O žabke kráľovnej

Bol jeden kráľ a mal troch synov. Raz ich zavolal k sebe a povedal: „Milé deti! Ste už dospelí; je čas, aby ste sa postarali o nevesty. Urobte si každý po šípe, choďte na zakázané lúky a vystreľte do rôznych strán. Do ktorého domu čí šíp padne, v tom si vezme nevestu.“ Kráľovici si urobili po šípe, vyšli na zakázané lúky a vystrelili: najstarší brat doprava, prostredný doľava a najmladší, ktorý sa volal Ivan bohatier, pustil svoj šíp rovno. Potom išiel každý hľadať svoj šíp. Najstarší brat našiel svoj šíp u ministra a prostredný u generála a obaja pojali za ženy ich krásne dcéry. Ale Ivan bohatier dlho nemohol nájsť svoj šíp a bol veľmi zarmútený; celé dva dni chodil po lesoch a horách, a na tretí deň zašiel do bahna a zbadal veľkú žabu, ktorá držala v papuli jeho šíp. Ivan bohatier chcel ujsť a nechať nájdený šíp; ale žabka zavolala: „Kva-kva! Ivan bohatier, poď ku mne a vezmi si svoj šípik, inak nikdy z tohto bahna nevyjdeš.“ Po týchto slovách sa žabka prevrátila – a v tom okamihu sa tam zjavila prekrásna besiedka. Ivan bohatier vošiel do besiedky. „Viem,“ povedala žabka, „že si už tretí deň nič nejedol; nechceš niečo zjesť?“ Potom sa žabka opäť prevrátila – a hneď sa tam zjavil stôl so všelijakým jedlom a pitím. Ivan bohatier si sadol za stôl, najedol sa a napil. „Počúvaj,“ povedala mu žabka, „tvoj šíp zaletel ku mne, musíš si ma vziať za ženu; ak si ma nevezmeš, nevyjdeš z tohto bahna.“ Ivan bohatier sa zarmútil a nevedel, čo robiť; potom sa rozmyslel, vzal žabku so sebou a doniesol ju domov. Bratia aj nevesty sa mu začali vysmievať. Nastal deň, v ktorý sa musel Ivan bohatier oženiť: on šiel v koči a žabku nies­li do dvorca na zlatej miske. Keď nastala noc a ženích s nevestou odišli do svojich izieb, žaba zo seba zhodila žabiu kožu a stala sa prekrásnou pannou; a cez deň sa opäť premenila na žabu. Ivan bohatier s ňou býval spokojne a šťastne. Po nejakom čase si kráľ zavolal svojich synov a povedal im: „Milé deti! Teraz ste už všetci traja ženatí; rád by som, aby mi vaše ženy, moje nevesty, urobili každá košeľu.“ Potom im dal po kuse plátna a povedal, aby tie košele boli do zajtra hotové. Starší bratia doniesli plátno svojim ženám a tie hneď začali zvolávať komorné, matičky a krásne dedinské dievčatá, aby im pomohli košeľu ušiť. Komorné a matičky hneď pribehli a dali sa do práce: niektorá strihala, niektorá šila. Medzitým nevesty poslali slúžku pozrieť sa, ako bude žabka šiť košeľu. Keď slúžka vstúpila k Ivanovi bohatierovi do izby, on práve doniesol plátno a smutne ho položil na stôl. „Prečo si taký smutný, Ivan bohatier?“ povedala žabka a on odpovedal: „Ako nemám byť smutný? Otec prikázal, aby sa z tohto plátna do zajtra ušila jemu košeľa.“ – „Nemaj nijaké starosti,“ povedala žabka, „a choď spať; ráno býva múdrejšie ako večer – všetko sa to urobí.“ Potom vzala nožnice a rozstrihala celé to plátno na malé kúsky; potom otvorila okno a vyhodila ich von na vietor a povedala: „Bujné vetry! Roznes­te tie kúsky a ušijete svokrovi košeľu.