Rozprávka psia

Keď vôz môjho dedka, toho mlynára, vozil po dedinách chlieb a späť do mlyna pekné zrno, poznal Voříška kdekto; no, Voříšek, povedal by vám každý, to je predsa ten psík, čo sedáva na kozlíku vedľa starého Šulitku a pozerá, akoby riadil celý vôz; a keď to ide do kopca nejako pomaly, začne vám štekať, a hneď sa kolesá roztočia rýchlejšie, Šulitka prásne, Ferda aj Žanka, totiž obidva kone nášho dedka, zaberú, a teraz celý vôz slávne beží do dediny a vytrasie zo seba samú krásnu vôňu božieho daru. Takto, deti, jazdil Voříšek nebožtík po celej farnosti.
Ba, za jeho čias ešte neboli žiadne tieto splašené automobily; vtedy sa chodilo pomaly, poriadne, a aby to bolo počuť. Žiadny šofér na automobile nevie tak krásne práskať bičom ako nebohý Šulitka, daj mu pánboh večnú slávu, alebo tak mľasknúť na kone, ako to vedel on; a vedľa žiadneho šoféra nesedí múdry Voříšek, nekočíruje, nešteká, nenaháňa strach, nič. Taký automobil len preletí a zasmrdí, a teraz pozeraj, kde už je; ani ho nevidno pre samý prach. Veru, to Voříšek chodil dôkladnejšie; na pol hodiny vopred ľudia nastavili ucho, zavetrili a povedali: Aha! To už vedeli, že k nim ide chlieb, a postavili sa na prah, aby mu dali dobré ráno. A teraz už teda naozaj beží dedkov vôz do dediny, Šulitka mľaská jazykom, Voříšek šteká na kozlíku a zrazu hop, skočí Žankovi na zadok (veď to bol zadok, požehnaj pánboh! široký ako stôl, štyria ľudia by na ňom mohli jesť); a teraz tancuje Žankovi po chrbte, behá od chomúta k chvostu, od chvosta k chomútu a hubu si môže roztrepať samou radosťou: Hav, hav, chlapci, sakra, to sme to prešli, ja a Žanka a Ferda; sláva! A chlapci vyvaľujú oči; denne sem príde chlieb, a vždy taká sláva, pánbožko, akoby išiel sám cisár! ..... Ba, ako hovorím, takto dôkladne sa už dávno nejazdí ako za čias Voříškových.
A štekať vedel Voříšek, akoby z pištole strieľal. Prásk! napravo, že tamto husi od samého ľaku bežia, bežia a zastavia sa až v Polici na rynku, celé udivené, kde sa tu vzali; prásk! naľavo, že holuby z celej dediny vyletia, zakrúžia a zosadnú až niekde na Žaltmane, nieto ešte na pruskej strane; tak silno vedel štekať Voříšek, psisko mizerné, a div mu potom chvost neodletel, ako ním švihal od radosti, keď toto natropil. Veru, mal na čo byť pyšný; taký silný hlas nemá ani generál, ba niekedy ani poslanec.
A predsa bol čas, že Voříšek nevedel ani trochu štekať, hoci už bol výrastok a mal také zuby, že rozhryzol dedkovi nedeľné čižmy. Totiž musíte vedieť, ako prišiel dedko k Voříškovi, či skôr Voříšek k dedkovi. Šiel raz dedko z krčmy neskoro domov, a že bola noc a že mu bolo veselo, a snáď aj preto, aby zahnal zlých duchov, spieval si cestou. Zrazu stratil v tme dobrú notu a musel sa zastaviť, aby ju hľadal. A ako ju tak hľadá, počuje akési vrnenie, pískanie, kňučanie na zemi pri svojich nohách; prežehnal sa a šmátral po zemi, čo to také je. Nahmatal huňaté teplé klbko, do dlane sa mu zmestilo, a bolo to mäkké ako zamat; a len čo to vzal do ruky, prestalo to vrnieť a cmúľalo mu prst, akoby bol z medu. Na to sa musím pozrieť, pomyslel si dedko a doniesol to so sebou domov, do mlyna. Babka, úbožiačka, čakala na dedka, aby mu mohla dať dobrú noc, ale skôr než sa mohla ako sa patrí ozvať, povedal filuta dedko:
„Pozri, Helena, čo ti nesiem.“
Babka si na to posvietila, a hľa, veď to bolo šteňa, môj ty Tondo! psie bábätko ešte slepé a žlté, ako vylúpený oriešok.
