Ako sa Beluška prestala báť

Za dedinkou stojí osamelá chalúpka a v nej býva malá Beluška so svojou mamičkou. Mala aj otecka, ktorý chodieval do skál lámať kameň, ale raz sa v lome utrhla skala a tá Beluške otecka zavalila. Keď ho lámači doniesli domov a uložili na posteľ, mamička plakala, až jej srdce usedalo. Beluška otecka chytila za ruku a čakala, kedy sa usmeje a povie mamičke, aby neplakala. Ale otecko sa neusmial ani mamičku nepotešil. Zaspal tak tichúčko, že ani nedýchal, a potom si ľudia rozprávali, že Beluške otecko umrel.

Vtedy bola Beluška ešte maličká a ani nevedela, že jej otecka zakopú do studenej zeme. Keď ho obliekli do sviatočných šiat a uložili do truhly, povedala mamičke:

„Neplačte, mamička, otecko je bohatý! Má pekné šaty a ruky biele.“

A keď mu do tých bielych rúk dali krížik s ružencom, zase mamičku tešila:

„Až sa otecko prebudí, pôjde do kostolíka a pomodlí sa za nás.“

Otecka naozaj odniesli do kostolíka a z kostolíka na cintorín, ale nikdy sa už neprebudil a do chalúpky neprišiel.

Beluške bolo nesmierne smutno a časom už vedela, prečo si ľudia rozprávali, že jej otecko umrel. Bola teraz vždy s mamičkou sama.

Aj do roboty s ňou chodila, lebo sa mamička obávala, že by dievčatko osamote postihlo nešťastie. A keď Beluška pochopila, ako jej otecka skala zavalila, zľakla sa každého rachotu. Bála sa, že sa tá zlá skala odniekiaľ náhle privalí a zavalí aj ju s mamičkou.

Aj doma v chalúpke sa osamote bála. A kedykoľvek začula zvonka rachot voza alebo iný hluk, už sa bojazlivo túlila k mamičke a v jej náručí sa úzkosťou chvela. Neskôr sa zľakla aj každého tieňa a za tmy by za nič na svete pred chalúpku nevyšla.

Keby s mamičkou zostávala v dedine, azda by ju strach tak netrápil. Ale ich chalúpka stojí až za dedinkou a tu sa Beluška aj s mamičkou cítila dvojnásobne opustená. Nebol tam s nimi na samote nikto; len pred oknami stál pri ceste kamenný kríž a na ňom visel Pán Kristus.

* * *

Bol Štedrý večer. Ako anjelské oči hľadeli hviezdy do poslednej chalúpky za dedinou. Videli tam Belušku, ako sedí za stolom a rozpráva sa s mamičkou. Teší sa, že dnes bude chodiť po svete Ježiško a že aj k nim sa pozrie. Dievčatko načúva, kedy zaklapne závora pri dverách. Potom sa rozbehne a pred Ježiškom dokorán otvorí dvere do izby.

„A kde je teraz Ježiško, mamička?“ pýtala sa, keď bolo vonku stále ticho.

„Ježiško je ešte v nebi.“

„A čo tam robí tak dlho?“

„Pripravuje si darčeky pre celý svet.“

„A ako ich všetky pobery, keď je taký maličký?“

„Anjelici mu ich zložia až k zemi.“

„Dá aj nám niečo?“

„Aj, holúbok, aj; na chudobných Ježiško osobitne pamätá.“

„A na bohatých nie?“

„Aj. Do srdca im dáva lásku k blížnemu. Kto Ježiška poslúchne a chudobným robí dobre, tomu Ježiško tu na zemi udeľuje svoje požehnanie a po smrti mu dá celé nebíčko.“

„U koho sa prihovára Ježiško za nás?“

„U pani Pokornej. Celý rok nám dáva výživu a tebe po Ruženke šaty.“

„A príde pani Pokorná do nebíčka?“

„Iste si ju tam po smrti Ježiško zavedie.“

„Aj Ruženku?“

„Ak bude stále taká dobrá ako doteraz, aj ona príde do neba.“

„Uvidí tam nášho otecka?“

„Uvidí a bude sa s ním tešiť.“

„A v nebíčku nie sú lomy a skaly?“

„Nie sú, miláčik. Tam žijú dušičky zosnulých len v neustálej radosti. Nikto tam necíti bolesť, nikoho netrápia starosti ako nás tu na zemi.“

Beluške sa páčilo, že nebíčko je také krásne. A zase sa tešila, aký darček jej asi Ježiško nadelí.

„Ach, mamička!“ zatúžila: „Keby mi tak Ježiško priniesol teplé šatôčky. V tých mojich mi už býva zima a vy na iné nemáte.“

A dievčatko sa zamyslelo, keby mala teplúčke šatôčky, ako by sa rozbehla do kostolíka a tam Ježiškovi ďakovala.