“ Slúžka išla a povedala kráľovnám, že žabka celé plátno rozstrihala na malé kúsky a vyhodila oknom. Tie sa žabke zasmiali a povedali: „Čo asi jej muž zajtra kráľovi donesie!“ Na druhý deň, keď sa Ivan bohatier vyspal, podala mu žabka košeľu: „Tu máš, milý Ivan bohatier! Zanes tú košeľu svojmu otcovi.“ Ivan bohatier vzal košeľu a zaniesol ju svojmu otcovi a starší bratia tiež doniesli svoje košele. Najprv podal košeľu kráľovi najstarší brat; kráľ sa na ňu pozrel a povedal: „Tá košeľa je ušitá tak, ako sa obyčajne šije.“ Potom sa pozrel na tú, ktorú doniesol druhý syn, a povedal, že táto košeľa nie je ušitá o nič lepšie. Ale keď mu najmladší syn podal košeľu, kráľ sa nevedel dosť nadívať; nebolo na nej vidno ani jediný šev. A povedal: „Túto košeľu mi dávajte len na najväčšie sviatky.“ Druhýkrát kráľ opäť zavolal k sebe svojich synov a povedal im: „Milé deti, rád by som vedel, či vaše ženy vedia vyšívať zlatom a striebrom; naberte si hodvábu, striebra aj zlata, aby mi do zajtra urobila každá po koberci.“ Ženy starších kráľovicov začali zvolávať komorné, matičky a krásne dedinské dievčatá, aby im pomohli vyšívať koberce. Tie hneď prišli a začali vyšívať: niektorá striebrom, niektorá zlatom. Medzitým opäť poslali slúžku pozrieť sa, čo bude žabka robiť. Ivan bohatier doniesol domov zlato, striebro aj hodváb a bol veľmi smutný. Žabka, sediac na stoličke, povedala: „Kva, kva, kva! Prečo si taký smutný, Ivan bohatier?“ – „Ako nemám byť smutný? Otec prikázal, aby sa z tohto striebra, zlata a hodvábu do zajtra vyšil koberec.“ – „Nemaj nijaké starosti,“ povedala žabka, „choď spať, ráno býva múdrejšie ako večer.“ Potom vzala nožnice a všetok hodváb rozstrihala, striebro aj zlato roztrhala a vyhodila oknom so slovami: „Bujné vetry! Prineste mi ten koberec, ktorým môj otec zakrýval okná.“ Keď to slúžka všetko nevestám porozprávala, umienili si, že to urobia tiež tak. A čakali dlho, ale keď videli, že vetry im koberce nenosia, poslali kúpiť striebro, zlato aj hodváb a dali sa do vyšívania kobercov ako predtým. Ráno, len čo Ivan bohatier vstal, podala mu žabka koberec. Tu všetci traja bratia doniesli svoje koberce k otcovi; on potom vzal koberec najprv od najstaršieho, pozrel sa naň a vraví: „Ten koberec sa hodí na kone, aby nezmokli.“ Pozrel sa na koberec druhého a povedal: „Ten sa môže prestierať v prednej izbe, aby si oň utierali nohy.“ Potom vzal koberec od najmladšieho syna, divil sa a povedal: „Týmto kobercom mi prestierajte stôl len pri slávnostiach.“ Koberec Ivana bohatiera dal odložiť a druhým synom koberce vrátil so slovami: „Zaneste ich svojim ženám a povedzte, nech si ich nechajú!“