„Pozrime sa,“ začudoval sa dedko, „ale psík, čípak vlastne si?“ Psík, to sa vie, nepovedal nič; trasol sa na stole ako kôpka nešťastia, až mu potkaní chvostík poskakoval, a pišťal prežalostne; a tu, i prachkujóne, sa pod ním urobila mláčka a rástla ako zlé svedomie.
„Karol, Karol,“ pokývala vážne babka na dedka hlavou, „kdeže si nechal rozum? Veď to šteňa musí zahynúť bez mamy.“ Toho sa dedko zľakol.
„Rýchlo, Helena,“ hovorí, „ohrej mliečko a priprav žemličku.“ Babka všetko pripravila, dedko namočil mäkkú striedku do mlieka, zabalil ju do cípu vreckovky a urobil tak dobrý cumeľ, že sa z neho šteňa nacmúľalo, až malo bruško ako bubon.
„Karol, Karol,“ pokývala zas babka hlavou, „kdeže si nechal rozum? Kto bude to šteňa hriať, aby nezahynulo od zimy?“ Ale kdeže dedko! tomu niečo namietať! Zobral šteňa a rovno s ním do stajne; a pozrime, tam bolo teplo, čo ho Ferda a Žanka nadýchali! Obidva kone už spali, ale keď prišiel gazda, zdvihli hlavu a točili sa za ním múdrymi, láskavými očami. „Žanka, Ferda,“ povedal dedko, „nech tomu Voříškovi neublížite, rozumieme? Ja vám ho dávam do ochrany.“ A s tým položil malého Voříška pred nich do slamy. Žanka si privoňal k čudnému tvorčekovi a cítil z neho dobré ruky gazdove; i pošepol Ferdovi:
„Je náš.“ A bolo to.
Tak rástol Voříšek v stajni, kŕmený cumľom z vreckovky, až sa mu otvorili oči a mohol sa napiť sám z misky. A teplo mu bolo ako pri mame, a tak sa z neho čoskoro stal taký malý uličník s hlúpou hlavou, veru, šteňa; nevie ani, kde má zadok, na ktorý si má sadnúť, sadne si na vlastnú hlavu a čuduje sa, že to tlačí; nevie, čo s chvostom, a pretože vie počítať len do dvoch, pletie si všetky svoje štyri nohy; nakoniec sebou od údivu plesne a vyplazuje jazýček pekne ružový ako lístoček šunky. Ale veď každé šteňa je také, skrátka ako deti. Viac by vám povedali Žanka a Ferda; povedali by vám, aké je to trápenie pre starého koňa, dávať stále pozor, aby nešliapol na to bláznivé psisko; to viete, ľudkovia, kopyto nie je papuča a musí sa stavať pomaličky, polahúčky, aby niečo na podlahe nezačalo bolestne kvíliť a žalovať. Ba, je to kríž s deťmi, povedali by vám Žanka a Ferda.
A bol už z Voříška celý pes, veselý a zubatý ako každý iný, ale na ňom niečo nebolo v poriadku: nikto ho nepočul štekať ani vrčať. Len pišťal akosi a skučal, ale štekanie to nebolo. Povedala si raz babka: Čože Voříšek nešteká? Rozmýšľa, tri dni chodí ako telo bez duše a štvrtého dňa hovorí dedkovi:
„Čože Voříšek nikdy nešteká?“ Rozmýšľa dedko, tri dni chodí a stále krúti hlavou. Štvrtého dňa hovorí Šulitkovi, kočišovi: „Čože náš Voříšek nikdy nešteká?“ Šulitka to vzal dôkladne; išiel do krčmy a rozmýšľal tam tri dni a tri noci; štvrtého dňa sa mu už chcelo spať, akosi sa mu motala hlava, i zavolal krčmára a ťahal z vačku štvoráky na zaplatenie útraty. Počítal, počítal, ale sám čert sa mu do toho pletol, že sa ani za svet nevedel dopočítať.
