Arcilhár

Raz vládol v krajine Kdovíkde taký kráľ, že mu mohol človek nahovárať celé siahy modrého z neba, mohol bájiť, že sa pod ťarchou tých lží v hodovnej sieni prehýbali dubové trámy, ale kráľ tomu všetkému veril a vo svojej viere bol taký pevný, že k pochybnosti ho nepohlo vôbec nič. Kraľoval už nejaký ten rok a najmenej raz za deň sa stalo, že niektorý z jeho dvoranov či ministrov podľahol malovernosti a nad nejakou novou správou sa pohoršil: „To je lož!“ alebo „To je prelhané!“ alebo „Tomu nikto živý neuverí!“. Vtedy sa kráľ vždy rozhneval, lebo v jeho očiach na svete nijaká lož nebola, všetko sa predsa mohlo niekedy niekde stať. To nie je len tak, niekomu povedať: „Ty veľkohubý šibal, ty luháš!“ Ale predsa tá veta kráľovi na jazyku pálila, rád by ju, skôr než umrie, aspoň raz niekomu povedal a dal by za to aj hoci Nevímco. Tak vyslal do celej krajiny heroldov a nechal rozhlásiť, že kto vymyslí takú veľkú lož, že tomu neuverí, ten dostane jeho jedinú dcéru, krásnu princeznú, za ženu.

A nastal v krajine veľký rozruch; zástupy urodzených i neurodzených luhárov a bájkarov sa pokúšali svojím bájivým umením získať kráľovskú dcérku, ale jej otec bol vo svojej viere neoblomný, a tak za svoju opovážlivosť všetci putovali na sedem rokov do temnej veže.

V jednom ďalekom meste býval putujúci tovariš, ktorý sa pokladal za veľkého šprýmara a najradšej niekoho vodil za nos. Keď začul kráľovského herolda vyvolávať, povedal si, že krásna princezná je pekná odmena za pár šťavnatých lží, a vydal sa na cestu do kráľovského mesta. Keď prišiel k zámockej bráne a strážnym a sluhom oznámil, čo chce, v dobrom ho nabádali, aby vzal nohy na plecia a vypadol, odkiaľ prišiel. Ale on sa nedal zastrašiť a trval na svojom. Tak ho zaviedli ku kráľovi. Kráľ sedel na svojom zlatom tróne a vedľa neho jeho pôvabná dcéra. „Dovoľujem ti tri lži.“ povedal mu: „Ale ak ťa ani raz neprehlásim za luhára, tú pôvabnú cenu po mojej ľavici prehráš a po celých sedem rokov neuvidíš ani slnko, ani mesiac.“ Keď kráľ hovoril o tej pôvabnej cene po svojej ľavici, odvážil sa tovariš k princeznej pozdvihnúť oči – a ty moja krása! – ona sa naňho tak priateľsky a milo usmievala, že z neho spadla všetka úzkosť a už nepochyboval, že ju ešte dnes zovrie v náručí.

„Tak začnime!“ zahájil kráľ to čudné zápolenie a ukázal rukou, ozdobenou žiarivými prsteňmi, na podlahu siene, ktorá bola zo zlatých dosiek: „Pozri, chlapče, takú drahocennú podlahu si iste nikde nevidel, čo?“ „Ale, prečo by nie?“ odvetil mládenec. „Kde?“ spýtal sa kráľ. „V mojej rodnej dedine, ktorá leží za Sklenením lesom vpravo pod Mesiacom a Lžimiprvá sa volá.“ „A u koho si takú zlatú podlahu videl?“ „No, kde asi? Doma, u môjho otca.“ „Kto je tvoj otec?“ „No, kto by! Predsa obecný pastier svíň.“ „A koľko svíň pasával?“ „Asi päť tisíc.“ „Ako dlho ich otec už vyháňa na pašu?“ „No, už to pomaly bude 199 rokov!“ Kráľ zakašlal a povedal: „Keď sa tvoj otec už toľko rokov stará o toľko svíň, iste si veľa nasporil, takže si napokon mohol dať položiť v izbe podlahu zo zlata, tomu rád verím, lebo byť pastierom svíň musí byť dosť výnosné.“ Kráľ sa škodoradostne usmieval, pretože tá prvá lož bola pre neho veľmi nepatrná. Ale mládenec sa tým nedal vyviesť z miery.

