Jednooká, Dvojooká a Trojooká

Jednooká, Dvojooká a Trojooká

Kde bolo, tam bolo. Jedna žena mala tri dcéry. Najstaršej dcére hovorili Jednooká, pretože mala len jedno oko uprostred čela, prostrednej hovorili Dvojooká, lebo mala dve oči, a najmladšej dcére hovorili Trojooká, pretože mala tri oči, tretie oko uprostred čela.

Dvojookú nemala matka rada a sestry jej ubližovali, kde mohli. Hnevali sa na ňu, že má dve oči, a vravievali:
„Ty máš dve oči ako obyčajní ľudia, ty k nám nepatríš.“
Matka obliekala Dvojookú do najhorších šiat a dávala jej máločo jesť, len to, čo sestry nedojedli. Dvojookej bývalo smutno a často si poplakala.

Každý deň ráno musela ísť Dvojooká pásť kozu a vrátiť sa smela až večer. Raz zase ráno vyhnala kozu na pašu, sadla si na medzu a dala sa do plaču. Pre plač ani nevidela, že sa vedľa nej zjavila cudzia pani. Započula jej hlas:
„Dvojooká, prečo plačeš?“
Dvojooká odpovedala:
„Ako mám neplakať? Matka ani sestry ma nemajú radi, lebo mám dve oči ako ostatní ľudia. Ubližujú mi, musím chodiť v starých šatách a dávajú mi jesť len to, čo zvýši. Dnes mi dali tak málo, že mám veľký hlad.“
Pani povedala:
„Poutieraj si líčka, Dvojooká, poviem ti niečo, čo ti pomôže od hladu. Povedz svojej koze:

Kozička, mek, mek, mek,
prestri mi stolček.

Ako to povieš, ukáže sa pred tebou prestretý stolček a na ňom plno dobrého jedla. Môžeš jesť, koľko len budeš chcieť. Keď už stolček nebudeš potrebovať, len povedz:

Kozička, mek, mek, mek,
uprac mi stolček.

A stolček zmizne.“
Dvojooká si pretrela oči a udivene sa pozrela, odkiaľ hlas zaznieval. Ale cudzia pani tam už nebola. To musím skúsiť, pomyslela si Dvojooká. Len či je to pravda. A hneď povedala:

Kozička, mek, mek, mek,
prestri mi stolček.

Len čo povedala odriekanie, už tu stál stolček prestretý bielym obrúskom, na obruse tanier so strieborným nožom, vidličkou a lyžicou a okolo taniera najlepšie jedlá a ešte sa z nich parilo, akoby ich práve doniesli z kuchyne. Dvojooká zalomila rukami a od prekvapenia vydýchla. Toľko jedla pokope zaživa nevidela. A čo je toto a čo je toto, dotýkala sa prstom dobrôt. Jedlo na misách voňalo a lákalo, vzala vidličku a nôž a dala sa do hodovania.
Najedla sa, ako sa ešte nikdy nenajedla. Potom povedala, čo jej pani poradila:

Kozička, mek, mek, mek,
uprac mi stolček.

Stolček zmizol a okolo dievčatka bolo všetko ako predtým.
„To sa mi páči,“ zasmiala sa Dvojooká a bola spokojná a veselá celý deň.
Večer, keď sa vrátila s kozou domov, našla v hlinenej miske trochu jedla, ktoré jej sestry nechali. Ale ani sa ho nedotkla. Druhého dňa sa jedla zase nedotkla. Prvý aj druhý raz si jej sestry nevšímali, ale keď sa to opakovalo, dali hlavy dokopy a povedali si:
„S Dvojookou nie je niečo v poriadku. Donedávna vylízala z misky každú omrvinku a teraz o jedlo nestojí. Čo v tom asi je?“
Jednooká sa rozhodla, že pôjde s Dvojookou na pašu a dá pozor, čo sa na paši deje, či Dvojookej niekto nenosí jedlo a pitie.
Druhého dňa sa Dvojooká chystala na pašu. Jednooká jej povedala:
„Pôjdem s tebou. Dohliadnem, aby sa koza pekne pásla. Je taká chudá.“
Ale Dvojooká dobre vedela, že Jednookej nejde o kozu. Vyhnala kozu do vysokej trávy a vzala Jednookú za ruku:
„Poď, Jednooká, sadneme si a zaspievam ti niečo.“ Jednooká si sadla. Dobre sa jej sedelo po dlhej ceste. Slnko pálilo a Dvojooká stále spievala:

„Jednooká, bdieš?
Jednooká, spíš?“

Na Jednookú prišla driemota, zavrela svoje jediné oko a zaspala. Len čo Dvojooká videla, že Jednooká tvrdo spí a nemôže nič prezradiť, povedala:

Kozička, mek, mek, mek,
prestri mi stolček.