„Veru, Šulitka,“ hovorí krčmár, „čo ťa mamka nenaučila počítať?“ V tú chvíľu Šulitka nechal útraty, plesol si do čela a bežal k dedkovi. „Gazda,“ kričal vo dverách, „už to mám! Voříšek preto nešteká, že ho tomu jeho mama nenaučila!“
„Namojdušu,“ povedal dedko, „to je pravda; mamu Voříšek nepozná, Ferda ani Žanka ho štekať nenaučili, pes žiadny v susedstve nie je, a tak Voříšek ani nevie, čo to štekanie je. Vieš, Šulitka,“ hovorí, „musíš ho naučiť štekať.“
Sadol si Šulitka v stajni k Voříškovi a učil ho štekať.
„Hav hav,“ vykladal mu; „daj pozor, ako sa to robí; najprv vrrrrr tuto v krku, a potom to zrazu pustíš z huby: havhav. Vrrrr, vrrrrr, havhav hav!“ Voříšek strihal ušami, toto bola muzika, ktorá sa mu akosi páčila, ani sám nevedel prečo; a zrazu od samej radosti zaštekal sám. Bolo to štekanie trochu čudné, kvíklo to, ako keď nôž po tanieri zíde, ale každý začiatok je ťažký; však aj vy ste hneď napoprvýkrát nevedeli abecedu. Ferda aj Žanka počúvali, čože starý Šulitka šteká; napokon nad ním pokrčili plecami a nikdy si už Šulitku nevážili. Ale Voříšek mal na štekanie náramný talent, učenie mu išlo rýchlo, a keď prvýkrát vyšiel s vozom, išlo to prásk! naľavo, prásk! napravo, ako keď z pištole strieľa; však do najdlhšej smrti sa Voříšek nenabažil svojho štekania a štekal celý boží deň; takú radosť mu robilo, že sa tomu poriadne naučil.
Ale jazdiť so Šulitkom a kočírovať, to nebolo jediné, čo mal Voříšek na starosti. Každý večer obišiel mlyn a dvor, či je všetko na svojom mieste, sápal sa na sliepky, aby už nekdákali ako tetky na trhu, a potom sa postavil pred dedka, krútil chvostom a díval sa bystro, akoby chcel povedať: „Len už choď spať, Karol, ja dám na všetko pozor.“ Dedko ho teda pochválil a išiel spať v bázni božej. Vo dne však dedko často obchádzal po dedinách a mestečkách, aby kupoval obilie a všeličo iné, napríklad ďatelinové semienko, šošovicu alebo mak; a vtedy bežal Voříšek s ním, a keď šli v noci domov, nič sa nebál a trafil aj vtedy, keď sa samému dedkovi zmiatla cesta.
Raz teda kupoval dedko niekde semienko, ale veď to bolo tuto v Zličku; kúpil a zastavil sa na skok v krčme. Voříšek chvíľu čakal pred krčmou; tu mu však prišlo do nosa čosi dobré, veru, taká krásna vôňa z kuchyne, že sa tam musel pozrieť. A namojdušu, jedli tam domáci ľudia jaternice; i sadol Voříšek a čakal, či nepadne pod stôl nejaké to rozkošné črevko. A kým čakal, zastavil pred krčmou vôz dedkov sused, ako sa len rýchlo volal, no povedzme Joudal; Joudal našiel dedka v šenkovni, slovo dalo slovo, a už sa obaja susedia hrnuli do vozu, že sa akože odvezú domov spolu. Vyrazili, a dedko zabudol na Voříška ako na smrť, kým Voříšek v kuchyni panáčkoval pred jaternicami.
