Boh vie, čím človeka trestať

Bol jeden veľmi zámožný gazda, mal pohodlný dom a v ňom všetkého dostatok. Raz mal u seba hostí a povedal im: „Keby mi ten dom zhorel, vedel by som si pomôcť.“ Spoliehal sa na svoje peniaze a mal ich peknú kôpku. Povedal a stalo sa; keď sa tak s hosťami veselil, vyšiel ktosi na dvor, a hneď sa zase vrátil a volal: „Horí u vás!“ „Keď horí, nech horí,“ povedal gazda a nehasil, ani nedal hasiť inému, a tak všetko ľahlo popolom, len miesto zostalo. I nermútil sa preto veľmi; mal peniaze vo vŕbe nad vodou schované a bol si nimi istý. Znenazdania prišla povodeň a vŕbu podmyla i odniesla. I stal sa ten človek teraz bedárom a musel chodiť poslom: nosil pánom listy. I prihodilo sa raz, že ho na ceste zastihla noc, a musel si vyprosiť nocľah u jedného majetného a dobrosrdečného človeka. Po večeri, skôr než išli spať, o všeličom spolu rozprávali. I začal pocestný tiež rozprávať, ako i sám býval zámožný, a ako zhorel a prišiel do núdze. „Mal som síce,“ vraví, „ešte trochu peňazí a schoval som si ich vo vŕbe; ale prišla povodeň, vŕbu podmyla a moje peniaze odplávali! Tak som prišiel o všetko, a teraz musím u ľudí niekde chlieb prosiť.“ Gazda, keď to počul, pozrel na svoju ženu – tá vŕba totiž priplávala až k ich stodole, a keď ju sekali, vysypali sa z nej peniaze. I vyšli spolu do komory a začali sa radiť, ako by mu tie peniaze vrátili, aby nevedel, kde sa u nich vzali. „Vieš, čo urobíme?“ vraví gazda, „vykrojíme z bochníka spodnú kôrku, striedku vyberieme, tie peniaze tam dáme a tou kôrkou zase zakryjeme, a keď bude odchádzať, dáme mu ten chlieb ako na cestu.“ A tak aj urobili. Ráno, keď chcel ísť ďalej, dali mu bochník chleba a povedali: „Tu máte! Na ceste sa vám zíde.“ Vzal, poďakoval a išiel svojou cestou. Na ceste ho stretli kupci-honáci, čo kupujú veprový dobytok a predtým k nemu často chodievali; i pýtali sa, či nie je niečo také na predaj? On odpovedal: „Mával som aj ja! ale prišlo na mňa nešťastie – zhorel som a teraz musím slúžiť.“ Vtom si znenazdania siahol po taške a povedal: „Tuto si kúpte chlieb, nie som nejako hladný a ťažko mi ho nosiť: lepšie sa mi zíde na ceste nejaký groš.“ Dohodli sa, kupci vzali chlieb a on peniaze, i rozišli sa. Potom prišli tí kupci aj do tej dediny a aj k tomu gazdovi, odkiaľ bol ten chlieb, i vypytovali sa, či má niečo na predaj? „Ja nemám, ale Boh má!“ odpovedal gazda, „zatiaľ sa posaďte a odpočiňte si.“ I poslal po niečo, aby ich pohostil. A oni mu povedali, aby sa netrápil; „kúpili sme na ceste bochníček pekného chleba od akéhosi človeka, ktorý niesol list.“ A toho gazdu i gazdinú až pri srdci bodlo, hneď sa domysleli. A keď kupci vybrali chlieb a na stôl položili, bol skutočne ten istý od nich, ktorý dali tomu pocestnému. Gazda pozrel na ženu a povedal hosťom: „Najprv sa poďme pozrieť, možno že niečo kúpite.“ „Poďme!“ povedali a vyšli z domu, a gazda žmurkol na ženu a ona už vedela, čo chce. Keď vyšli von, doniesla iný bochník a položila na stôl a ten odniesla. Vrátili sa, poraňajkovali a dohodli sa alebo nič, i odišli. Po nejakom čase išiel ten človek opäť s listom a prišiel zase k tomu gazdovi na noc už ako k známemu. Gazda i gazdiná boli tomu radi; mysleli si, že mu teraz budú môcť tie peniaze nejako vrátiť. Pohostili ho, dali mu nocľah, a keď vyšiel z domu, zavinuli tie peniaze do šatky a vložili mu ich do tašky; potom mu dali raňajky a prepustili ho. Šiel, a idúc chodníčkom po sade, pomyslel si: „Ajaj! Aké krásne jabĺčka! počkaj, odtrhnem si nejaké na cestu.“ I zavesil tašku na strom, aby mu neprekážala, a naťahoval sa po jablkách. Ale tu práve prichádza gazda. Keď ho ten človek zbadal, hneď ušiel a tašku nechal na strome na suku visieť. Gazda, keď ju uvidel, trochu sa zamyslel a potom povedal: „Úbožiak, zľakol sa, až aj tašku zabudol.“ Zložil ju a vraví: „Bude musieť cez lávku, i pospiešim tadeto krovím, aby ma nevidel, a položím mu tie peniaze s taškou na lávku, tam si ju iste vezme.“ I urobil tak. Obehol dokola, položil peniaze na lávku a sám si neďaleko sadol za burinu a dával pozor, čo sa stane. O chvíľku prišiel ten pocestný k lávke, sklopil oči, zamyslel sa a potom vraví: „Dobre, že ešte vidím, a môžem chodiť poslom a zarábať si na chlieb! Čo by som robil, keby som oslepol, ako by som prešiel cez tú lávku? Počkaj, uvidím, či sa mi to podarí?“ Potom zažmúril oči, šmátral palicou po lávke, i kráčal ďalej, peniaze prekročil a odišiel.
A gazda ako omámený na to hľadel, a potom vraví nahlas:
„Rozhneval pána Boha!“