Pán Šembera

Ako dal vystavať prekrásny zámok, a ako ho sám diabol pritom pokúšal a o jeho dušu sa uchádzal, až pánovu dušu po jeho smrti predsa len dostal

Urodzený Ján Šembera z Boskovic a na Bučoviciach bol moravský pán nad iných bohatý. Patrilo mu niekoľko panstiev, hradov a zámkov, ale najradšej z nich mal Bučovice. Jeho veľkým želaním bolo vystavať tu taký zámok, aby mu nebolo ďaleko-široko rovného. Keď sa chcel pustiť do nákladnej stavby, potreboval na to veľa peňazí. Preto predal niekoľko statkov a všetkým svojim úradníkom prikázal, aby na poddaných tvrdo vymáhali dane a nikoho nešetrili. Bolo z toho veľa nárekov a plaču, ale pán Šembera nepovolil. Nakoniec predsa len nazhromaždil toľko peňazí, koľko potre
boval, a pozval do Bučovíc povestného talianskeho staviteľa, aby mu zámok postavil. „Viem, že si majster nad majstrov,“ povedal mu pán Šembera. „Preto tiež chcem, aby si vystaval v Bučoviciach práve taký zámok, aký staviate vo vašej talianskej krajine. Rozľahlý a pohodlný, pekne zdobený. Na ničom nemusíš šetriť. Len dbaj, aby to dielo bolo nad iné dokonalé!“
„Áno, pane! Postavím ti zámok, že ti ho iní budú závidieť!“
Usilovný staviteľ hneď kreslil návrhy a plány, aby pána Šemberu uistil, že si vybral naozaj toho najlepšieho majstra. Keď sa spolu dohodli, pán dal navoziť drevo, kameň, tehly a piesok na vrch Kalváriu a prikázal tam kopať základy pre stavbu.
Ale práca sa nijako nedarila. Sotva vykopali základy, došli na tvrdú skalu. Keď začali stavať múry, rútili sa im. Čo jedného dňa postavili, to druhého dňa bolo zničené. Medzi ľuďmi sa začalo hovoriť, že je to diablovo dielo, a poddaní utekali z práce. Pán Šembera nadával, posielal na nich dráby a v noci tam stráže držali službu, aby mohli pánovi povedať, čo sa tam deje. Po zotmení bol všade pokoj. Len čo však polnoc odbila, strhol sa veľký vietor. Prach a piesok sa dvíhal, kamene lietali. Sám diabol so svojou družinou priletel až z pekla a všetko to okolo rozmetal, že nezostal kameň na kameni, tehla na tehle. Stráže sa od strachu z miesta ani nepohli. Keď bolo dielo skazy skončené, diabol im dal pre pána Šemberu odkaz.
„Povedzte svojmu pánovi, aby tu zámok nestaval, že by ho nikdy nedokončil. Odkazuje mu to sám knieža pekiel!“
Potom sa znova zdvihol veľký vietor a pekelníci zmizli. Keď sa stráže spamätali z ľaknutia, bežali strmhlav k pánovi Šemberovi.
Hoci bolo do rána ešte ďaleko, hneď dali pána zobudiť a ich veliteľ mu všetko povedal. Nakoniec len prosil, aby ich tam už pán neposielal, že sa chlapi tých pekelníkov boja.
„Čo ste baby?“ nahneval sa pán Šembera. „Ja sa tam sám pozriem, a to hneď.“ A pri tom zostalo.
Na ráno ani nečakal, dal zobudiť staviteľa a obaja sa tam vybrali na koňoch. Keď uvideli tú skazu, nebolo im do smiechu.
„A kde mi teraz zámok postavíš?“ pýtal sa ho pán Šembera zarmútene, ale staviteľ si vedel rady.
„Nič sa, pane, netráp! Skôr než by sme sa mali s peklom hnevať, radšej postavím zámok dole pri potoku Litave. Bude tiež pevný a neprístupný. Okolo jeho múrov potečie voda a na hradbách bude pre panstvo záhrada plná vzácnych stromov a krov. Uvidíš, pane, že budeš spokojný!“
Pán Šembera hneď ožil na duchu a prikázal pacholkom, aby všetok stavebný materiál vozili na to miesto, ktoré im staviteľ určí.