Keď domáci ľudia dojedli, hodili kožky z jaterníc mačke na pec; Voříšek si utrel hubu a až teraz si spomenul, kde nechal dedka. Hľadal, čuchal po celej krčme, ale dedko nikde.
„Voříšku,“ povedal krčmár, „tvoj pán išiel tam, tamto,“ a ukazoval rukou.
Toto Voříšek pochopil a pustil sa domov sám; najprv išiel po ceste, ale potom si povedal: To by som bol blázon; tudiaľto cez kopec si nadbehnem. Pustil sa teda cez kopec a lesom. Bol už večer, bola už noc; ale Voříšek sa ani trochu nebál. Mne, myslel si, nikto nič neukradne. Ale hlad mal ako pes.
Bola už noc a vyšiel mesiac v splne; a keď sa niekde stromy rozostúpili v prieseku či na čistinke, zjavil sa mesiac nad korunami, a tu bolo tak krásne, tak strieborno, že Voříškovi od úžasu bilo srdce. Les šumel potichučky, akoby na harfách hral. Teraz bežal Voříšek lesom ako čiernočiernou chodbou; ale zrazu sa pred ním robilo strieborné svetlo, harfy akoby hrali hlasnejšie, a na Voříškovi sa naježil každý chlp; i prikrčil sa k zemi a pozeral ako omámený. Bola pred ním strieborná lúčka a na nej tancovali psie rusalky. Boli to krásni bieli psi, ale celkom bieli, priam priehľadní, a tak ľahučkí, že ani rosu z trávy nestriasli; veru, psie rusalky to boli, to poznal Voříšek hneď, pretože im chýbal ten istý zaujímavý zápašok, podľa ktorého pes pozná pravého psa. Leží Voříšek v mokrej tráve a oči si môže vyhľadieť. Rusalky tancujú, naháňajú sa, zápasia spolu alebo sa točia dokola za svojím chvostom, ale všetko tak ľahko, tak vzdušne, že sa ani steblo pod nimi nepohlo. Voříšek dával dobrý pozor: ak sa niektorá z nich začne drbať alebo si zahryzovať blchu, potom to nie je rusalka, ale biely pes. Ale žiadna sa nepodrbala ani blchu nezahryzovala; to už je teda sväté, že to boli rusalky. Keď bol mesiac poriadne vysoko, zdvihli rusalky hlavy a začali jemne, krásne výť a spievať; kdeže, ani orchester v Národnom to tak nevie. Voříšek plakal od pohnutia a bol by spieval s nimi, keby sa nebál, že všetko pokazí.
Keď dospievali, ľahli si okolo akejsi vznešenej psej starenky, bola to asi nejaká mocná víla alebo čarodejnica, celá strieborná a vetchá. „Rozprávaj nám,“ prosili všetky rusalky.
Stará psia víla sa zamyslela a potom povedala:
„Budem vám rozprávať, ako stvorili psi človeka. Keď Pánboh stvoril celý svet a všetky zvieratá, postavil im na čelo psa ako najlepšieho a najmúdrejšieho. Všetky zvieratá v raji žili a umierali a zase sa rodili šťastne a spokojne, len psi boli čoraz smutnejší. Pýtal sa teda Pánboh psov: ‚Prečo ste smutní, keď ostatné zvieratá sa radujú?‘ I povedal najstarší pes: ‚Vieš, Pánboh, tým ostatným zvieratám nič nechýba; ale my psi máme kúsok rozumu tuto v hlave a tým rozumom poznávame, že je niečo vyššie ako my, že si Ty, ó Stvoriteľ. Ku všetkému si môžeme čuchnúť, len k Tebe nie, a to nám psom veľmi chýba. Preto, ó Pane, splň našu túžbu a stvor nám nejakého boha, ku ktorému by sme si mohli čuchnúť!‘ I usmial sa Pánboh a povedal: ‚Prineste mi nejaké kosti a ja vám stvorím boha, ku ktorému by ste si mohli čuchnúť.‘ I rozbehli sa psi a každý priniesol nejakú kosť: ten levovu, ten konskú, ten ťavaciu, ten mačaciu, skrátka od všetkých zvierat, len žiadnu psiu kosť nie; lebo žiadny pes sa nedotkne ani psieho mäsa, ani psej kosti. Bola potom tých kostí veľká hromada a z tých kostí urobil Boh človeka, aby psi mali svojho boha, ku ktorému si môžu čuchnúť. A pretože je človek urobený zo všetkých zvieracích kostí, len z psích nie, má vlastnosti všetkých zvierat: má silu leva, pracovitosť ťavy, lstivosť mačky a veľkodušnosť koňa, len psiu vernosť nie, len psiu vernosť nie!“
„Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky znova.
