Zvedavý lakomec

Dnes už málokto vie, že aj Moravský Beroun bolo kedysi banícke mesto. Kopala sa tu za starých čias železná ruda, ale aj zlato a striebro. Na Křížovom kopci nad mestom stál neveľký hrad a v ňom býval fojt, zástupca pánov z neďalekého Šternberka, ktorý na panstvo dohliadal. Pri svojej službe si prišiel na dobrý groš, poctivo i nepoctivo, a predsa bol povestný lakomec, aký pod slnkom nemá páru. A tak si teraz vypočujte, ako sa zo svojej lakomosti vyliečil .....
Raz v noci si fojt spokojne chrápkal na hrade a hrialo ho pomyslenie, že jeho mešec za uplynulý deň opäť viac pribral na bruchu. Sníval aj vo sne o peniazoch, stále ich prebieral a rátal, taký bol chamtivý za grošom. Ale zrazu akoby ho niečo rušilo zo spánku. Nie, nebol to cinkot zlaťákov, to skôr šuchotavé kroky na chodbe. Fojt bol vzápätí úplne pri sebe ..... to tak, aby ho ešte zlodeji okradli! Rýchlo skočil do papúč, navliekol si nohavice a kabát a vybehol z komnaty.
Čo uzrel na chodbe, z toho mu rozum ostal stáť. Akýsi mužíček s veľkou prilbou vliekol po schodoch z pivnice do veže ťažké vrece, už len sípal pod tou ťarchou.
„Človiečik, kto si ty a čo tu vyvádzaš?“ spýtal sa ho fojt, lebo pri pohľade na unaveného trpaslíka ho aj hnev prešiel.
Ale mužíček nič, zišiel do pivnice po ďalšie vrece a opäť ho s námahou vliekol po schodoch.
„Tak mi konečne povieš, čo robíš na hrade?“ nahneval sa fojt, nezvyknutý na odpor, a zlostne dupol nohou.
„Si príliš zvedavý, pane, a to nie je na dobré,“ povedal mu trpaslík a poutieral si pot z čela. „Ale keď chceš, poď so mnou. Sám uvidíš!“
Trpaslík došiel k pivničným dverám, vzal do ruky horiacu fakľu, ktorá tam bola zastrčená v držiaku, a išiel dlhou chodbou do tmy. Fojt dovtedy vôbec nevedel, že pod hradom sú takéto podzemné chodby. Ale nebolo kedy sa vypytovať a obzerať. Práve prišli do akejsi sloje, trpaslík sa chopil krompáča a začal kopať ..... zo steny sa sypalo čisté zlato a striebro! Potom mužík naplnil tým zlatom a striebrom mech a spýtal sa fojta stručne:
„Chceš?“
Och, kto by nechcel! Fojt hneď nastavil chrbát a mužíček mu naň naložil plný mech.
Až teraz fojt zistil, aká je to ťarcha! Mech ho lámal v krížoch a fojt sa potil a vyplazoval jazyk, ale ísť musel ..... len čo sa zastavil, už tu bol zlý pes a vrčal naňho a vystrkoval tesáky. Až do veže musel fojt vyniesť plný mech, a nie jeden! Až keď na veži odbila jedna hodina, mužíček ho prepustil. Fojt sa len ťažko dovliekol do komnaty a tak ako bol sa prevalil do postele a hneď zaspal.
Ráno si nič nepamätal. Len sa veľmi čudoval, prečo leží v posteli oblečený a že ho tak strašne bolí celé telo, akoby sa bohvie ako narobil!
Tak sa to dialo noc čo noc. Vždy o polnoci prinútilo čosi fojta vstať z postele a on celú hodinu nosil na vežu mechy plné zlata a striebra. A čo bolo najhoršie ..... z veže musel zlato a striebro sypať cez ochodzu dolu do tmy a to bola najväčšia muka pre jeho lakomú dušu! Za ten týždeň schudol, že sa cez deň už len ledva vliekol, ani na baníkov v baniach nedohliadal a stále nevedel, z čoho môže byť taký unavený, vôbec si nič nepamätal z toho, čo robí v noci.
Už bol na smrť vyčerpaný a skutočne by z toho mal smrť, keby ho raz v noci nezbadal starý sluha. Počul šramot a išiel sa pozrieť, či nemajú na hrade zlodeja, a namiesto toho, zatiaľ, stretol na schodoch svojho pána, ako sa trmáca s ťažkým mechom a oči má zatvorené. Na starého sluhu neplatilo zlato ani striebro, azda ani nerozpoznal, čo to fojt vo vreci nesie. Zložil mu mech z chrbta, čo v ňom bolo, vysypal a pána zaviedol do postele. Tým kúzlo zrušil a fojta zachránil.
Ľudia potom hovorili, že sluha neurobil dobre, pretože takíto lakomci si zaslúžia potrestanie. Ale pravda je aj taká, že fojt odvtedy už tak nelakomil, a keď naňho zase niekedy prišlo pokušenie, spomenul si, ako sa mu jeho lakomosť vymstila, a radšej sa pohryzol do jazyka, aby túžbu po zlate a striebre zapudil.