Ježibabky a Janíček

Bol raz jeden chudobný chlapec sirota, nemal otca ani matku, a musel ísť slúžiť, aby sa uživil. Dlho chodil, nikde nemohol nájsť službu; až jedného dňa prišiel k akémusi samotnému domu pod lesom.
Na prahu sedel starý dedko, mal namiesto očí v hlave tmavé jamky; kozy v maštali mečali a dedko povedal:
„Rád by som Vás, úbohé kozičky, zaviedol na pašu, ale nemôžem, nevidím; a nikoho nemám, aby som ho s Vami poslal.“
„Dedko, pošlite mňa,“ ozval sa chlapec, „ja Vám tie kozičky budem pásť a Vám tiež rád poslúžim.“
„Kto si? A ako sa voláš?“
A chlapec mu všetko povedal a že mu hovoria Janíček.
„Dobre, Janíčku, vezmem ťa; a najprv mi tie kozy vyžeň na pašu. Ale tam na ten kopček v lese ich nevoď: prišli by na Teba ježibabky, uspali by Ťa a potom by Ti vylúpili oči, tak ako mne to urobili.“
„Nič sa, dedko, nestarajte,“ odpovedal Janíček, „mne ježibabky oči nevylúpia.“
Potom vypustil kozy z maštale a hnal ich na pašu.
Prvý a druhý deň pásol pod lesom; ale tretieho dňa povedal sám sebe:
„Čo by som sa bál ježibabiek? Poženiem tam, kde je lepšia paša.“
Potom si odrezal tri zelené prútiky ostružiny, schoval ich do klobúka a hnal kozy priamo do lesa na ten kopček. Tam sa kozy rozbehli po paši a Janíček si sadol do chládku na kameň.
Dlho nesedel, a nečakane, kde sa vzala, tu sa vzala, stála pred ním krásna panenka, celá bielo oblečená, vlasy po chrbte pekne učesané, čierne ako havran, a oči ako trnky. „Pozdrav pánboh, mladý pastierik,“ vraví, „pozri, aké to jabĺčka rastú v našej záhradke! Tu máš, jedno Ti dám, aby si aj ty vedel, aké sú dobré.“ A podávala mu krásne červené jabĺčko. Ale Janíček vedel, že keby to jabĺčko vzal a zjedol, zaspal by a potom by mu oči vylúpila; a povedal:
„Pekne ďakujem, krásna panenka, môj gazda má v záhrade jabloň, rastú na nej ešte krajšie jabĺčka; dosť som sa ich najedol!“
„No, keď nechceš, nebudem Ťa nútiť,“ povedala panenka a odišla.
Za chvíľu prišla iná, ešte krajšia panenka, mala v ruke peknú červenú ružu a povedala:
„Pozdrav pánboh, mladý pastierik, pozri, akú som tamto na medzi odtrhla krásnu ružičku! A ako pekne vonia! Privoňaj si aj ty!“
„Pekne ďakujem, krásna panenka, môj gazda má v záhradke ešte krajšie ružičky; navoňal som sa dosť!“
„No, keď nechceš, nechaj tak!“ povedala panenka celá nahnevaná, obrátila sa a zasa odišla. Po nejakej chvíli prišla tretia panenka, najmladšia a zo všetkých najkrajšia. „Pozdrav pánboh, mladý pastierik!“
„Pekne ďakujem, krásna panenka!“
„Veru, švárny si chlapec,“ povedala panenka; „ale bol by si ešte krajší, keby si mal vlásky pekne učesané; poď, ja Ťa učešem!“ Janíček nehovoril nič; ale keď panenka k nemu pristúpila, aby ho česala, vzal z hlavy klobúk, vytiahol z neho jeden prútik ostružiny a šup! udrel panenku po ruke. Panenka sa dala do krika:
„Ach, pomôžte, pomôžte!“ začala plakať a z miesta sa nemohla hnúť. Janíček nedbal na jej plač a zviazal jej ostružinou ruky. Tu pribehli tie dve ostatné panenky, a keď videli sestru chytenú, začali Janíčka prosiť, aby ju len rozviazal a pustil.
„Rozviažte si ju samy!“ povedal Janíček.
„Ach, nemôžeme, máme mäkučké ručičky, popichali by sme sa!“ Ale keď videli, že chlapec inak nechce, šli k sestre a chceli ostružinu rozviazať. V tom Janíček priskočil a šup! šup! udrel ich tiež prútikom a potom im obom zviazal ruky.
„Hľaďte, mám Vás, Vy zlé ježibabky, čo ste môjmu gazdovi vylúpili oči.“ Potom bežal domov ku gazdovi a povedal:
„Dedko, poďte, našiel som niekoho, kto Vám zasa oči Vaše dá.“ A keď prišli na ten kopček, povedal tej prvej ježibabke:
„Teraz mi povedz, kde sú dedkove oči? Ak nepovieš, hodím Ťa tuto do vody!“
Ježibabka sa vyhovárala, že nevie, a Janíček ju chcel hodiť do rieky, čo tam pod kopčekom tiekla.
„Nechaj ma, Janíčku, nechaj ma!“ prosila ježibabka, „ja Ti dedkove oči dám.“ A viedla ho do jednej jaskyne, kde bola veľká kopa očí, veľkých i malých, čiernych, červených, modrých i zelených, a dve z tej kopy mu vybrala. Ale keď ich Janíček dedkovi vsadil, začal úbohý nariekať:
„Ach, beda, beda, to nie sú moje oči; vidím samé sovy!“ Janíček sa nahneval, ježibabku schmatol a hodil do vody. Potom vraví tej druhej:
„Povedz ty, kde sú dedkove oči?“ Tá sa tiež začala vyhovárať, že o nich nevie; a keď jej chlapec pohrozil, že ju tiež do vody hodí, viedla ho zasa do tej jaskyne a vybrala mu dve iné oči. Ale dedko zase nariekal:
„Ach, to nie sú moje oči; vidím samé vlky!“ A stalo sa druhej ježibabke tak ako tej prvej ..... len sa nad ňou voda zavrela.
„Povedz mi ty, kde sú oči dedkove?“ povedal Janíček tej tretej, najmladšej ježibabke. Tu ho tiež viedla k tej kope v jaskyni a dve oči mu vybrala. Ale keď boli vsadené, zase dedko bedákal, že to nie sú jeho oči, vraj:
„Vidím samé šťuky!“ Janíček, vidiac, že ho tiež oklamala, chcel ju tiež utopiť, ale ježibabka ho prosila s plačom:
„Nechaj ma, Janíčku, nechaj ma, ja Ti tie pravé dedkove oči dám.“ A vybrala ich zospodu celej kopy. A keď ich Janíček do jamiek zasadil, vykríkol dedko radostne:
„To ..... to sú moje oči! Chvála pánubohu, teraz zase dobre vidím.“
Potom sa Janíček a ten dedko mali spolu dobre: Janíček pásol kozy a dedko robil doma syrčeky a potom ich spolu jedli. A tá ježibabka sa potom už nikdy viac na tom kopčeku neukázala.