„No, pokračujme!“ pokračoval kráľ, ukázal rukou na okno a povedal: „Choď k oknu a pozri sa dolu do mojej záhrady! Videl si niekedy vo svojom živote takú veľkú repu?“ „Ó, jemine!“ namietol tovariš statočne: „Tie vaše sú len uschnuté sadenice oproti tým, ktoré som videl, dnes je to práve 99 rokov, za morom Nikdež v krajine Zarohem. Boli také veľké, že sa pod ich listami mohlo ukryť pri prietrži mračien šestnásť tisíc vojakov a ani kvapka vody ich nezmočila.“ Kráľ zakašlal druhýkrát a povedal: „No áno, keď môže mať pastier svíň v izbe zlatú podlahu, tak môžu v krajine Zarohem, čo leží za morom Nikdež, rásť takéto repy. Čo všetko je len na tom svete možné!“ Kráľ sa smial ešte zlomyseľnejšie než prvýkrát.

Potom hneď zdvihol ruku a ukázal na okno na druhej strane siene a povedal: „Teda do tretice! Choď na druhú stranu a pozri sa na jedľu v mojom parku, videl si niekedy pri svojom vandrovaní vyššiu jedľu?“ Veselý tovariš, v ktorom bolo ukryté šibalstva ako vší v medvedej kožušine, si práve teraz spomenul na jednu lož, ktorá bola taká diabolsky vylhaná, že sa určite na celom svete nenájde človek, ktorý by jej uveril. A statočne začal s chvastavým rozprávaním: „Ty svätá prostota! Táto? To je len metlička oproti tým jedliam, ktoré som videl v Nebeských horách. Ja sám som vyskúšal, aká vysoká je tá najvyššia z nich. Najprv som si nakúpil 22 tisíc nárožníkov a jeden po druhom som zatĺkal do kmeňa, aby som po nich mohol vyliezť hore. Pomyslite! Už som bol až v siedmom nebi a vrcholec jedle nebol stále vidieť. No, keď som už tam bol, tak som si povedal, že by som sa tam mohol porozhliadnuť. Našiel som tam veľa známych z dediny Lžimiprvá a tiež z krajiny Zarohem a rozprával som im, že skôr než uplynie jeden rok, privediem si ako svoju ženu domov krásnu kráľovskú dcéru z krajiny Kdovíkde. A oni mi všetci verili a priali mi veľa šťastia. Zvali ma na večeru, ale ja som si povedal, že by som rád bol doma ešte pred zotmením, a lúčil som sa. Ale nemohol som ani za nič nájsť tú jedľu, po ktorej som do siedmeho neba vyliezol, a už som myslel na to, že si v nebi nájdem nejaké odľahlé miesto, kde prenocujem. Keď som sa tam tak motal, narazil som zrazu na sud od cibule. Pozrel som dovnútra a videl som, že je až po okraj plný pšeničných otrúb. Hľa! To mi prišlo práve vhod! Z tých otrúb som upletol povraz, tucetom zvyšných klincov som ho dobre pribil k nebeskému oknu a sám som sa po tom otrubovom povraze spustil dolu na svet. Keď som bol ešte ďaleko od najvyšších mrakov, veľký kus povrazu mi chýbal. Čo som si mal počať? No, nemal som inú možnosť, než aby som kus povrazu hore odrezal a dolu ho naviazal. Tak som sa dostal konečne na pevnú zem tu priamo pred vaším kráľovským palácom. A ten povraz, tomu nebudete, pane kráľu, veriť, tak ten povraz bol celý porastený gombíkmi.“

Vtedy kráľ zoskočil z trónu a dal sa kričať: „To je LOŽ rovnako dlhá ako ten povraz, po ktorom si sa vylhal z neba!“ „Dobre, dobre, pane kráľu, “ odvetil žiarivý mládenec: „teraz som váš zať!“ A vzal krásnu princeznú za ruku a dal jej zásnubný bozk. Potom šťastný pár predstúpil pred kráľa a ten im požehnal, zložil z hlavy korunu a posadil ju na kaderavú hlavu statočnému tovarišovi.

A tak sa arcilhár stal kráľom v krajine Kdovíkde.