Potom tretíkrát povedal kráľ svojim synom: „Teraz, milé deti, rád by som, aby mi vaše ženy, každá sama, upiekli po chlebe.“ Keď o tom kráľovné počuli, hneď poslali slúžku pozrieť sa, čo bude robiť žabka. V tú chvíľu prišiel Ivan bohatier do svojich izieb a bol veľmi smutný. „Kva, kva, kva! Prečo si taký smutný?“ spýtala sa ho žabka. – „Ako nemám byť smutný? Otec prikázal, aby si mu upiekla chlieb.“ – „Nemaj nijaké starosti, všetko urobím!“ A dala doniesť díž, múky a vody: nasypala múku do díže, nalala vody, urobila cesto, vylila ho do studenej pece a zatvorila a povedala: „Nech sa upečie chlieb pekný, čistý, nadýchaný a biely ako sneh!“ – Slúžka sa vrátila k nevestám a povedala: „Neviem, prečo kráľ žabku tak chváli; však nič nevie urobiť!“ Keď nevesty to všetko vyzvedeli, umienili si, že urobia tiež tak ako žabka; zamiesili múku studenou vodou a vyliali do studenej pece; ale keď videli, že sa im cesto rozplynulo, dali si doniesť inú múku, zamiesili svoje chleby teplou vodou a vsadili ich do vykúrenej pece. A báli sa, aby sa nezdržali, a ponáhľali sa tak, že tej jednej chlieb zhorel a tej druhej sa nedopiekol; ale žabka vybrala svoj chlieb z pece pekný, čistý, nadýchaný a biely ako sneh. Bratia prišli k otcovi a doniesli každý svoj chlieb. Kráľ vzal od najstaršieho syna chlieb, pozrel sa naň a povedal: „Taký chlieb sa azda dá jesť len z núdze!“ Potom vzal chlieb od druhého syna a vraví: „Aj tento chlieb je taký!“ Ale keď mu najmladší syn podal svoj chlieb, kráľ povedal, aby mu ten chlieb dávali na stôl, keď budú u neho hostia. „Milé deti!“ dodal kráľ, „vaše ženy mi urobili všetko, čo som prikázal, a preto vás žiadam, aby ste zajtra prišli so svojimi ženami do môjho dvorca na obed.“ Kráľovici sa vrátili k ženám. Ivan bohatier bol veľmi smutný a rozmýšľal: „Ako ja so sebou povediem žabku?“ A žabka, sediac na stoličke, sa ho spýtala: „Kva, kva, kva! Prečo si, Ivan bohatier, taký zarmútený?“ Ivan bohatier odpovedal: „Ako sa nemám zarmucovať? Otec nám všetkým prikázal, aby sme k nemu zajtra prišli do dvorca so ženami; ako ťa tam odvediem?“ – „Nemaj nijaké starosti,“ povedala žabka, „ráno býva múdrejšie ako večer; choď spať.“ Na druhý deň sa Ivan bohatier pobral a išiel do dvorca; a nevesty opäť poslali slúžku pozrieť sa, v čom žabka pôjde. Vtom žabka práve otvorila okno a zvolala silným hlasom: „Oj, vy bujné vetry! Leťte tam do mojej ríše a povedzte, nech príde nádherný koč so všetkou výzbrojou, so sluhami, hajdúchmi, bežcami a predjazdcami.“ Potom zavrela okno a sadla si na stôl. Už sa všetci zišli do dvorca, len ešte čakali na žabku; vtom nečakane bežia bežci, skáču predjazdci a za nimi ide veľmi nádherný koč. Kráľ si myslel, že k nemu ide nejaký iný kráľ alebo kráľovič, a šiel ho privítať. „Nechoďte, otče!“ povedal Ivan bohatier, „veď to ide moja žabka v škrupinke.