Obuchu, hýbaj sa!

Jeden švec opravoval v sobotu staré topánky, aby v nedeľu mohol ísť do kostola. Robil dlho do noci, a ráno, keď skončil svoju prácu, poriadne sa obliekol, vzal si modlitebnú knižku a vybral sa do kostola. Tam počul kázať: ak niekto svoj majetok obetuje kostolu, pán Boh mu to iným spôsobom stokrát nahradí. A že bol chudobný, rozhodol sa svoju chalupu aj kopytá predať a všetko, čo utŕži, odniesť kňazovi do kostola.
Keď prišiel domov, povedal žene, čo chce urobiť, a za niekoľko dní boli peniaze už u farára. Ale deň za dňom ubiehal, deti plakali od hladu, žena div že muža kyjakom nevymlátila, a náhrady nikde nebolo vidieť. Napokon, keď už na ševca hlad príliš doliehal, obliekol sa za starého žobráka, vzal do ruky palicu a išiel hľadať pána Boha. Chodiac jeden aj druhý deň, našiel starého pastiera, ktorý pásol veľké stádo oviec. A majúc veľký hlad, priblížil sa k nemu, aby sa mohol najesť omrviniek, čo mu ostali v hrnčekoch. Keď jedol, porozprával všetko, čo urobil a ako sa mu teraz vodí. Vtedy sa starý ovčiak nad úbohým ševcom zľutoval a daroval mu baránka, z ktorého na každé zavolanie: „Baránku, otras sa!“ dukáty pršali, ale dal mu ho s výstrahou, aby sa v jednej dedine, ktorou musel ísť, nezastavoval v krčme u svojej kmotry. S veľkou radosťou vzal švec baránka na plecia, poďakoval starcovi a ponáhľal sa domov, aby ženu a deti potešil. Len čo zašiel za kopec, začal ovčiakovým slovám neveriť, lebo si nevedel predstaviť, aby z obyčajného baránka padali dukáty. A chcejúc sa presvedčiť o pravde, postavil baránka na zem a povedal: „Baránku, otras sa!“ a v tom okamihu sa dukáty váľali pod baránkom a človek sa pokladal za najšťastnejšieho na svete. Bez odkladu si naložil baránka na plecia a uberal sa ďalej k domovu. A keď išiel popri tej krčme, vyšla mu kmotra v ústrety, prosila ho, aby ju navštívil, že sa už tak dávno nevideli. Švec sa spočiatku trochu zdráhal, ale chcejúc sa pochváliť, že má vo vrecku dukáty a aké šťastie ho stretlo, zastavil sa u kmotry a dal jej najprv odložiť ten dar, čo dostal od ovčiaka, s výstrahou: „Ale nehovorte mu: ‚Baránku, otras sa!‘“ Potom si sadol na lavicu a vypil pohárik pálenky. Ale kmotra, baba prefíkaná, hneď sa dovtípila, že za tými slovami musí byť nejaké tajomstvo. Odniesla teda baránka do inej izby, a keď tam bola sama, povedala baránkovi: „Baránku, otras sa!“ A vidiac, že z neho padajú dukáty, začala rozmýšľať, ako by svojho kmotra oklamala. Rozhodla sa, že ševca opije a cez noc si ho u seba podrží, a na druhý deň ráno mu dá iného baránka, tomu podobného, zo svojho stáda; a to sa jej podľa želania aj podarilo. Zavčasu ráno vzal švec baránka na plecia a ponáhľal sa rovno domov k žene i deťom; plakali od hladu a on im hodil niekoľko dukátov, aby žena uvarila dobrý obed. Žena sa nevedela vynačudovať, odkiaľ jej starý nabral toľko peňazí, ale bála sa ho opýtať. Po obede postavil švec baránka na stôl, zavolal deti, aby sa s ním tešili, až sa budú kotúľať dukáty, a vykríkol: „Baránku, otras sa!“ Ale baránok stál ako drevený, ani hlavou nepohol. Deti, ktoré už nemali hlad, sa začali smiať, a žena si myslela, že sa muž zbláznil. Švec rozhnevaný, že sa nestalo po jeho vôli, ešte raz zopakoval starcove slová, ale zasa nadarmo, a zhodil baránka zo stola. Kým dukáty stačili, bolo dobre; ale keď ich začalo ubúdať, začala žena muža preklínať, že nič nerobí a o živobytie sa nestará. Vtedy ševcovi nezostávalo nič iné, len zasa vziať palicu do ruky a hľadať starca. Vedel síce dobre, že ho zle privíta, ale čo robiť? Starý ovčiak sa však opäť nad úbohou rodinou zľutoval a dal mu teraz obrúsok, ktorý sa na každé zavolanie: „Obrúsku, prestri sa!