Spravodlivý chlieb

V tých dávnych časoch, keď rozprávky ešte neboli rozprávkami, pretože sa stávalo, čo sa dnes nestáva, žili, boli dvaja bratia. Stratili otca, stratili matku a po rodičoch im ostala len vekom naklonená chalúpka a záhradka bez plota, nie väčšia než dlaň. V tej záhradke však rástla jabloň, statná a košatá, a raz na jar rozkvitla a kvety mala veľké ako pivonky a sladko voňala a celý deň spievala bzukotom včiel. Keď kvety opadli, jabloni prišiel vhod teplý letný čas s vlažnými dáždikmi i chladnou rannou rosou, jablčká sa nalievali, s nastávajúcou jeseňou zlatli aj červenali a deň čo deň boli lákavejšie, akoby priam vyzývali, aby sa do nich zahryzlo. Starší brat sa začal o úrodu strachovať:
„Počuj,“ vraví mladšiemu, „budeme musieť našu jabloň strážiť, kto tadiaľ prejde, robí si chúťky. A jablká si medzi sebou rozdelíme už na strome. Z tej polovičky koruny, čo je bližšie k chalúpke, budem oberať ja, z tej druhej, čo je obrátená k ceste, si oberieš ovocie ty. Ale poctivo ohliadať celý strom musí každý z nás!“ Začali teda bratia svoju jabloňku strážiť. Jedného dňa, a doma bol práve ten starší, išli okolo dvaja starčekovia. Zastavili sa, pochválili a potom sa opýtali:
„Či sú tie jablčká aj také dobré, aké sú na pohľad krásne?“
„Kto zaplatí, ochutná ich,“ odbil starčekov starší brat, „zadarmo nedávam.“
Starčekovia povedali, že nejde o peniaze, dohodli sa teda na cene, starší brat im natriasol plnú mošnu jabĺk a všetky z konárov obrátených k ceste.
Nazajtra ostal doma mladší brat. Deň bol zničujúco horúci, a keď si chlapec všimol, že po ceste sa blížia dvaja starčekovia, vyzval ich, aby si sadli do tône pod jabloň, že im odtrhne zopár šťavnatých jablčiek.
Starčekovia s vďakou prijali a o chvíľočku vravia:
„Prečo, synku, oberáš len z jednej časti stromu, veď sa zdá, že tie konáre pri chalúpke sú ešte obsypanejšie!“
„Jabloň sme si s bratom rozdelili,“ povedal chlapec. „A je to tak dobre, aspoň viem, že dávam zo svojho.“
V tom okamihu obloha potemnela a blesk a hrom, akoby mal nastať koniec sveta. A tak sa všetci traja uchýlili pred búrkou do chalúpky.
Čoskoro pribehol domov aj starší brat, ktorý toho dňa pracoval u suseda na poli. Zlostne sa zamračil, len čo v izbe zazrel pocestných, a hoci hrmenie neutíchalo, mladší ho musel uprosiť, aby starčekov nechal pod strechou až do rána.
Keď sa starší brat dosť nahneval, rozložil chlapec oheň a dvaja bradatí starci s dvoma mládencami usadli k ohnisku.
„Keby som mal z čoho dávať, nebol by som skúpy,“ povedal starší brat na ospravedlnenie, „ale sami vidíte, že trieme biedu s núdzou.“
„A čo by si si želal, aby si bol spokojný?“ opýtal sa ho starček s bradou ako sneh.
„Mať tak úrodné polia, niečo pre pšenicu, niečo pre kukuricu, pár pekných volov vo dvore, ó, ja by som už vedel, čo s tým,“ zatúžil starší brat.
„A čo by si chcel ty, synku, prečo mlčíš,“ opýtal sa mladšieho brata druhý starček, ktorý mal bradu ako zo striebra.
Chlapec ostýchavo povedal:
„Mne by stačila maličká chalúpka na brehu Dunaja a pri nej loďka. Voda je ako oheň, buď dobrá, alebo zlá. Chcel by som byť prievozníkom a nikoho neodbiť, aj keby potreboval previezť o polnoci, a nikdy neprepočuť volanie o pomoc.“
Ráno sa bratia zobudili a videli, že starčekovia sú už na nohách, pripravení na ďalšie putovanie.
„Prijali ste nás pod svoju strechu, keď sme boli v tiesni,“ povedali, „a teraz sa splní, čo ste si priali. Ty starší vyjdi von, uvidíš tam úrodné polia aj pekný dvor. Ty mladší sa vyberieš s nami, pri Dunaji nájdeme, za čím si túžil, a cestou azda aj pracovitú nevestu.“
To bolo radosti a údivu! V krásnom dvore stál pár silných volov a nad chalúpkou, kam oko dovidelo, sa rozprestierali široké lány, len ich začať zbierať.
