Čo dostal horal za hrach

Bývali kedysi v horskom svahu poctiví rodičia, ktorí mali veľa detí, ale málo chleba pre ne. Ale usilovali sa, ako len vedeli, a deti nemávali hlad, rástli a pomáhali svojim rodičom.
Stalo sa raz, že sa privalila nevídaná zima a s ňou prišiel veľký hlad. Všetci horali siahli na svoje zásoby, ktoré si schovávali na siatie. Keď sa konečne ukázala jar, nezostalo z toho na stráni viac ako liter hrachu, a možno ešte menej, a deti i rodičia mali veľký hlad.
„Nedá sa nič robiť,“ povedal horal svojej žene, „ten hrach už zjesť nesmieme, ten zasejeme.“
Zamkli ho teda a nezjedli, a keď stráne oschli, išli ho zasiať. Bol ten hrach v hrnci. Kým ho mohli zasiať, museli záhon okopať a pohrabať. Preto postavili hrniec pod krík a pripravovali svoju zem. A ako tak robia, priletia dva havrany, rýchlo bežia k hrncu a pustia sa do hrachu.
„Chlapíku,“ volá žena, „pozri sa, dva havrany nám zobú hrach! Choď ich pobiť!“
„Nie,“ povedal muž, „nezabijem ich, ani neodoženiem. Keď sa odvážili tak blízko k nám, iste majú ešte väčší hlad ako my. Nech teda jedia, aj pre nich vyrástlo.“
Žena zaplakala, ale sama nešla zabiť tie havrany. Oni jedli a jedli, až nebolo v hrnci ani hrášku. Sotva však hrach zjedli, začal jeden na druhého dorážať a stále vážnejšie a zúrivejšie, až z nich perie lietalo a krv striekala.
Horal na to pozeral, a keď sa stalo, že sa pobili sami, povedal žene:
„Odpusť mi, že som Ťa nepočúchol a nešiel som ich zabiť.“
Ona odpovedala:
„Nič si nevyčítaj. Tá trocha hrachu by nás aj tak nebola zachránila, aspoň nemáme na svedomí tých dvoch hladných.“
Sotva dopovedala, stáli tam pri kríku dvaja mládenci. Obzreli sa okolo seba a bežali k horalovi a horalke. Muž a žena boli veľmi udivení, keď im títo chlapci začali ďakovať za svoje vyslobodenie. Kedysi ich zaklial černokňažník a len ľudská dobrota ich mohla vyslobodiť. Dlho hľadali dobrého človeka vo veľkých mestách, ale nenašli. Potom sa obrátili na dediny, ale aj tam hľadali nadarmo. Posledné roky žili v horách a dnes sa im konečne poštastilo. Veľmi málo chýbalo, už sa chceli vrátiť a čakať pri zámkoch svojich rodičov, kde by ich iste nikto nebol vyslobodil.
„Sme synovia spriatelených kráľov, dobrí ľudia,“ povedali, „a naši otcovia sa Vám iste odvďačia. Žiadajte od nich čokoľvek, každé želanie Vám splnia.“
Horal i horalka si ich prezerali, lebo nikdy nevideli princov, a šeptom sa radili, čo by si mali priať. Nakoniec horal povedal:
„Máme deti, je nás v chalupe plno, ale bola dlhá zima a trpeli sme hladom. Nech nám dajú Vaši otcovia chleba a zrná na siatie.“
Prvý mládenec sa zamyslel a povedal:
„Poď so mnou na zámok. Môj otec Ti bude ponúkať zlato, striebro a drahokamy, statky a sluhov, ale Ty nežiadaj nič iné ako malý mlynček. Kedykoľvek ním zamelieš, vypadne z neho akékoľvek jedlo a akékoľvek zrno podľa Tvojho želania. Bude u Vás hojnosť po všetky časy.“
Aj druhý mládenec sa zamyslel a potom povedal:
„Aj môj otec Ti ponúkne poklady a hodnosti, ale Ty sa nedaj presvedčiť, žiadaj malý listík, ktorý visí za rámikom nad jeho trónom. Komu patrí, tomu slúži najväčšie vojsko na svete.“
„Páni dobrí,“ volal horal, „ako by som mohol oberať Vašich otcov o také vzácne veci? Veď ja si ich nezaslúžim, tie patria kráľom!“
„Si príliš skromný,“ povedal prvý mládenec, „a nevieš, akú cenu majú princovia. Len sa nehanbi a poslúchni naše rady. Môj otec ten mlynček ľahko oželie, veď naša krajina je úžasne bohatá a pre prípad hladu má veľké zásoby. Veď nemusíš mať mlynček iba pre seba, môžeš pomôcť aj iným!“
„Si veľmi skromný,“ povedal druhý princ, „a naozaj nevieš, akú máme cenu. Len žiadaj, čo radíme. Aj môj otec sa bez listíka zaobíde, lebo má vojakov viac než dosť, ale Tebe sa iste niekedy zíde.“ Tak sa horal už nebránil, rozlúčil sa so ženou a deťmi a viedol princov domov. Mládenci neklamali a nepreháňali. Králi boli od radosti celkom bez seba, vystrojili hostiny a usporiadali slávnosti, o akých sa v horách nikomu ani nesnívalo. Horala zahrnuli takou pozornosťou a láskou, že sa až hanbil. Avšak nech sa dialo čokoľvek, nikdy nezabúdal na rady princov. Nakoniec bol rád, že mu králi povedali, aby žiadal odmenu podľa svojej vôle.