Keď začali stavať nový zámok, z celého panstva zvážali sedliaci na stavbu najväčšie jelšové kmene, aké kde boli. Tesári ich pritesávali a ako ihly zarážali pomocou drevených baranov do vlhkej zeme pri potoku. Potom priviezli štyri kmene také silné a dlhé, že ich museli viezť dva páry koní. Deväť silných mužov ich zarážalo do zeme plné tri týždne tam, kde mali stáť zámocké veže. Tak začali budovať zámok v Bučoviciach na štyroch jelšových stĺpoch.
Každý deň chodil pán Šembera na stavbu, aby sa pozrel, ako práca pokračuje. Stavba rástla ako z vody. Ale keď murári začali stavať múry, jeden z nich sa im stále rútil a rady si s ním nevedeli. Pán Šembera sa im tiež snažil pomôcť. Pozval na zámok pustovníka, ktorý býval v lesnej pustovni a vyznal sa vo všelijakých čaroch.
Hneď ako prišiel, pán sa ho pýtal, prečo sa stavba zámockého múra nedarí. Pustovník sa naň pozrel, niekoľkokrát ho obišiel, ale stále sa vyhováral a rozumného slova z neho nikto nedostal. Vtedy sa pán nahneval a prudko naňho spustil:
„Pozri sa a poraď! Hlúpy nie si a my potrebujeme dobrú radu. Zadarmo to nebude.“
„Toto je ťažká vec, pane!“ vyhováral sa pustovník. „Ja by som ti poradil, ale ty na moju radu aj tak nedáš a ešte ma vyženieš z brány.“
„Nevyženiem, to ti sľubujem! Len už hovor, alebo ťa karabáčom pretiahnem! Došla mi už trpezlivosť!“ kričal pán Šembera.
„Ja poznám len jednu radu, pane! Daj zamurovať do základov zámku jedného nábožného a počestného človeka a potom dostavíš múry bez ťažkostí až pod strechu a budú ako z kameňa.“
Takúto radu nikto nečakal. Keď však pustovník inú nemal a prisahal, že jedine tak môžu stavbu dokončiť, pán Šembera nakoniec predsa len súhlasil. „Keď si mi už tak dobre poradil, ešte mi povedz, kde takého človeka nájdem. Som svetaznalý a dobre viem, že takýchto ľudí medzi nami nie je veľa.“ Ale aj v tom mu pustovník vedel poradiť.
„Len sa pozri pred bránu, pane! Tam práve jeden stojí a prosí o almužnu. Pretože ten človek bol vždy počestný, musí teraz o každý kúsok chleba žobrať.“ Pán Šembera bežal k bráne a žobráka tam naozaj našiel. Pozval ho ďalej, ale keď bol úbožiak za bránou, pán prikázal pacholkom, aby ho dobre zviazali povrazmi. Potom prikázal žobráka zamurovať do základov stavby, pacholci jeho rozkaz poslúchli. Pustovník zatiaľ zmizol a nikde ho nebolo.
„To bol asi sám diabol,“ povedal pán Šembera. „Ale keď jeho rada pomôže a zámok dostavím, hnevať sa naňho nebudem.“ A čoskoro sa začalo medzi ľuďmi hovoriť, že pán má spolky s diablom.
Aj keď s ťažkosťami, predsa len bol zámok jedného dňa dostavaný. Potom prišli ešte maliari, sochári a kamenári a celý ho vyzdobili, že bol naozaj tým najkrajším zámkom ďaleko-široko, ako si pán Šembera želal.
Keď sa pán do neho s rodinou a služobníctvom nasťahoval, bola to veľká udalosť. Veľa hostí bolo pri tom a veľa vína sa vypilo. Ale prvú noc mal pán Šembera strašný sen. Prišiel k nemu diabol a viedol k nemu takúto reč: „Ako si spokojný s mojím dielom? Poradil som ti, kde máš zámok vystavať a ako to urobiť, aby sa múry nerútili. Druhýkrát ti tiež pomôžem, keď budeš potrebovať, a tretíkrát tvoju dušu do pekla odnesiem. Nič ti odo mňa nepomôže, si už v mojej moci.“ Pán Šembera sa zľakol, ale hneď sa začal brániť.