Sadla si k stolčeku, jedla a pila, pochutnávala si, až sa najedla do sýta.

Kozička, mek, mek, mek,
uprac mi stolček.

A stolček zmizol. Večer zobudila Dvojooká Jednookú:
„Jednooká, chcela si pásť kozičku, a zatiaľ si zaspala. Poď, slnko zapadá, pôjdeme domov.“
Doma nechala Dvojooká zase svoju misku stáť a nejedla a Jednooká nemohla matke povedať, prečo Dvojooká nejie.
„A čo si vonku robila?“ pýtala sa jej matka.
„Zaspala som,“ odpovedala Jednooká.
Ráno prikázala matka Trojookej:
„Dnes pôjdeš ty a dáš pozor, či Dvojookej niekto nenosí jedlo a pitie.“
Ráno sa pridala Trojooká k Dvojookej:
„Pôjdem s tebou a pozriem sa, či kozu dobre paseš.“
Ale Dvojooká vedela, prečo s ňou Trojooká ide. Zahnala preto kozu do vysokej trávy a vzala Trojookú za ruku:
„Poď, Trojooká, sadneme si a ja ti zaspievam.“
Cesta bola dlhá a slnko pálilo, Trojooká bola unavená a rada si sadla. Dvojooká začala spievať:
„Trojooká, bdieš?“
Ale namiesto aby zaspievala „Trojooká, spíš?“
spliesla si pesničku a zaspievala ako včera:
„Jednooká, spíš?“
Trojookej sa zavrelo oko, ale len jedno, o ktorom pesnička spievala. Ostatné dve oči neuspali. Trojooká ich len privrela a pomrkávala nimi, aby všetko pekne videla. A keď si Dvojooká myslela, že Trojooká tvrdo spí, spustila odriekanie:

Kozička, mek, mek, mek,
prestri mi stolček.

Jedla a pila, koľko sa jej zachcelo, a potom stolček zase upratala:

Kozička, mek, mek, mek,
uprac mi stolček.