Starší brat nevedel, ako za to všetko poďakovať, ale tí dvaja starčekovia len povedali:
„Uži si to v zdraví, chlapče, a dobre si s tým poraď!“
Traja pútnici už nemali k Dunaju ďaleko, keď starček s bielou bradou náhle odbočil z priamej cesty a ten s bradou ako zo striebra mladšiemu bratovi vraví:
„Nechaj nás konať, čo uznáme za vhodné. Neboj sa, my už poznáme, čo sa ti deje v duši.“
V najbližšej dedine pri prvej chalúpke zaklopali na dvere. Otvoril im gazda, láskavo pozval pocestných dovnútra a zavolal ženu, nech chystá niečo na stôl. V izbe sa s matkou točila dcérka, zdala sa čipernou ako mladá sýkorka.
Čoskoro sa rozprúdila debata, a že tí dvaja starí vedeli rozprávať, prisadli si k nim aj ženy. Čas pekne plynul, a tu v jednej odmlke starčekovia zčistajasna vravia:
„Vy máte dievča na vydaj a my tuto synka na ženenie. Pre začiatok je o neho postarané. Ak budú mladí chcieť, čo keby sme ich dali dokopy?“
Prekvapený gazda sa zdráhal:
„Nie že by som pocestným nedôveroval, a vy ste na pohľad dobrí ľudia, ale veď sa sotva poznáme! A naša dcérka je mladučká. Rátali sme, že si raz vyberie chlapca od susedov, ten sem chodieva. Na svadbu sme však zatiaľ nemysleli!“
A akoby ho niekto zavolal, vstúpil v tom okamihu do dverí susedov syn. Zarazil sa, keď zazrel cudzie tváre, a starček s bielou bradou mu hneď na privítanie povedal, akoby v ňom čítal:
„Uhádol si, chlapče, prišli sme požiadať o gazdovu dcérku. Chcel by ju náš synček a chceš ju aj ty. Nech teda povie ona, koho si vyberie.“
Dievča očervenelo ako divý mak:
„Páčia sa mi obaja, starček, a neviem len tak narýchlo, ako to urobiť. Počkajte do rána! Možno sa mi v noci bude snívať. Kto mi v tom sne príde za ženícha, toho si potom rada vezmem.“
„Dobre, dievčatko,“ povedal ten druhý starček, „všetci sa o tom presvedčíme na vlastné oči. Nech chlapci siahnu za opasok a každý zabodne do stola svoj nôž. Koho vo sne uvidíš, toho nôž sa cez noc zazelenie.“
Susedov syn vytiahol spod opasku nádherný veľký nôž s čepeľou na tri palce širokou, vbodol ho do stola a nôž stál rovno, akoby odtiaľ práve vyrástol. Nášmu chlapcovi chvíľu trvalo, kým sa odvážil vytiahnuť svoj malý nožík kúpený za grajciar na odpuste. Čo mu však ostávalo, zabodol ho do stola a div sa pritom od hanby neprepadol.
Na druhý deň ráno všetci pricupitali, aby uvideli, čo sa cez noc stalo, a nechceli veriť vlastným očiam: jeden z nožov, a bola to tá detská hračka z odpustu, sa zmenil na kríčik viniča, rukoväť sa celá obalila listami a viselo z nej dokonca niekoľko dozretých strapcov.
Kto by sa protivil takému zázraku! Ešte v ten istý večer sa konala svadba, nie bohatá ani hlučná, zato však srdečná. A hneď nazajtra sa obaja mladí objali s rodičmi, a ako im dobrí starčekovia na rozlúčku poradili, vydali sa najkratšou cestou k Dunaju. Tam na nich čakala malá neobývaná chalúpka a na vode ku kolu priviazaná loďka.
Čas plynul ako tá voda v rieke a dvaja bratia, povedalo by sa dve jablká z jednej halúzky, žili, ako si sami poradili.
Raz o polnoci sa na Dunaji zničoho nič strhla poriadna búrka. Tma bola čierna ako smola, víchrica, lejak, voda sa rozdivočila.
„Pomoc!“ zaznelo do noci.
Prievozník vybehol z chalúpky, odviazal loďku, rozbúrenými vlnami veslil na druhý breh, a keď nikoho nenašiel a volanie už nepočul, vrátil sa domov vyčerpaný a nešťastný.
V tom zase hlas a ešte druhý:
„Pomoc, zachráň nás, prievozníku! Pomoc!“
Prievozník vyplával druhýkrát na búriacu sa rieku a znovu sa vrátil naprázdno.
Celý skľúčený povedal žene:
„Bojím sa, že sa tí ľudia mojou vinou utopili!“
Dosadol na lavicu, a opäť výkriky.
„Nevrátim sa, kým ich nenájdem!“ povedal prievozník žene a vyplával na Dunaj tretíkrát.
Po dlhom hľadaní, sám si už takmer zúfal, vylovil z vĺn dvoch mužov a previezol ich na breh.
Až v žiari ohniska prievozník vidí, div divúci, že na tých úbožiakoch nie je nitka mokrá! Pozrie sa lepšie, sú zrazu čulí ako dve rybičky, jeden má bielu bradu, druhý striebornú, veď sú to tí naši dobrí starčekovia!