„Ja som ťa o pomoc nikdy neprosil! Ja sa ti len tak ľahko nepoddám! Zmizni mi z očí, diable!“
Kým mohol diabol ujsť, vyskočil pán Šembera z lôžka, oboma rukami chytil diabla za chvost a trikrát s ním zatočil nad hlavou. Potom s diablom udrel o zem, až z neho krv striekala. Ten prosil a sľuboval, že mu bude slúžiť, len aby sa nad ním pán Šembera zmiloval.
„Poctivo ti budem v tvojom diele pomáhať a nič si za tú službu nevezmem. Pane Šembera, len ma už pusť!“
„Ja ťa o žiadnu službu neprosím,“ povedal mu pán rázne. „Ak mi ešte raz prídeš do rúk, tú tvoju pekelnú dušu z teba určite vytlčiem. To si dobre zapamätaj!“ A diabol sa hneď kládol z komnaty, pritom sa stále klaňal a sľuboval hory-doly, či už pán chcel, alebo nechcel.
Keď sa pán Šembera ráno prebudil, myslel si, že sa mu to všetko len snívalo. Ale ako pozrel na stenu, uvidel na nej stopy diablovej krvi a hneď prikázal, aby celú stenu oškrabali až na holú tehlu a znova ju omietli, ale nebolo to nič platné. Znova a znova sa diablova krv objavovala a nikdy celkom nezmizla.
Od tých čias sa pánovi Šemberovi vo všetkom dobre darilo. Stačilo, aby len na niečo pomyslel, už sa mu všetko akoby zázrakom v skorej dobe splnilo. Dve dcéry mu vyrástli do krásy a ženíchovia sa okolo nich len točili. Panstvo mu prinášalo veľa peňazí, takže bol čoskoro tým najbohatším pánom v krajine. Na nádvorí bučovického zámku si dal pán Šembera postaviť veľký vodomet, ktorý na pleciach držali štyri morské panny. Bol to nádherný pohľad, keď z neho voda striekala a padala do kašne.
„Tie kvapky vody sú to jediné, čo nemusím platiť peniazmi,“ smial sa pán. „A predsa, keď do nich zasvieti slnko, sú ako drahé perly.“
Ale zlé jazyky tvrdili, že v podobe statného bakchanta, ktorý vyžíma z mecha vodu, dal pán Šembera zobraziť samého seba. Celý život sa vraj staral len o peniaze a o zábavu a kde by nejaké peniaze zobral.
Pán mal však iné starosti. Po svete kupoval vzácne koberce, obrazy, nábytok a riad a zariaďoval si v bučovickom zámku raj na zemi. Tiež mal rád kone a bol výborný jazdec. Jeho stajne mali tie najlepšie kone, aké kedy v krajine boli. Pán Šembera vládol tiež mečom a všelijakou zbraňou tak dobre, že sa mu z pánov nikto nevyrovnal. A toho všetkého využíval teraz do sýta, bol popredným pánom markgrófstva. Naraz mu však zdravie prestávalo slúžiť a musel vyhľadať lekára. Priatelia ho ľutovali, zato brnenskí páni minoriti sa tešili, že im čoskoro jeho majetok spadne do lona. Jeden predok pána Šembera totiž rozhodol, že keď nebude mužského dediča, všetko imanie pripadne minoritskému kláštoru na Starom Brne, kde páni z Boskovic mali rodinnú hrobku.
Kým bol pán Šembera zdravý, žiadne starosti si nepripustil. Ale keď sa mu ohlásil vek a choroba, začal premýšľať, ako by dcéram zachránil majetok. Preto si tiež pozval do Bučovíc brnenského kvardiána, aby mu ukázal pergamen, ktorý kedysi rozhodol o jeho majetku.