Ale Trojooká sa pozerala a všetko videla. Dvojooká doma zase nejedla a Trojooká povedala matke:
„Už viem, prečo tá pyšná dievka nejie. Keď vonku na paši odriekava: Kozička, mek, mek, mek, prestri mi stolček, hneď sa pred ňou objaví stolček s jedlom. A s oveľa lepším jedlom, než máme my doma. Keď sa naje a povie: Kozička, mek, mek, mek, uprac mi stolček, a všetko zmizne. Videla som to, môžeš mi veriť. Uspala mi pesničkou jedno oko, dve dávali pozor.“
Nežičlivá matka sa rozkričala:
„Chceš sa mať lepšie než my? Počkaj, však ti prejde chuť!“
Vzala nôž, išla do chlievika a kozu zarezala.
Dvojooká sa dala do plaču, vybehla na pole, sadla si na medzu a plakala a plakala. Zrazu sa za ňou zase objavila cudzia pani a pohladila ju po hlave:
„Dvojooká, prečo plačeš?“
„Ako mám neplakať?“ vzdychala Dvojooká, „matka zarezala kozičku, ktorá mi každý deň prestierala stolček. Teraz sa moje trápenie začne znova.“
Pani jej poradila:
„Popros sestry, nech ti dajú z kozy vnútornosti, a zahrab ich pred dverami.“
Pani zmizla a Dvojooká išla domov a povedala sestrám:
„Milé sestry, dajte mi niečo z mojej kozičky. Nechcem nič zvláštne, dajte mi len vnútornosti.“
Sestry sa smiali:
„Keď nechceš nič iné, toto ti dáme.“
A večer, keď sa nikto nedíval, zahrabala Dvojooká vnútornosti pred dverami. Ráno sa sestry zobudili, vyšli pred dom a pozri sa! Pred dverami stál nádherný strom, listy mal zo striebra a ovocie na ňom bolo zo zlata. Nič krajšie a podivuhodnejšie svet nevidel. Sestry ani matka nevedeli, odkiaľ sa tu strom cez noc vzal. Len Dvojooká si všimla, že strom vyrástol práve na tom mieste, kde večer zahrabala, čo si od sestier vyprosila. Matka sa obrátila k Jednookej:
„Vyšplhaj sa, dievča, na strom a natrhaj nám jablká.“
Jednooká vyliezla na strom, ale ako si chcela utrhnúť zlaté jablko, vyšmykla sa jej vetva z rúk. To sa jej stalo vždy, len čo po nejakom jablku siahla. Tu povedala matka:
„Trojooká, choď a utrhni mi jablko ty. Máš tri oči a vidíš lepšie ako Jednooká.“
Jednooká zoskočila zo stromu a Trojooká sa vyšplhala do konárov. Len čo Trojooká načiahla ruku za zlatým jablkom, jablko pred ňou uskočilo a ani Trojookej sa nepodarilo jablká natrhať. Nakoniec si chcela matka sama utrhnúť jablká, ale ani ona nemala väčšie šťastie ako Jednooká a Trojooká.
Ovocie pred ňou uhýbalo. Tu sa ozvala Dvojooká:
„Dovoľte mi, aby som to skúsila aj ja.“
Sestry sa posmievali:
„Čo si o sebe myslíš? Veď máš len dve oči!“
Dvojooká sa vyšplhala na strom a zlaté jablká pred ňou neuhýbali, zdalo sa, akoby samy pospiechali do jej dlane. Natrhala si ich do zástery a znášala ich dolu. Matka jablká od Dvojookej vzala, ale nezaobchádzala s ňou lepšie ako predtým. Ani Jednooká ani Trojooká k nej neboli milšie. Závideli jej, že môže sama trhať zlaté jablká, a robili jej, čo mohli najhoršie.
Raz išiel okolo mladý rytier. Dvojooká stála práve na strome a trhala zlaté jablká.
„Rýchlo, Dvojooká,“ volali na ňu sestry, „schovaj sa, aby sme sa za teba nemuseli hanbiť,“ a prikryli úbohú Dvojookú prázdnym sudom, ktorý stál pod stromom. Keď rytier prišiel bližšie, užasol nad nádherným stromom, ktorý svietil zlatom a striebrom, a opýtal sa sestier:
„Čí je ten nádherný strom? Kto by mi dal zo stromu vetvičku, mohol by si za ňu pýtať, čo by chcel.“
Jednooká a Trojooká odpovedali, že strom patrí im, a chceli mu vetvičku odlomiť. Namáhali sa, naťahovali a lopotili, ale vetvy aj ovocie pred nimi uhýbali. Rytier sa čudoval:
„To je čudné, strom je váš, a vetvičku odlomiť nemôžete.“
Jednooká aj Trojooká sa dušovali, že strom je ich. Dvojookú pod sudom hnevalo, že sestry tak luhajú. Vzala zo zástery dve zlaté jablká, nadvihla trochu sud a poslala ich po tráve rovno pred rytiera. Rytier pokrútil od údivu hlavou, nevedel, odkiaľ sa jablká vzali. Jednooká a Trojooká odpovedali, že majú ešte sestru, ale tú radšej neukazujú, lebo je taká obyčajná a má len dve oči. Rytier ju však chcel vidieť a zavolal:
„Dvojooká, ukáž sa mi!“
Dvojooká sa ukázala a rytier sa čudoval. Nepamätal sa, že by kedy videl takú krásu.
„Dvojooká, ty mi iste odlomíš zo stromu vetvičku,“ povedal.
„Áno,“ odpovedala Dvojooká, „odlomím vetvičku, pretože strom patrí mne.“
A Dvojooká vyliezla na strom a odlomila rytierovi vetvičku so strieborným lístím a zlatými jablkami. Rytier povedal:
„Dvojooká, čo ti za to dám?“
„Ach,“ odpovedala Dvojooká, „mám hlad aj smäd, a trápenie od rána do večera. Bola by som šťastná, keby ste ma odtiaľto vzali preč.“
Rytier vyzdvihol Dvojookú na svojho koňa a odviezol ju na otcovský zámok. Tam jej dal krásne šaty, jedlo a pitie. Dvojooká sa mu páčila, preto sa s ňou zasnúbil a o krátky čas bola svadba. Keď rytier odviezol Dvojookú, závideli jej sestry jej šťastie.
„Ale čo,“ utešovali sa, „hlavná vec, že nám zostal strom so zlatými jablkami. Kto vie, aké šťastie na nás čaká!“
Ale ráno sa zobudili a strom bol preč. Zato keď sa Dvojooká zobudila na zámku, uvidela za oknom strieborné lístie a zlaté ovocie. Strom prišiel za ňou a už pri nej navždy zostal