“ sám prestrel a najlepšie jedlá i nápoje na ňom stáli; ale pritom mu dal aj výstrahu, aby sa u svojej kmotry nezastavoval. Švec bol z daru rád, poďakoval starcovi a šiel domov. Len čo bol za kopcom, posadil sa na zem a povedal obrúsku, aby sa prestrel, nie zo zvedavosti, ale z hladu, lebo mu v bruchu škvŕkalo. Keď potom nasýtený išiel popri krčme, stará kmotra naňho už čakala pred dverami, prosila ho čo najmilšie, aby jej dom neminul, a dodala starým porekadlom: „Kto krčmu obíde, nohu si vyvrtne, kým domov príde.“ Švec sa dlho rozmýšľal, ale napokon tam predsa vošiel a kmotre dal odložiť obrus, hovoriac: „Ale milá kmotrička! nehovorte: Obrúsku, prestri sa!“ Kmotra bola prefíkaná, nalievala mu na privítanie pálenky, nie za peniaze; švec pil pohárik za pohárikom, až sa mu v hlave začalo stmievať. Potom urobila kmotra s obrúskom to isté ako predtým s baránkom. Švec pribehol domov k žene a deťom, hodil obrúsok na stôl a zavolal: „Obrúsku, prestri sa!“ Ale obrúsok sa ani nepohol a švec div že nezúfal, a začal babu kmotru preklínať. Potom sa hneď vrátil k starému pastierovi a na kolenách ho prosil, že opäť nedbal na jeho výstrahu, aby sa nad ním zľutoval a ešte raz mu pomohol. Starý sa dlho zdráhal, a napokon mu dal palicu okovanú striebrom a vykladanú drahými kameňmi, a prikázal mu, aby sa tentoraz u svojej kmotry zastavil a zapamätal si slová: „Obuchu, hýbaj sa!“ Švec bol zasa rád, ďakoval starčekovi stokrát a ponáhľal sa čo najrýchlejšie domov k žene a deťom, ale keď zašiel za kopec, rád by bol vedel, čo tá palica znamená, a povedal: „Obuchu, hýbaj sa!“ V okamihu pred ním stáli dvaja obrovskí chlapi a začali ho mlátiť. Švec od veľkého strachu nevedel, ako im prikázať, aby ho prestali biť; napokon, keď už mal dosť naložené, rozpamätal sa a zavolal: „Obuchu, dosť!“ Na to chlapi hneď zmizli a pred ním ležala palica. „Dobrá si, dobrá si!“ povedal švec, zo zeme vstávajúc, „ty mi k tým predošlým darom dopomôžeš!“ Keď prišiel do dediny, kde kmotra bývala, zastavil sa u nej a vítal sa s ňou ako so starou známou. Kmotra ho rada videla, lebo si myslela, že zasa bude mať dobrý zisk, dobre ho uctila a potom sa začala vypytovať, či jej nemá niečo dať odložiť. Vtedy jej švec podal svoju palicu a prosil, aby nehovorila: „Obuchu, hýbaj sa!“ Baba sa hlúpemu v duchu smiala a myslela si: „Keby mi aspoň nepovedal, čo nemám hovoriť!“ A hneď išla s palicou do inej izby a sotva prekročila prah, zavolala dychtivo: „Obuchu, hýbaj sa!“ Vtedy ju hneď dvaja chlapi začali mlátiť palicami, takže až zmysly strácala. Na jej prenikavý krik pribehol krčmár jej na pomoc, a tu buch, buch! aj jemu sa dostalo výprasku. Švec medzitým stále len kričal: „Obuchu, len viac! len viac! kým mi nevráti môjho baránka a môj obrúsok.“ Vtedy kmotre nezostávalo nič iné, než aby mu vrátila, čo mu patrilo; dala to doniesť, baránka aj obrúsok. Keď sa švec uistil, že sú naozaj jeho, zavolal: „Obuchu, dosť!“ a potom s tými tromi darmi ponáhľal domov k žene a deťom. Vtedy bola radosť veľká, lebo mali peňazí aj jedla dosť; ale pritom nikdy nezabudli na Boha ani na iných ľudí, a každému chudobnému radi pomáhali.