Bujný pán Kryštof

Ako otcovi samé dlhy robil a k poriadnemu životu sa nemal, a ako skrze zlatú pani majstrovú biednou smrťou zomrel

Keď pán mincmajster Albrecht z Gutštejna kúpil žirovnické panstvo a hrad Žirovnici na Vysočine, jediným jeho želaním bolo zachrániť svojho syna pred svetskými neresťami. Jeho syn Kryštof už dávno nebol najmladší, ale otec v ňom videl stále len drzého na jazyk a bláznivého mladíka, ktorý sa nezaobíde bez jeho pomoci. V Kutnej Hore ho oženil s bohatou pannou Voršilou, ale nebolo to nič platné. Kryštof sa v manželstve neusadil, žena ho čoskoro omrzela a on radšej s kamarátmi vysedával po kutnohorských krčmách, robil dlhy a vyvolával súboje pre každé hlúpe slovo. Nebyť mocného pána otca, bol by Kryštof sedel stále vo väzení.
Pán Albrecht z Gutštejna bol už starý, keď sa vzdal výnosného mincmajstrovského úradu a usadil sa na Žirovnici. Zo svojho domu v Kutnej Hore dal sem previezť všetko, čo bolo cenné, a začal tu hospodáriť. Hradný palác bol krásne zdobený, aj keď trochu schátraný, a tak bolo treba veľa opráv, aby sa stal znova popredným panským sídlom. Pán Albrecht pozýval hostí predovšetkým kvôli synovi, ale sám najradšej sedával vo svojej komnate a po chvíľach písal spis o láske k bohu a k blížnym. Pán Albrecht sa mnohokrát snažil synovi domlúvať a priviesť ho k riadnemu životu. Preto mu nedával ani peniaze, keď videl, ako ich stále márne rozhadzuje.
„Pane otče, to ma tu chcete držať ako vo väzení?“ vtrhol raz k nemu do komnaty Kryštof a prudko za sebou zavrel dvere. „Ja už mám toho dosť.“
„Veď Ti tu nikto neubližuje, synu! Bol najvyšší čas, že sme odišli na Žirovnici. Tvojich kúskov bolo v Kutnej Hore už vrchovato. Nebyť môjho mincmajstrovského úradu, len ťažko by som Ťa uchránil od hanby.“
„Či ja nie som vďačný syn?“ pohodil hlavou Kryštof ako bujný kôň. „Som, otče! Ale uvažuj, že nemôžem zostať bez priateľov. Ja sa tu utrápim a čoskoro ma ponesú na cintorín.“
Pán si nevedel so synom rady. Občas pozval k sebe pánov z okolia na poľovačku, aj keď sám už po lesoch nejazdil. Strojil na Žirovnici rytierske turnaje a sám len prizeral. Ale Kryštof stále nebol spokojný.
„Vieš čo? Tu máš vrecúško s peniazmi a vyber sa do Hradca alebo inam, len nechoď do Kutnej Hory. Až sa vrátiš, musíme si spolu o všetkom pohovoriť.“
Pán Kryštof bol v tej chvíli zdravý a veselý ako penica. Sotva otcovi poďakoval, bežal na nádvorie a dal si osedlať koňa.
„Som už starý na vychovávanie takého syna,“ povzdychol si pán Albrecht, keď sa z okna díval za synom. Potom znova usadol za stôl a začítal sa do knihy. Na nejaký čas mal od Kryštofa pokoj. Od tých čias, čo bol v Hradci, ho celé dni zase nebolo ani vidieť. Stále niekam jazdil a na Žirovnici si už nesťažoval. Otcovi to bolo čudné, a keď ho raz zastihol pri stole, povedal mu:
„Myslím, že je už čas, aby si sa znova oženil a ja som si ešte užil svojich vnukov.“ Ale Kryštof sa vzoprel.
