Dobre tak, že je smrť na svete

Za starých čias, keď ešte pán Ježiš a svätý Peter spolu chodili po svete, prišli raz podvečer k jednému kováčovi a poprosili o nocľah. Kováč ich hneď ochotne privítal, kladivo, čo držal v ruke, hodil pod nákovu a zaviedol ich do izby; potom išiel a dal pripraviť dobrú večeru. A keď bolo po večeri, povedal svojim hosťom:
„Vidím, že ste na ceste veľmi unavení a že by ste si radi odpočinuli – a dnes bolo aj parno, až sa pot lial z čela! Ľahnite si spolu do mojej postele a vyspite sa; ja si zatiaľ ľahnem do stodoly na slamu.“ Potom im zaželal dobrú noc a odišiel. A keď bolo ráno, dal znova pripraviť raňajky a potom ich ešte kus cesty vyprevadil. A keď sa s nimi už lúčil, povedal:
„Dal som, čo som mal, vezmite zavďak aj málo!“
Vtedy potiahol svätý Peter pána Ježiša bokom za rukáv a povedal:
„Pane, ty mu za to nedáš nijakú odmenu, že je taký dobrý človek a že nás tak rád videl?“
Odpovedal mu pán Ježiš:
„Odmena tohto sveta je odmena planá, ja mu však chystám inú v nebesiach.“ Potom sa obrátil ku kováčovi a povedal mu:
„Žiadaj, čokoľvek chceš, tri prosby ti budú splnené.“
Vtedy sa kováč zaradoval a povedal:
„Keď je to tak, tak, pane, urob, aby som žil ešte sto rokov a bol zdravý ako dnes.“
A pán Ježiš mu povedal:
„Nech sa ti stane, ako žiadaš. A čo chceš ďalej?“
Kováč rozmýšľal a povedal:
„Čo mám žiadať? Na svete sa mi dobre vedie; čo každý deň spotrebujem, vždy si svojím remeslom zarobím. Urob teda, aby som mal vždy dosť práce, tak ako doteraz.“ A pán Ježiš mu odpovedal:
„Aj to sa ti má splniť. A čo ešte žiadaš po tretí raz?“
Vtedy milý kováč už nevedel, čo by mal povedať; ale po chvíli rozmýšľania povedal:
„No, keď si, pane, taký dobrý, tak urob, aby každý, kto si sadne na tú stoličku pri stole, na ktorej si u mňa sedel ty, bol primrznutý a nemohol sa pohnúť z miesta, kým ho ja nepustím.“
Svätý Peter sa tomu zasmial, ale pán Ježiš povedal:
„Nech sa stane, ako si povedal!“
Potom sa rozišli, pán Ježiš a svätý Peter išli svojou cestou ďalej a kováč bežal s radosťou domov. A stalo sa mu, ako pán Ježiš sľúbil. Všetci známi naokolo už pomreli, on však bol stále ešte zdravý a svieži ako ryba, práce mal habár a spieval si od rána do večera.
Ale všetko do času. Tých sto rokov napokon tiež uplynulo a smrť zaklopala na dvere.
„Kto je to?“ ozval sa kováč.
„Ja som, smrť, už si idem po teba.“
„Pekne vítam! To sú k nám hostia!“ povedal kováč a potmehúdsky sa usmieval, „len ďalej, len ďalej, vzácna pani! Ale buď taká dobrá, počkaj len trochu, kým si tu tie kladivá a kliešte poukladám, hneď som hotový. Zatiaľ si trochu sadni tuto na stoličku; viem aj tak, že si unavená a že máš po svete neustále čo behať.“
Smrť nič netušila; nedala sa dlho núkať a sadla si. Vtedy sa kováč dal do hlasného smiechu a povedal:
„Teraz tu seď a nehýb sa mi odtiaľto, kým ja nebudem chcieť!“
Smrť sa začala vzpínať, rachotila kosťami a klepala ďasnami; ale nebolo to nič platné, nemohla z miesta a musela sedieť, akoby ju pripútal. Kováč sa smial, až sa za brucho chytal, zatvoril dvere a išiel si po svojom, tešiac sa, že sa už nemusí báť smrti, keď ju má doma chytenú.
