Orol a sliepky

Jeden statkár našiel v lese zranené orlie mláďa. Odniesol ho domov, vyliečil ho a dal na dvor medzi sliepky. Mladý orol s nimi jedol a prevzal ich správanie. Raz išiel okolo drevorubač a spýtal sa statkára: „Prečo je orol, kráľ všetkého vtáctva, zatvorený na dvore so sliepkami?“ Statkár odpovedal: „Našiel som ho v lese zraneného. Naučil som ho správať sa rovnako ako sliepky a jesť s nimi. Lietať sa nenaučil. Osvojil si spôsoby, aké majú sliepky, a preto už nie je orol.“

Drevorubač odvetil: „Je od teba veľmi pekné, že si sa ho ujal a vyliečil si ho. Prežil vďaka tvojej pomoci a na dvore našiel spoločnosť a blízkosť sliepok. A predsa má srdce orla a určite sa dokáže naučiť lietať. Čo keby sme to skúsili?“

„Nerozumiem ti. Keby chcel lietať, už by to urobil. Ja mu v tom nebránim.“

„Máš pravdu. V lietaní mu nebrániš. Ale sám si povedal, že si ho naučil správať sa ako sliepka, a preto nelieta. Je to však orol, tak čo keby sme ho jednoducho naučili lietať?!“

„Prečo na tom tak trváš? Veď sa správa ako sliepka, už to nie je orol. Čo sa dá robiť?! Niektoré veci sa jednoducho zmeniť nedajú.“

„Je pravda, že sa v posledných mesiacoch správa ako sliepka. Ale zdá sa mi, že sa príliš sústredíš na jeho ťažkosti s lietaním. Prečo by sme sa teraz nezamerali na to, že má orlie srdce a možnosť naučiť sa lietať?“

„Trochu o tom pochybujem. Aký je rozdiel, ak namiesto ťažkostí budeme uvažovať o možnostiach?“

„To je dobrá otázka. Keď sa budeme zaoberať ťažkosťami, tak sa pravdepodobne uspokojíme s jeho súčasným správaním. Ak sa však zameriame na to, že je možné, aby vzlietol, dáme mu tým šancu a vyskúšame, či sa možnosti zakladajú na pravde.“

„Znie to zaujímavo.“

„Vyskúšame to?“

„Áno.“

Na druhý deň vzal spokojný drevorubač orlíka nežne do rúk, odniesol ho na neďaleký kopec a povedal mu: „Tvoje miesto je na nebi, nie na zemi. Roztiahni krídla a leť! Dokážeš to.“

Ale orol sa nedal presvedčiť. Bol zmätený, a len čo dole uvidel sliepky, doskákal za nimi na dvor. Myslel si, že stratil schopnosť vzlietnuť, a dostal strach.

Drevorubač sa však nenechal odradiť. Na druhý deň odniesol orla na strechu statku a povzbudzoval ho: „Si orol. Roztiahni krídla a leť! Dokážeš to.“

Orol opäť pocítil, že má strach. Sám zo seba a zo svojho okolia. Nikdy nevidel dvor z takej výšky. Striasol sa, pozrel sa na drevorubača a odskákal späť na dvor.

Nasledujúceho rána vzal drevorubač orla opäť na strechu statku a naliehal: „Si orol, tak roztiahni krídla a leť!“

Orol sa mu pozrel priamo do očí. Na muža jeho pohľad zapôsobil. Muž mu nahlas jemne povedal: „Neprekvapuje ma, že sa bojíš. To je normálne. Ale uvidíš, že sa to oplatí skúsiť. Prekonáš obrovské vzdialenosti, spriatelíš sa s vetrom a spoznáš srdce ostatných orlov. A tiež si už zistil, keď si skákal po dvore, aké silné sú tvoje krídla.“

Orol sa obzrel. Najprv sa zadíval dolu na dvor a potom vzhliadol k nebu. Potom ho muž zdvihol nahor a nežne pohladil. Orlík pomaly roztiahol krídla a s víťazným výkrikom sa vzniesol k nebu.

Svoje možnosti nakoniec využil.