„Otče! Už ste ma raz oženili a žena so mnou dlho nebola. Až budem mať chuť oženiť sa, vyberiem si nevestu sám. Ale neponáhľam sa, ešte je času dosť.“ Otec sa stále vracal k tej ženbe a umienil si, že mu dá majetok, len keď sa Kryštof ožení a usadí. A preto ho zase krátil na peniazoch, kde mohol.
Čoskoro sa doniesla na hrad správa, že mladý pán nechodí na námluvy ďaleko. Dole pod hradom mal dom mäsiar Brikci a jeho krásna žena Dyna stále vyzerala z okna a čakala, kedy pôjde pán Kryštof okolo, aby si jej všimol. A on mal naozaj dobré oči. Čoskoro začal chodiť k mäsiarovi do krámu a potom aj do izby. Brikci bol dobrák od kosti a proti mladému pánovi nič nemal. Čím k nemu chodil častejšie, tým viac bolo ľudí v krame. Každý chcel o ňom niečo vedieť.
„To je veľmi dobrý pán a na groš nehľadí,“ chválil ho Brikci. „Sem-tam mi predá lepší kus dobytka z panského dvora alebo dobre poradí, kde by som mal čo kúpiť. Raz z neho bude dobrý hospodár.“
Ľudia sa čudovali tomu aj onomu, ale Brikci bol šťastný, že obchod ide dobre a žena mu rozkvitá do krásy. Až raz odkázal pán Albrecht z Gutštejna po svojom pisárovi, že jeho syn nesmie predávať žiadny dobytok. A keď predá, potom mu ho mäsiar Brikci musí ešte raz zaplatiť.
On z toho bol veľmi nešťastný a všetko povedal mladému pánovi. Ten sa najprv nahneval, ale potom sa snažil otca nejako ospravedlniť.
„Nič si z toho nerob, Brikci! Starý pán rád zabúda, čo jedného dňa povedal a druhého urobil. Aby neboli roztržky, zaobstarám Ti dobytok odinakiaľ a nebudeš ukrátený.“
A pri tom zostalo. Mäsiar začal jazdiť po svete a jeho žena strojila doma hostiny pre mladého pána a jeho priateľov. Pani majstrová len kvitla. V zlatom čepci a čipkách vyzerala ako šľachtičná.
„Tá Brikciho Dyna sa v poslednom čase nosí ako pávica,“ hovorili si ženy po meste. „A on je hlupák, že jej to všetko trpí.“
Susedia videli všetko ako na dlani a čo nevideli, radi si domysleli. O zlatej pani majstrovej sa hovorilo po Žirovnici od rána do večera, len ona akoby nič nevidela, hľadela si zámockého pána.
„Ako dlho ma tu ešte necháš, Kryštofe?“ pýtala sa ho každého dňa.
„Len buď trpezlivá, Dyno! Veď k sebe nemáme ďaleko a na Žirovnici mi ešte nepatrí nič okrem Teba.“
Kryštof rád sľuboval a reči mal na rozdávanie. Nikdy ho však nenapadlo, že by si mal Brikciho ženu vziať k sebe. Dyna sa však už dávno videla ako zámocká pani a o poctivú živnosť sa nestarala. Keď jej muž nebol doma, celý deň možno neotvorila ani krám a ľudia si na ňu sťažovali. Brikci svoju ženu vždy ospravedlňoval, až mu jedného večera Dyna povedala:
„Si starý hlupák, Brikci! Daj mi voľnosť a budeš mať po starostiach. Ľudia na mňa čoskoro zabudnú.“
„A kam by si chcela ísť, Dynuško? Veď Ti tu nič nechýba a kvitneš ako ružička. Máš predsa všetko, na čo si len spomenieš,“ tešil ju dobrák manžel.
