OBOR

Obor poprosil svojho mladšieho brata:
„Prosím ťa, podrž tú horu! Chcem sa pozrieť do sveta.“ Dobre, súhlasil mladší obor a vzal horu na svoje plecia, zatiaľ čo starší brat sa vydal na cestu. Celý život preležal na bruchu a držal horu na vlastnom chrbte, rovnako ako jeho otec i dedo. A teraz tu stál voľný, veľký, zhrbený a nemotorný. Držal sa trochu neisto na nohách a udivene sa obzeral po svete. Všetko okolo seba priam hltal očami. Všetko sa mu zdalo pestré a strakaté, každá vec akoby mala okolo seba dúhovú svätožiaru. Bol ako vtáča, ktoré sa práve vyliahlo zo škrupiny, a svet so všetkými svojimi farbami a zvukmi mu vtrhol do omámenej duše. Zatienil si dlaňou oči oslepené slnkom a díval sa do diaľky. Všade lesy, hory a oblaky ..... Vietor ohýbal koruny stromov v lese a hnal pred sebou mračná. Mohol sa obor na to všetko pokojne pozerať a stáť? Nie. Zavýskol od radosti a vykročil k diaľavám. Slobodný a šťastný, preplnený dojmami. Pod pazuchou držal kus zlata veľký ako ľudská hlava. Ten mu darovali dobrí škriatkovia za to, že tak trpezlivo držal horu, v ktorej mali svoje kováčske dielne a jaskyne plné pokladov.
Obor išiel a išiel, až došiel k hore. Keď schádzal dole, zazrel pastierika, ako pasie ovce.
„Hľa, chrobáčik!“ povedal si obor a usmial sa.
Na výslní nádherne bielo kvitol svah porastený jabloňami. Po nebi plynuli nízke biele oblaky. Zlato ani striebro v hlbinách hôr, skrátka nič sa nemohlo vyrovnať svojím jasom tomu krásnemu svahu. Obor by sa hneď s chuťou natiahol do trávy a len sa pozeral ..... Možno že práve tu sa začína ten krásny svet, o ktorom mu rozprávali lesné víly. Na potulkách sa púšťali ďaleko, ďaleko po vetre, lákali lovcov i pastierikov a vedeli o všeličom rozprávať.
„Hej, ty veľký nemotora, choď o kus ďalej!“ kričal naňho pastierik. „Nevylež mi tu opäť nejakú jamku vo svahu! Kam si ľahnete, vy obri, tam potom sedem rokov tráva nerastie!“
Bol to veľký šibal, ktorý sa už nejedenkrát stretol v súboji s obrami a čertmi.
„Počuj, chlapče, chcel by som sa trochu najesť. Daj mi jednu ovcu!“
„Hľa, toho nenásytu! Hneď celú ovcu ..... Najprv poď so mnou zápasiť. Keď vyhráš, dostaneš ovcu. Keď nie, dáš mi svoje zlato.“
Obor sa pozrel na chlapca, ako zazerá pes na mravčeka, ktorý mu lezie medzi natiahnutými labami.
„Čo je to za chrobáčika?“ podivil sa znova. Tak by sme sa čudovali možno aj my, keby sme ležali v tráve a zrazu by sa nám nejaký zelený chrobáčik začal vychvaľovať svojou silou.
„Dobre, pobežíme o preteky,“ navrhol obor.
„Čo by si nechcel? Ešte budem behať s takým nemotorom, ako si ty! Tamto za krovím odpočíva po obede môj mladší brat, ten pobeží namiesto mňa.“
Chlapec zahvizdol. Z krovia vyskočil zajac a kým sa obor spamätal, bol už zajac preč.
Tu obor schmatol zo zeme kameň a stisol ho tak, že z neho bola placka:
„Tak čo? Dokázal by si toto?“
„To je pre mňa maličkosť, ale skús stisnúť kameň tak, aby z neho začala tiecť voda!“
Chlapec vytiahol z pastierskej tašky mäkký syr a stisol ho tak, že mu medzi prstami začala tiecť srvátka.
Obor sa nestačil čudovať.
„Vidím, že si ešte slabý a máš len veľké kosti,“ smial sa chlapec. „Ešte raz to s tebou skúsim a potom zbohom!“
Obor zlostne schmatol kameň a vyhodil ho do veľkej výšky.
Obaja sa dívali so zaklonenými hlavami, ako kameň zmizol v nebesiach. Až po dlhej chvíli dopadol zas na svah.
Ale chlapec vytiahol zo záňadria chytené vtáčatko a pustil ho na slobodu.
„Vidíš? Vyhodil som kameň na onen svet ..... už ho nikdy neuvidíš!“ chválil sa pastierik.
Obor dlho čakal, kým pastierikov kameň spadne. Zaklonený zátylok mu celkom stuhol, ale nedočkal sa.
A tak prehral.
Odovzdal chlapcovi zlato a išiel ďalej. Kráčal rýchlo a ťažko. Na zemi za sebou zanechával hlboké stopy. Úbohý obor bol celkom zmätený a prenasledoval ho strach. Zďaleka obchádzal miesta, kde oral oráč alebo pásli pastierikovia. Tí chrobáčikovia boli obdarení obrovskou silou. Jeden taký mrňous ho pripravil o kus zlata a vyplienil mu dušu i srdce. Pripadal si ako veľký strom s dutým kmeňom, už neveril ani svojim rukám a nohám. Sám nevedel, kam stúpiť, aby zas nevyliezol zo zeme nejaký chrobáčik a nezačal s ním zápasiť. Ešte by mu mohol stiahnuť tri pruhy kože zo chrbta a kam sa potom hanbou podeješ .....