Stará psia víla sa zamyslela a potom začala:
„Poviem vám teda, ako sa dostali psi na nebo. Viete, že duše ľudí idú po smrti na hviezdy, ale pre duše psie nezostala žiadna hviezda, a duše psie chodili po smrti spať do zeme. To bolo až do čias Krista Pána. Keď Krista Pána ľudia bičovali pri stĺpe, zostalo tam veľa krvi, veľa krvi. A jeden hladný pes bez pána prišiel a lízal tú krv Krista Pána. ‚Panenka Mária,‘ vykríkli anjeli v nebi, ‚veď ten pes prijal krv Pánovu!‘ ‚Keď prijal krv Pánovu,‘ povedal Boh, ‚vezmeme jeho dušu na nebo.‘ I urobil novú hviezdu, a aby sa poznalo, že je pre psie duše, urobil k nej chvost. A len čo tá psia duša prišla na hviezdu, mala z toho takú strašnú radosť, že začala behať, behať, behať v nebeskom priestore ako pes na lúke, a nie poriadne po ceste ako ostatné hviezdy; a takým psím hviezdam, čo behajú po nebi a šľahajú chvostom, sa hovorí kométy.“
„Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky do tretice.
„Tak vám poviem,“ začala stará víla, „že pred dávnymi rokmi mali psi na zemi kráľovstvo a veľký psí zámok. Ale ľudia závideli psom ich kráľovstvo na zemi a čarovali tak dlho, až sa psie kráľovstvo aj so zámkom prepadlo hlboko do zeme. Ale kto by hrabal na pravom mieste, dohrabal by sa do jaskyne, kde zostal psí poklad.“
„Aký je psí poklad?“ pýtali sa rusalky dychtivo.
„Veru,“ hovorila stará víla, „je to taká sieň prenádhernej krásy. Stĺpy sú z najkrajších kostí, ale nie ohryzených, kdeže; je na nich toľko mäsa ako na husacom stehienku. Potom je tam údený trón a k nemu vedú schody z najčistejšej slaniny. A na tých schodoch je koberec zo samých čriev od jaterníc, a na tých črevách je prejtu na prst hrubo…“
To už nemohol Voříšek vydržať. Vyrazil na lúčku a volal:
„Ha ha, kde je ten poklad? Ha ha, kde je psí poklad?“
Ale v tú istú chvíľu zmizli razom všetky psie rusalky i stará psia víla. Voříšek si pretieral oči; ale nebolo tu nič než strieborná lúčka, ani steblo nebolo pocuchané tancom rusaliek, ani rosička nespadla na zem. Len pokojný mesiac žiaril na milú lúčku a dookola stál les ako čiernočierny múr.
Tu si spomenul Voříšek, že doma ho čaká aspoň chlieb vo vode nadrobený, i rozbehol sa domov, čo mu nohy stačili. Ale odvtedy, keď niekedy šiel zase s dedkom po lúkach alebo lesoch, spomenul si časom na psí poklad prepadnutý v zemi a začal hrabať, zúrivo hrabať všetkými štyrmi hlbokú dieru do zeme. A že to najskôr prezradil aj psom zo susedstva, a tí zas iným, a iní zase ďalším, stáva sa všetkým psom na svete, že si niekde v poliach spomenú na prepadnuté psie kráľovstvo a hrabú do zeme dieru a čuchajú, čuchajú, čuchajú, či nie je z hlbín zeme cítiť údený trón bývalej psej ríše.