“ Koč pricestoval a z neho vystúpila žena Ivana bohatiera a bola taká krásna, že sa všetci čudovali. Sadli si za stôl; žabka, čo nedopila, to vyliala do rukáva, a kosti dávala do druhého rukáva. Keď to videli druhé nevesty, robili tiež tak: čo nedopili, vyliali do rukáva; čo nedojedli, dávali do druhého. Keď od stola vstali, začala hrať hudba a žabka išla tancovať: mávla jedným rukávom – a hneď tam stála voda na lakeť; mávla druhým – a po vode plávali husi a labute, takže všetci, keď to videli, sa nemohli nadiviť jej múdrosti; a keď prestala tancovať, všetko zmizlo: voda, husi aj labute. Potom išli tancovať druhé nevesty; a keď mávli svojimi rukávmi, všetkých pocikali a kosťami im div nevybili oči. Vtom Ivan bohatier odišiel domov, vzal žabiu kožu a bez meškania ju spálil. Potom prišla jeho žena a začala hľadať svoju kožu, a keď ju nenašla, povedala: „No, Ivan bohatier! Keď si nemohol počkať malú chvíľku, tak ma teraz hľadaj za trikrát deviatimi krajinami v tridsiatom cárstve, v podslnečnom panstve, a vedz, že mi hovoria Vasilka Premúdra.“ Len čo to povedala, v okamihu zmizla. Ivan bohatier sa dal do usedavého plaču a išiel ju hľadať: išiel dlho nedlho, blízko nablízko; ľahko sa rozprávka rozpráva, ale ťažko sa dielo robí. A prišiel k chalúpke, ktorá stála na kuracích nôžkach a sama sa otáčala. Ivan bohatier povedal: „Chalúpka, chalúpka! Postoj k lesu chrbtom a ku mne predom!“ A chalúpka na jeho slovo zostala stáť. Ivan bohatier vošiel do chalúpky a videl v prednom kúte sedieť Babu-Jagu. „Dosiaľ tu o ruskej duši nebolo ani počuť, ani ju vidieť; a teraz mi ruská duša stojí pred očami! Prichádzaš, Ivan bohatier, chtiac či nechtiac?“ Ivan bohatier odpovedal, že sčasti chtiac, sčasti nechtiac, a porozprával všetko, ako bolo. „Je mi ťa ľúto,“ povedala Baba-Jaga, „ak chceš, poslúžim ti, ukážem ti Vasilku Premúdru: každý deň sem ku mne priletí odpočívať. Len čo priletí, hľaď, aby si ju chytil za hlavu, a keď ju chytíš, bude sa ti meniť na žabku, na ropuchu, na hada aj na inú neresť, a nakoniec sa premení na šíp. Ten šíp vezmi a zlom ho na dvoje; a tak potom bude navždy tvoja. Len daj pozor, keď svoju ženu chytíš, aby si ju nepustil!“ Potom Baba-Jaga kráľoviča ukryla, a sotva ho ukryla, priletela Vasilka Premúdra. Ivan bohatier sa k nej prikradol a chytil ju za hlavu; a začala sa mu meniť na žabu, na ropuchu a nakoniec na hada. Ivan bohatier sa zľakol a pustil ju a Vasilka v okamihu zmizla. A Baba-Jaga mu povedala: „Keď si ju nevedel udržať, už nikdy, nikdy viac ju tu neuvidíš; ale ak chceš, choď k mojej sestre, aj k nej chodí Vasilka Premúdra odpočívať.“ Ivan bohatier sa vybral k druhej Babe-Jage, ale ani tu Vasilku Premúdru neudržal; a išiel ešte k tretej sestre Babe-Jage. „Ak aj teraz Vasilku Premúdru pustíš,“ povedala, „už ju nikdy nenájdeš.“ Keď sa mu Vasilka premieňala, nepustil ju z rúk; nakoniec sa premenila na šíp a Ivan bohatier šíp vzal a prelomil na dvoje. V tom okamihu stála pred ním Vasilka Premúdra a povedala: „No, Ivan bohatier, teraz sa ti poddávam!“ Baba-Jaga im darovala koberec samolet a oni na tom koberci samolete leteli do svojho panstva; leteli tri dni a štvrtého dňa sa koberec spustil rovno do dvorca. Kráľ privítal svojho syna aj nevestu s veľkou radosťou, vystrojil veľké hody a nakoniec urobil Ivana bohatiera kráľom na svojom mieste.