mu klobúk a jeho samého nechala spiaceho vyhodiť pred zámockú bránu. Ale jemu zostal ešte čarovný roh, a tak naň rozhnevane zo všetkých síl zatrúbil. V okamihu sa všetko zrútilo na hromadu, múry, opevnenia, mestá aj dediny a kráľ i princezná v tých sutinách biedne zahynuli. A keby na svoj čarovný roh ešte maličko zatrúbil, tu by sa azda na jednu hromadu zosypal celý boží svet a nezostal by kameň na kameni. Tu sa mu viac nikto na odpor nestavil a on sa stal kráľom celej ríše.