Aj na cintorín by si zašla a otecka by povedala, aby v tom svojom hrobčeku pokojne driemal, že jeho Beluške tu na svete nie je zima!

A ako tak dievčatko zamyslene sedí, otvoria sa dvere a do nich vstupuje Ruženka Pokorných.

„Nesiem Beluške šaty,“ oznamovala. „Ježiško jej ich u nás nechal. A mamička jej posiela trochu jabĺčok.“

Položila darčeky na stôl a Beluške srdiečko poskakovalo od radosti.

Šatôčky boli naozaj z nebíčka. Veď Beluška ešte nikdy nevidela také čistučké sukničky, taký jemný kabátik, také pestré pančušky a také lesklé topánočky. Pekné bývali šaty po Ruženke, ale tieto šatôčky od Ježiška sú predsa tisíckrát krajšie. Každá nitka sa na nich ligoce, každý gombík sa leskne, akoby tie trblietavé hviezdy v nebíčku boli celé šatôčky vybozkávali skôr, než ich Beluške Ježiško zniesol.

Ruženka Pokorných sa chvíľku pozerala na Belušinu radosť a potom sa chystala na odchod.

Beluška za jabĺčka odkázala „Zaplať Pán Boh“ a mamička sa chystala, že Ruženku odprevadí domov.

„Len zostaňte,“ štebotala vľúdne Ruženka, „Beluška by sa tu bála.“

„A ty sa nebojíš?“ čudovala sa Beluška.

„Nebojím. Mamička chcela poslať sem slúžku, ale prosila som ju tak dlho, až som smela ísť sama. Ježiško dnes chodí po svete a každého na ceste chráni.“

„To sa ja tiež nebudem báť,“ hovorila Beluška a prosila mamičku, až vyšla s Ruženkou a odprevadila ju domov.

Pozerala sa z okna, ako po zasneženej ceste ponáhľa Ruženka domov. Potom zase pribehla k stolu a znova si každý darček prezerala.

„Ach, môj zlatý Ježiško, aký si dobrý, že si mi dal tie šatôčky,“ myslela si. A potom zase pristúpila k oknu, či sa už mamička nevracia. Mamičku dievčatko nezazrelo, ale pri okienku zostalo stáť dlho a dlho.

Vidí pri ceste kríž a na ňom visí Pán Ježiš. Studený sneh mu pokrýva hlavu aj boky.

Beluške sa srdiečko zvierá žiaľom a z očí jej vytryskujú slzy, keď sa tak díva na ukrižovaného Ježiška.

„Ach, môj zlatý Ježiško! Ako asi ten sneh do ramienok studí! Ako asi ten vietor sväté telíčko šľahá! Ako asi ten kameň pod hlavičkou tlačí! Mne si dal teplúčke šaty a sám polonahý mrzneš vonku! Otecka si vzal do nebíčka, ani do skál ho tam neposielaš, a sám si zostúpil na svet a si ten najchudobnejší medzi nami. Do každej chalúpky si zniesol nebeské darčeky a na teba nikto ani jabĺčkom nespomenie.“

A vybrala jabĺčko najkrajšie a niesla ho ku krížu.

Pod krížom bolo kľakadlo a na ňom vrstva snehu. Ručičkou sneh zmietla a na kľakadlo jabĺčko položila. Bola rada, že Ježiško má tiež na stolíku darček. A už sa jej zdalo, že nie je taký chudobný a že aj on cíti vo svojom srdiečku radosť. Len keby mohla ešte ten studený sneh zmiesť mu z pliec a bokov!

A vtom sa mamička vracala od Pokorných.

„Mamička, mamička!“ volala na ňu Beluška. „Vy ste väčšia; striasnite Ježiškovi sneh z ramienok i hlavičky; ja nedočiahnem.“

Mamička dala dcérke šatku, zdvihla ju ku krížu a Beluška zmietla z Ježiška sneh do posledného prášika.

Potom ho na čielko pobozkala a povedala: „Môj zlatý Ježiško, už ti tu bude lepšie. Ešte ti rozsvietime lampičku, aby si mal aj vianočné svetielko!“

A mamička objala dieťa v náručí, celé ho vybozkávala a zaniesla do chalúpky. Potom naliala oleja do lampy pri Ježiškových nohách a rozsvietila svetlo.

Keď sa vrátila do chalúpky, stála Beluška pri okienku celá blažená.

„Hľaďte, mamička, Ježiško sa na nás usmieva.“

Vo zlatej žiare svetla bolo na kríži vidieť Ježiškovu hlavu a zdalo sa naozaj, že vľúdne pozerá do chalúpky a na Belušku ľúbezne sa usmieva. A Beluške bolo pri srdiečku tak, akoby sa do smrti nemusela ničoho báť. Aj keby sa na ňu skala valila, iste by ju Ježiško zastavil tým milým úsmevom a tým vľúdnym pohľadom. Od tých čias sa Beluška naozaj prestala báť, lebo vedela, že ju Ježiško chráni na každom kroku.