„Nečuduj sa, prievozníku,“ povedali s úsmevom, „prišli sme si vyskúšať, či u teba sľuby nie sú chyby.“
To bolo radosti a údivu! A že bolo o čom rozprávať, sadli si k ohnisku a rozprávali do rozbrieždenia.
A tu sa starčekovia za nič na svete nedali dlhšie zdržať:
„Slniečko vstalo po tej búrke ako umyté,“ vravia, „a my máme pred sebou ešte dosť chodenia!“
A boli preč, len na trojnožke pri ohnisku po nich ostal mešec zlatých dukátov.
Prievozník so ženou sa ani nestačili spamätať, keď na druhý deň pribehol starší brat, a sotva spustil, nariekal:
„Zhorel mi môj krásny dvor! Práve som včera ukladal slamu do stohu, a tento rok sa urodilo, že som nevedel kam s ňou, keď idú okolo dvaja žobráci, takí trasorítkovia, a aby som im prý dal niečo na zjedenie. Vravím, nech mi pomôžu, však potom uvidím, koľko si zarobili, a ešte som sa tomu, ja nešťastník, sám zasmial. Tí dvaja šli bez slova ďalej. Len zašli,
a stoh mi horí! Čeľaď a susedia na poli, zachraňoval som a nič nezachránil, dvor s celou úrodou je na popol, ostali mi len holé lány!“ Zalomil rukami:
„Že ja som tých starčekov nespoznal! A ty si daj, brat, pozor!“
Prievozník nechcel staršiemu bratovi priťažiť, a tak mlčal a radšej nepriznal, ako sa to so starčekmi zbehlo u nich. Jeho žena toho dňa zadelávala na chlieb, a tu ho niečo napadlo, vzal si ju nabok a povedal jej:
„Skôr než dáš chlieb do pece, vlož do jedného bochníka dukáty z toho mešca, čo nám dobrí starčekovia darovali. Bratovi zajtra dáme chlieb na cestu a bude mu trochu pomoženo.“
Žena umiesila chlieb z tej najbielejšej múky a do jedného bochníka naozaj zapiekla všetky zlaté dukáty. Bochník bol krásne vypečený a starší brat si ho ráno s chuťou uložil do mošne.
Nedošiel ďaleko a chlieb ho zrazu začal ťažiť, akoby mal v mošne kameň. I vybral ho, obracal bochník sem a tam a zdal sa mu akýsi čudný, azda nedopečený, preto je asi taký ťažký.
V tom okamihu išiel okolo sedliak s povozom.
„Kmotre,“ zavolal naňho prievozníkov brat. „Nevymeníš vrecko kukurice za pekný bochník chleba?“
Sedliak zastavil, pozrel sa a videl dozlatista vypečený chlieb.
„Prečo nie,“ vraví a vymenil bochník za kukuricu.
Prišiel domov a hneď ukázal žene, čo priviezol.
„Ten chlieb musí byť vnútri surový,“ čudovala sa gazdiná, keď vzala bochník do rúk, „to si si nevšimol? Veď je ťažký ako kus kameňa!“
A sedliak uznal, že žena má pravdu.
V tej chvíli šiel okolo sedliakovho plota potulný kováč. „Nepotrebujete, kmotre, naostriť nože?“ opýtal sa. „Naostri,“ vraví sedliak, „a dostaneš pekný bochník chleba, tu je, vidíš?“
Kováč sa pozrel a sliny sa mu na ten krásny bochník zbiehali. Naostril teda nože, vzal si výslužku a išiel. Došiel za dedinu a mošnu mal ťažkú, akoby v nej niesol kameň. I vybral bochník z mošne, poobzeral ho zo všetkých strán a ten krásne vypečený chlieb sa mu prestal páčiť.
Kováč mávol rukou a šiel ďalej, však sa toho chleba nejako zbaví. Prišiel k prievozu, dal sa naložiť, a keď boli na druhom brehu, vraví:
„Ujo, ja nemám, čím by som zaplatil. Vy ste vraj dobrý a beriete, čo ľudia dajú, vezmite si tento bochník chleba, na tom si pochutíte!“
A v tej chvíli je kováč už z loďky von.
Prievozník vidí krásne dozlatista vypečený chlieb, presne akoby ho bola upiekla jeho žena.
Vráti sa, vyjde na breh, ide domov, položí chlieb na stôl a užasnutá žena vraví:
„Čo si to doniesol? Veď tento bochník som včera sama miesila a sama piekla a ty si ho ráno vlastnými rukami dal svojmu bratovi na cestu!“
Prievozník vezme nôž, zakrojí, kôrka chrupne, chlieb zazvoní a v krásne vypečenej striedke sa lesknú zlaté dukáty.
Tak sa ten spravodlivý chlieb s darom dvoch starčekov vrátil, kam patril. A že sa to stalo tak dávno, milí premilí, a že sa to dnes už nestáva, je myslím len škoda.