„Keby som mal samého diabla požiadať o pomoc, nesmie sa tým mníchom dostať nič do rúk,“ povedal si pán Ján jednej bezsennej noci. Len na to pomyslel, v komnate sa zjavil sám diabol a hlboko sa klaňal. „Som ti k službám, pane Šembera! Viem, čo ťa trápi. Len prikáž a ja ti pomôžem.“
Keď pán uvidel diabla, o svoju dušu nedbal a povedal: „Počúvaj dobre! Zajtra príde kvardián s pergamenom, na ktorom všetko záleží. Ak ho vezmeš a hodíš do ohňa, preukážeš mi dobrú službu. Ak mi však nepomôžeš, za chvost ťa chytím a tak s tebou zatočím, že sa do pekla ťažko dostaneš.“
Diabol sľúbil, že všetko zariadi, len aby sa pán nestaral a šetril svoje zdravie. Potom sa mu zase uklonil a zmizol v kamennom krbe. Pán Šembera si vydýchol a spokojne zaspal.
Keď druhého dňa prišiel kvardián do Bučovíc, Ján Šembera ležal na lôžku a nebolo mu dobre. Kvardián sa veľmi ospravedlňoval, že prišiel v nevhodnú dobu. Keď mu sluha doniesol džbán dobrého vína, nedal sa núkať. Rád pil a čoskoro mu očká len hrali, jazyk sa zapletal a hovoril jedno cez druhé. Vtedy si pán Šembera spomenul na ten pergamen.
„Rád by som sa naň pozrel, otče kvardiáne, aby som vedel, ako môj vzácny predok rozhodol o našom imaní.“
Kvardián sa chvíľu vrtel a naťahoval sa, nakoniec ho predsa len vylovil z habitu a trasúcou sa rukou ho podal pánovi Šemberovi.
„Len doň nahliadni, urodzený pane, potom mi ho však vráť! Musím sa s ním vrátiť domov a uložiť ho do truhlice medzi ostatné vzácne pergameny.“
„Veď vieš, otče, že by som naň nikdy so zlým úmyslom nesiahol. Buď bez obáv!“ upokojoval ho pán Šembera, potom vzal pergamen do ruky a išiel s ním ku krbu, kde bolo viac svetla. Keď sa doň začítal, kvardián si zatiaľ dolieval do pohára a pochvaľoval si:
„To víno je ako malvázia. Keď jeden dúšok vypijem, hneď mám chuť na druhý. Si dobrý hostiteľ, pane Šembera!“
Vtom do komnaty vstúpil diabol prezlečený za sluhu. Keď videl, že pán Šembera z lôžka vstal, začal hrozne nariekať.
„Prečo, milostivý pane, nedbáš o svoje zdravie! Nevieš, že ti lekár nariadil, aby si ležal a šetril sa? Napriek tvojej vôli ťa musím znova uložiť, len aby ťa znova tá zlá choroba nezachvátila.“
A vzal mu z ruky pergamen, hodil ho do ohňa a viedol pána na lôžko. Keď to kvardián videl, začal nariekať a bedákať. Sluha mu znova dolial pohár a on pre víno čoskoro na pergamen zabudol. Zatiaľ sa sluha naklonil nad lôžkom, aby chorého pána upokojil.
„Len ležaj a nerob si starosti! Ja toho kvardiána sám doveziem do Brna, aj tak už o sebe nevie.“ Ako povedal, tak urobil. Zbavil ho kvardiána a pre jeho dcéry zachránil majetok.
Pán Šembera čoskoro ožil a potom ešte dlhé roky užíval sveta. V súbojoch sa bil statočne a na zemskom sneme zasadal medzi popredných moravských pánov. Jeho múdrosť a povesť boli také veľké, že sa čoskoro dostali aj za hranice krajiny. Meno pánov z Boskovic bolo vtedy všade vo veľkej úcte a vážnosti.
Potom predsa len boli dni pána Šembera spočítané, zomrel v Bučoviciach uprostred veľkej nádhery a ľudia si začali hovoriť, že ho diabol predsa len do pekla odniesol a že sa mu dobre stalo.
Keď na veži kostola svätého Jakuba v Brne bije dvanásta, rozletia sa vraj vráta jeho bývalého domu a pán Šembera v podobe koňa s diablom na chrbte uháňa k fortni minoritského kláštora. Tam sa zastaví a zaržie. Potom sa obráti k Zábrdoviciam a uháňa z mesta von až k obřanskej jaskyni, v ktorej zmizne, aby sa druhého dňa znova o polnoci zjavil a strašil. Ale kto vie, či je to všetko pravda? Isté je jedno, že bratia minoriti mnoho pána Šemberu ohovárali, pretože ich pripravil o tak veľký majetok.