Vtáčí raj

Tento príbeh by sa nikdy nestal, keby neexistovala nádherná, krásna, milá, tajomná, dobrodružná a všemocná detská fantázia, ktorá preniká detskou mysľou už od dávnych čias.
Nočné teploty sa už blížili k piatim stupňom Celzia. Preto sa Petrin ocko Roman rozhodol, že vytiahne z voliéry Loru s Pepíkom, ktorých mali celé leto na záhradke, a prenesie ich domov. Peťulka ockovi sľúbila, že pôjde zajtrajšieho dňa s ním a pomôže mu držať klietku, keď ich bude prekladať. Na druhý deň si ocko zavolal Peťulku k sebe. „Ak si už raňajkovala, pôjdeme do pivnice po klietku, aby sme ich mohli priniesť.“
„Mohla by som si ich vziať do izbičky?“ spýtala sa nesmelo Petruška, pretože ešte vlani jej to nedovolili.
„Radšej sa opýtaj mamičky, či ti to dovolí, prečo nie.“ Zbavil sa zodpovednosti ocko.
Aké však bolo ich prekvapenie, keď otvorili dvere záhrady. Akoby sa zrazu ocitli v inom svete. Slniečko pálilo ako čert, kam len pozreli, tam sa na ne usmievalo mnoho rozkvitnutých kvetov. Z rohu záhradky na ne pozerali nádherne červené jabĺčka.
„Toto nevyzerá, že by malo začať snežiť. Toto je predsa leto,“ povedala Peťulka ockovi a pritom ho potiahla za rukáv. Vtom sa však ocko rozplynul. Peťulka, bez toho, aby sa bála, nazrela do voliéry. K jej údivu boli dvierka otvorené. Neboli tam len Lora s Pepíkom, ale aj mnoho iných vtáčikov a papagájov. Andulky, korely, rozely, vrabčiaky, sýkorky, kominárčeky a iné. Zaujímavé bolo, že takmer všetci sa starali o mladé potomstvo.
Vtáčatá spolu dovádzali a skotačili. Vôbec neberali na vedomie fakt, že vedľa nich stojí malé dievčatko. Peťulka stála bez pohnutia, len neveriacky sledovala Vtáčí raj. Nebola schopná slov dovtedy, kým jej na plece nesadla škriepivá andulka Agáta: „Vítam ťa vo Vtáčom raji, Petruška. To, čo tu vidíš, je dielom tvojej fantázie.“
„To znamená, že čo si budem priať, to sa mi splní?“ spýtala sa.
„Áno, želaj si, čo chceš!“ odpovedala jej svojrázne štebotavka.
Petra natiahla ruky a zvolala: „Leťte ku mne, vtáčatá!“ a z mávania vtáčích krídielok sa zdvihol mierny vánok. Farební vtáčikovia si posadali na Petrušku. Jeden cez druhého po sebe pískali.
„Zobuď sa, počuješ!“ zatriasol ocko Petruškou. Petra sa posadila na posteli, bola smutná z toho, že všetko náhle zmizlo. Objala ocka a snažila sa skryť svoje sklamanie a slzy.
Ocko si to však všimol: „Čo sa stalo, ty nechceš ísť so mnou po Loru a Pepču?“
„Ale chcem, len sa mi sníval hrozne krásny sen.“
Aby ocko dcérku utíšil, povedal jej: „Keď si pred spaním budeš niečo priať, tak sa ti to splní. Bude sa ti snívať o čomkoľvek, čo chceš.“
Peťulka si utrela očká: „Ja sa umyjem, naraňajkujem sa a potom spolu pôjdeme na záhradku.“
„Už sa teším,“ odpovedal ocko.