Lesy a kopce sa rozostúpili a obor vkročil na kvitnúcu kurzemskú rovinu. Tunajšie nebo bolo také jasne modré a svet taký priestranný, že sa mu od opojenia začali podlamovať kolená. Jeho tieň smiešne tancoval po červených hlavičkách ďateliny, ktoré tu husto dozrievali na zelenej lúke. Ako vlna za vlnou sa tu z trávy dvíhali kvety i listy, červeň sa striedala so zeleňou.
Obor už nevedel, kam by zložil veľké ruky. Boli silné a ťažké, priam stvorené na obrovskú a ťažkú prácu, ale všetko naokolo bolo ľahké a svetlé ..... len sa rozplynúť. Obor však mohol žiť len s ťažkým bremenom, veď na to boli obri predsa stvorení. Ako niekto neznáša ťarchu, tak obor nemohol zniesť ľahkosť. Padol teda na tvár v ďatelinovom poli a široko roztiahol svoje neobratné ruky a nohy ako nejaký drevený panák.
Sladká medová vôňa mu vnikala do úst a do nosa. Zahryzol sa do zeme a prepukol v plač, ale kvitnúca zem sa smiala jeho hnevu a voňala .....
Rozhnevaný a zamračený obor sa zdvihol zo zeme a ako večerný mrak išiel späť tam, kde obzor zakrývali tmavomodré dubové lesy.
Mohutné storočné duby naťahovali k nemu svoje prastaré konáre. Tam v lese sa obor cítil ako doma, lebo stromy boli rovnako veľké a silné ako on. Zhrbený a rozhnevaný obor škrípal zubami a supel tak, že z konárov padalo lístie. Potom sa vrhol na duby: vyťahoval ich i s koreňmi zo zeme a odhadzoval nabok. Tie najsilnejšie z nich objímal oboma rukami, zápasil s nimi ako s bohatiermi a mal radosť, že proti jeho sile stojí iná bezelstná sila, pretože obrova detsky úprimná duša už poznala ľudskú lstivosť.
Tak sa zúril dosť dlho, až okolo neho ako more ležala zelená spúšť strhaných konárov a vyvrátených koreňov, od ktorej s krikom unikali polekaní vtáci i lesná zver.
Až potom pocítil šťastnú únavu a vykročil ďalej. Keď ale nastal večer a z dedín stúpal dym, opäť na obra padol smútok. Spomínal na teplú tmu zemských hlbín, počul v duchu, ako v tej tme dunia kovadliny škriatkov, ako dúchajú mechy a ako sa dym vinie okolo fúzov a tvárí tých dobrých mužíčkov, ktorí v modrých a červených plameňoch tavia zlato a striebro. Celú noc ten dym nedával obrovi pokojne spať a zdal sa mu sladší než všetky vône kvetov.
Ako ešte dlho chodil po svete, o tom ani starci nič nerozprávajú, ale každé dieťa počulo rozprávku o obrovi, ktorý vyťahoval duby a túlal sa svetom, aby našiel uplatnenie pre svoju silu. Nejeden hvozd vyrúbal z prebytku sily a zlosti, pre nejedno pole vykynožil a prekyprel pôdu, vyťahujúc stromy i s koreňmi. Ale všetko to robil len zo zúfalstva, pretože nemohol nájsť tú pravú prácu pre seba. Zničoho nič pomaly začal chradnúť a opúšťala ho sila. Keď raz prišiel k pustej piesočnatej rovine, zatúžil po zemi, po úrodnej zemi, ktorá ležala pod tým pieskom a skrývala v sebe zárodky nových stromov a kvetov. Vrhol sa na zem a začal si piesok sťahovať na šiju a plecia. A stal sa zázrak; zem mu vracala stratenú silu. Čím hlbšie sa do nej zahrabával, tým silnejší si pripadal.
K večeru už obra nebolo vidieť. Bol tu len kopec, ktorý sa ešte hýbal a rástol ako dielo obrovského krta. Rástol a rástol, až napokon nebolo možné poznať, či sa ešte hýbe. Čoskoro sa na kopci začali usadzovať semienka roznášané vetrom. Časom tu vyrástol les. Vo vetvách hniezdili a spievali vtáci, líšky si tu vyryli teplé nory; hlboko dole ležal obor a počúval, ako dunia kovadlinky škriatkov a dymia ich mechy a bolo mu tak dobre, že sa bál dýchať, aby sa niečo nestalo vajíčkam vo vtáčích hniezdach a aby nevyplašil milencov, ktorí tam hore sedávali pod košatými stromami. Obor zadržal dych a jeho srdce zaplavilo šťastie ako nejaká nežná vlna. Na obrových pleciach však spočívala celá ťarcha hory.
Konečne mal obor zase čo niesť, žil naplno a bol šťastný. Ale ani stromy, ani kvety či vtáci nevedeli, že sa hojdajú na obrových chrbtoch, pretože on tam dole ležal tak tíško a pokojne, ako leží len ten, kto je hlboko šťastný.