A tak povedal jednému o listík, ktorého majiteľovi slúžilo najväčšie vojsko na svete, a druhému potom o mlynček, ktorý mlel všetko jedlo a všetko zrno, na aké si kto spomenul. Obaja ponúkali poklady, statky a iné veci, ale nakoniec predsa len dali, čo žiadal. Horal im úctivo poďakoval, vzal si dve veci a vracal sa domov.
Sotva odišiel, domlúvali radcovia kráľovi, ktorý daroval mlynček, prečo bol vraj taký štedrý, že horal by sa bol iste uspokojil s odmenou oveľa menšou a mlynček v jeho rukách je vlastne pre svet stratený. Kráľ im dal za pravdu a rozhodol sa, že mlynček horalovi zoberie a namiesto neho mu dá peniaze a statok. Preto poslal do hôr svoje vojsko a synovi prikázal, aby išiel v čele. A prekvapivo, syn bez váhania viedol otcovo vojsko k chate svojho záchrancu.
Sotva sa horal dozvedel, čo od neho kráľ chce, vybral listík a prečítal ho a hneď stálo okolo neho toľko vojakov, že ich nik neprehliadol.
Princ sa spokojne usmial a povedal vojsku, ktoré viedol:
„No tak, chcete bojovať proti tejto presile pre mlynček, ktorý Váš kráľ daroval, lebo ho nepotreboval?“
Nikomu sa, samozrejme, nechcelo, pretože proti takémuto vojsku sa nemohol postaviť vôbec nikto. Obrátil teda princ svojho koňa a pokojne sa vracal domov, kde povedal pravdu. Kráľ sa zahanbil a odstránil zlých radcov a horal mal svätý pokoj od jeho vojska až do smrti.
Ľudia ho však navštevovali veľmi často, kedykoľvek potrebovali pomoc, a on ochotne rozdával všetkým potrebným veci, ktoré mu mlynček namlel. A odsťahovala sa bieda do hrubého kamenia, kde ľudia vôbec nežili, a nikoho netrápila. Viedlo sa horalom ako ľuďom v dolinách a možno ešte lepšie.
Tu sa niektorí začali prehrešovať na čarovnom mlynčeku, nepracovali a neusilovali sa a horal musel mlieť od rána až do večera. Nebolo mu to príjemné, lebo on robil, akoby mlynčeka nebolo, a jeho žena a deti s ním. Nesvedomití žobráci ho veľmi zdržiavali v robote.
Našťastie raz v mlynčeku niečo hrklo a on mlieť prestal, akoby ho odťal. Vtedy horal už mlynček ani nepotreboval, lebo žil na výmenku, deti poctivo robili a každé z nich malo svoj majetok. Ľudia ho obviňovali zo závisti a lakomstva, a tak im mlynček vydal, aby sa ho pokúsili opraviť. Dokázali to, áno, až na to, že opravený mlynček mlel už len to, čo sa tam dalo.
Aj listík sa potom kdesi stratil. Snáď ho horal spálil, keď ho už nepotreboval, možno ho vietor odniesol a on zotlel kdesi medzi bukovým lístím, presne sa to nevie. A od tých čias melú všetky mlynčeky iba to, čo sa do nich dá, a žiadnemu listíku neslúži ani jediný vojak a ľudia si o tých veciach iba rozprávajú.
Aj keď však dobre vedia, že za liter hrachu nedostanú ani zázračný listík, nezabúdajú pomáhať jeden druhému v čase potreby. A tak vlastne ten mlynček a listík ani nepotrebujú.