Najväčšie kuriatko na svete

Vypočujte si rozprávku o hladnom kuriatku.
Boli raz dedko a babka. Deti sa im rozišli do sveta, a tak žili sami a bývalo im smutno. Keď im raz čierna sliepka vysedela čierne kuriatko, babka hovorila:
„Dedko, vieš čo? Necháme si ho, aspoň sa budeme mať o čo starať a čas nám bude ubiehať veselšie.“ „No, ako myslíš, babka.“
Sypala mu najlepšie proso a pšenicu, opatrovala ho a kuriatko za ňou všade behalo ako psík a pípalo:

„Nikde nič,
daj mi viac!
Nikde nič,
daj mi viac!“

Dedko čoskoro poznal, že v kuriatku je málo dobrého, a prehováral babku, nech ho dajú preč. Ale babka si už naň zvykla a nedala si povedať. Kuriatko rástlo a rástlo, už bolo veľké ako bochník, potom ako sud, potom už ako voz. Keď zhltlo dedkovi a babke posledné vrece pšenice, nezostala im ani hrsta na placky. Dedko sedel na stoličke a babka priadla na praslici a nebolo im do reči. Kuriatko vystrčilo hlavu do izby a pípalo:
„Nikde nič, daj mi viac! Nikde nič, daj mi viac!“ Dedko odsekol:
„Nič nemáme, všetko si nám zjedlo! Teraz už len chýba, aby si zjedlo aj nás!“
Len čo to povedal, kuriatko skočilo a hop! Otvorilo zobák a prehltlo dedka aj so stoličkou. Kým sa babka spamätala z ľaku, kuriatko zoblo druhýkrát a prehltlo aj ju s praslicou.
Potom vyšlo na náves, hrdo si vykračovalo, vypínalo krk a kvokotalo. Stretla ho práčka, niesla putňu bielizne k potoku a hovorila:

„Kuriatko, kuriatko,
máš pekné volátko!“
Kuriatko sa zasmialo a kvokalo:
„Ako by som nemalo?
Zjedlo som vrece pšeničky,
dedka aj so stoličkou,
starenku s praslicou a teba tiež zjem!“

Práčka sa zľakla, ale kým stihla vziať nohy na plecia, kuriatko hop! Už ju malo v sebe. A išlo zasa svojou cestou a stretlo na návsi sedliaka s vozom a koňmi. Sedliak sa za kuriatkom obzrel a hovoril:
„Kuriatko, kuriatko, máš pekné volátko!“
Kuriatko sa zastavilo, zasmialo sa a zakvokalo:

„Ako by som nemalo?
Zjedlo som vrece pšeničky,
dedka aj so stoličkou,
starenku s praslicou,
práčku s putňou a teba tiež zjem!“

Sedliak zdvihol bič, že práskne do koní a ujde, ale kuriatko hop po ňom, už ho malo v sebe, a voz s koňmi tiež. Potom zasa vykročilo ďalej, hlavu nieslo hore a veselo si kvokotalo. Kúsok za dedinou stretlo pluk vojakov, bubeník bubnoval a trubač im trúbil do kroku. Vojaci sa čudovali takému obrovskému kuriatku, zastavili sa a hovorili:
„Kuriatko, kuriatko, máš pekné volátko!“
Kuriatko sa proti nim postavilo, zablyslo očami a hovorilo:
„Ako by som nemalo?

Zjedlo som vrece pšeničky,
dedka aj so stoličkou,
starenku s praslicou,
práčku s putňou,
sedliaka s vozom a koňmi a vás tiež zjem!“

Kým vojaci nabili pušky, že naň vystrelia, kuriatko skočilo medzi nich a hop, hop, hop! Všetkých ich pozobalo ako zrnká maku. Ani jeden nezostal na ceste. Potom si zasa vykročilo svojou cestou, veselo si šliapalo a kvokotalo. Za humnami stretlo kocúra. Kocúr naň už z diaľky žmurkal očami, oblizoval sa, a keď k nemu kuriatko prišlo, hovoril:
„Kuriatko, kuriatko, máš pekné vole!“ Kuriatko sa zasmialo a zakvokalo:

„Ako by som nemalo?
Zjedlo som vrece pšeničky,
dedka aj so stoličkou,
starenku s praslicou,
práčku s putňou,
sedliaka s vozom a koňmi,
pluk vojakov v poli a teba tiež zjem!“

Kým sa milý kocúr nenazdal, hop, bol vo vole ako všetci pred ním. Ale vedel si pomôcť. Zaťal svoje pazúry do vola, škriabal a trhal, až kuriatku vole rozškriabal.
To bol pohľad! Najprv vyliezol z vola kocúr a lízal si strapatú srsť, za ním vypochodoval pluk vojakov, bubeník bubnoval a trubač im trúbil do kroku, potom vyšiel sedliak s vozom a koňmi, volal hajta a čiha a práskal bičom, potom vyšla práčka s putňou, za ňou babka s praslicou a naposledy dedko so svojou stoličkou. Vojaci pochodovali ďalej po ceste, sedliak išiel na pole, práčka šla k potoku prať bielizeň a dedko s babkou sa vrátili domov do svojej chalúpky.
Za to, že ich všetkých oslobodil, dostal kocúr celé kuriatko, aby ho zjedol. Hneď sa doň pustil, oblizoval si fúzy, jedol a jedol, a ak ho nezjedol, pochutnáva si na ňom ešte dnes.