„Si blázon a hlupák!“ rozzúrila sa naňho pani Dyna. „Či nevieš, čo si o nás ľudia hovoria? A ak to nevieš, ja Ti to teda poviem. Ja mám už dávno iného. Urodzený pán Kryštof z Gutštejna ma má rád ako nikto na svete.“
Brikci ťažko dosadol za stôl a ruku zovrel v päsť. Namáhavo dýchal, ako keby držal v rukách statného býka. Dyna sa na neho pozrela a zamrzelo ju, že radšej nemlčala. Ale on jej nepovedal zlé slovo. Sedel a sedel a díval sa kamsi do kúta, akoby ju ani nevidel.
Pán Kryštof sa ponáhľal ako každého večera do mäsiarovho domu. Na prahu sa zastavil a prudko zaklopal na dvere. Pani Dyna bežala otvoriť, aby mu vo dverách povedala, že Brikci je z trhu doma.
„Dobrý večer, Brikci!“ zahlaholil Kryštof veselo už na chodbe a hrnul sa do izby ako veľká voda.
Mäsiar ešte stále sedel za stolom. Inokedy pána privítal, ale toho večera si ho ani nevšimol. Kryštof uvidel na stole plný krčah vína a hneď po ňom siahol. V tej chvíli na jeho ruku dopadla iná a mäsiar Brikci vstal.
„V tomto dome som ešte pánom ja a Ty, pane, choď, odkiaľ si prišiel! Ak rýchlo neodídeš, stane sa niečo zlé!“
„Čo Ťa to napadlo, Brikci?“ so smiechom sa čudoval Kryštof a vytrhol mu svoju ruku, potom sa napil priamo z krčaha.
Pani Dyna nevedela, čo by povedala. Brikciho ešte nikdy takého nevidela. Rýchlo niesla večeru na stôl, vtom jej muž vytiahol spoza opasku ukrytý nôž.
„Ja som Ťa, pane, varoval!“ povedal ticho Brikci.
A skôr než sa kto nazdal, bodol Kryštofa priamo do srdca. Dyna vykríkla a chytila milého do náručia. Ale rana bola dobre mierená. Keď Brikci vytiahol nôž, vyvalil sa z nej prúd krvi a Kryštof skonal.
Mäsiar Brikci si potom sadol znova za stôl, ako unavený človek po dobre vykonanej práci. Jeho žena vybehla zatiaľ pred dom, nariekala a volala o pomoc. Keď sa ľudia zbehli, pomôcť už nemohli. Brikciho vzali susedia medzi seba a viedli na zámok k pánovi. Mŕtveho Kryštofa odniesli so sebou. O Dynu sa nikto z nich nestaral, zostala v dome sama a čakala, čo bude.
Keď sa pán Albrecht z Gutštejna dozvedel, ako prišiel o syna, strašne nariekal. Mäsiara dal zavrieť do väzenia a on sa ani nebránil. Išiel, kam ho viedli. Nikoho sa na nič nepýtal, nič nechcel vedieť.
Starý pán kľačal od rána do večera v hradnej kaplnke a prosil pánaboha o zmilovanie, ale jeho život ešte nebol na konci. Musel na súd, kde bol mäsiar Brikci odsúdený na trest smrti sťatím hlavy. Poprava sa vykonala na Žirovnici a zišlo sa na nej veľa ľudu. Každý chcel vidieť vraha, len Brikci nevidel nikoho. Od tých čias, čo sa mu žena priznala k nevere, nevidel a nepočul. Smrť bola pre neho vyslobodením. Pani Dynu priviedli tiež na tú popravu, ale bez zlatého čepca, len v prostej košeli. Potom pán prikázal, aby ju kat z mesta vybičoval. Ona bola krásna aj v tej hroznej chvíli a ženy sa jej nemohli ani zďaleka vyrovnať. Potom sa stratila kdesi vo svete a už sa nikdy nevrátila.
Na Žirovnickom zámku je maľovaná kaplnka aj kamenné nádvorie a dole v meste stojí rohový dom, kde vraj dosiaľ straší duch mäsiara Brikciho s krvavým nožom a nikde nemá pokoja. Dodnes sa nezabudlo ani na zlatú pani majstrovú a jej krásu i nevernosť.