Radosť mu však netrvala dlho a čoskoro zistil, že sa zmýlil.
Mal doma pekné vykrmované prasiatko a chcel si ho na to potešenie zarezať a šunky dať do komína, lebo veľmi rád jedával pekné údené šunky. Vzal teda sekeru a udrel prasiatko do hlavy, až sa prevrátilo; ale kým sa zohýnal po nôž, aby ho zabil a krv zachytil do hrnca na krvavničky, prasiatko sa zrazu zasa zdvihlo a chro, chro, chro! utekalo preč, a skôr než sa kováč spamätal zo svojho zľaknutia, bolo preč.
„Počkaj, lotor, však ja ťa zasa dostanem!“ povedal kováč a zatiaľ šiel do chlievika a vytiahol hus. Kŕmil ju už dva týždne, na hody. „Aspoň si na tebe dnes pochutím,“ povedal si sám pre seba, „keď mi tie krvavničky ušli,“ a vzal nôž, chcel ju zarezať. Ale čudo, z husi nevytiekla ani kvapka krvi, a keď z jej krku vytiahol nôž, po rane nebolo ani pamiatky! Kým sa kováč tak čudoval, hus sa mu zrazu vymkla z ruky a gág, gág! letela za prasaťom.
To už bolo kováčovi trochu priveľa! Tak dobre dnes opatril a nemal by si teraz ani na pečienke pochutiť? Nechal teda zatiaľ hus husou a prasa prasaťom a išiel do holubníka a doniesol dve holúbätá. A aby mu zasa niečo také nevyviedli, vzal sekeru a odsekol im na klátiku hlavy, obom jednou ranou. „No, vy aspoň máte dosť!“ zabrumlal si sám pre seba a hodil ich na zem. Ale div divúci! Len čo dopadli na zem, hlavičky sa im nasadili späť na krky a frr, aj holuby boli preč. Vtedy sa kováčovi zrazu v hlave zablyslo, udrel sa päsťou do čela a povedal:
„Ó ja somár! Na to som ja nepomyslel: ono preto nemôže nič umrieť, že mám ja smrť chytenú!“ A krútil nad tým hlavou a nebolo mu veľmi milé, že by už mal navždy opustiť tie pekné šunky a krvavničky, tie chutné martinské husi aj pečené holúbätká. Ale čo robiť? Pustiť smrť? To nie; tá by mu najprv zakrútila krkom. A tak si pomyslel, že teraz bude namiesto mäsa jedávať hrach a kašu a namiesto pečienky piecť koláče, však aj tie sú, keď inak nie je, celkom dobré.
Nejaký čas to ešte takto dobre išlo, kým boli staré zásoby. Ale prišla jar a vtedy sa začala pravá bieda! Všetky živočíchy, čo ich vlani bolo, na jar zasa ožili, ani jediného nechýbalo! A k tomu pribudlo také množstvo mladých, že sa všetko vôkol hemžilo. Vtáky, myši, kobylky, chrobáky, dážďovky a iná háveď zožrala a zničila všetko obilie na poliach a lúky boli, akoby ich vypálil; stromy v záhradách stáli ako metly, lístie aj kvet zožrali motýle a húsenice, nebolo možné ani jednu zabiť! V jazerách a riekach bolo také množstvo rybičiek, žiab, vodných pavúkov a iného hmyzu, že voda od nich zapáchala a nedalo sa jej napiť; vo vzduchu boli mračná komárov, múch a mušiek a na zemi taká sila škaredého hmyzu, že by boli museli človeka umoriť, keby bol mohol umrieť. A tak chodili ľudia polomŕtvi, ako tiene, nemohúc ani žiť, ani zahynúť.
Keď to kováč uvidel, aké nešťastie svojou pochabou žiadosťou na svete spôsobil, povedal:
„Predsa to pánboh dobre zariadil, že je tá smrť na svete!“ Išiel a sám sa jej poddal a pustil ju; tá ho hneď aj zaškrtila. A tak sa potom pomaly všetko zasa vrátilo do starého poriadku.