O Snehulienke a siedmich trpaslíkoch

Žilo raz jedno krásne dievča menom Snehulienka. Bola naozaj nádherná. Mamička by z nej mala určite radosť, ale mamičku nemala. Bývala so svojou macochou, ktorá síce bola tiež veľmi krásna, ale aj zlá.

Macocha, a zároveň kráľovná hradu, v ktorom Snehulienka žila, každý deň stála pred svojím čarovným zrkadlom a pýtala sa ho: „Zrkadielko, zrkadielko, kto je na svete najkrajší?“ A zrkadlo vždy odpovedalo: „Vy, pani moja, vy ste zo všetkých najkrajšia.“ A kráľovná bola spokojná.
Lenže Snehulienka rástla a deň za dňom bola krajšia. Až raz, keď sa kráľovná opäť pýtala zrkadla, odpovedalo, že najkrajšia na svete je Snehulienka.
To kráľovnú veľmi rozzúrilo a zavolala si k sebe poľovníka. „Odvedieš Snehulienku do lesa, tam ju zabiješ a na dôkaz, že si to urobil, mi v tejto truhlici prinesieš jej srdce,“ prikázala mu.
A tak poľovník vzal Snehulienku a išli do lesa. Poľovník však bol dobrý človek a zabiť Snehulienku nedokázal. Nakoniec jej povedal, nech uteká, a sám zabil srnku, vybral jej srdce a to potom doniesol kráľovnej. Tá nič nespoznala a bola spokojná.

Snehulienka medzitým blúdila lesom, až nakoniec prišla k malej chalúpke, zaklopala, ale nikto neotváral. Osmelila sa a vošla dovnútra. Tam našla sedem misičiek s lyžičkami, sedem stoličiek aj sedem postieľok. Všetko tu bolo maličké.
Snehulienka sa dlhou cestou lesom vyčerpala, a tak sa najprv trochu najedla a potom sa natiahla cez všetkých sedem postieľok a zaspala. Popoludní sa z práce vrátilo sedem trpaslíkov: Šmudla, Prófa, Štístko, Kejchal, Stydlín, Dřímal a večne nevrlý Rejpal. Najprv sa zľakli, kto sa im dostal do chalúpky, ale keď zistili, ako sa veci majú, nechali Snehulienku v chalúpke, aby sa tu skryla pred zlou kráľovnou.
Snehulienke sa v chalúpke žilo pekne. Trpaslíci si Snehulienku veľmi obľúbili. Varila im, upratovala a vždy pre nich mala prívetivé slovo.
Trpaslíci každý deň ráno chodili do práce a Snehulienku vždy varovali: „Nikomu neotváraj a dávaj na seba pozor.“

Takto by mohli všetci žiť v chalúpke šťastne dlhý čas, ale jedného dňa opäť čarovné zrkadlo prezradilo kráľovnej, že na svete je najkrajšia Snehulienka. Kráľovná sa veľmi hnevala. Najprv tomu ani nechcela uveriť. Potom si dala zavolať poľovníka a prinútila ho, aby jej povedal celú pravdu.
Kráľovná nebola len obyčajnou kráľovnou, ale zároveň aj čarodejnicou, takže sa hneď odobrala do podzemia pod zámkom, aby vymyslela na Snehulienku strašnú pomstu.
Pripravila pomocou svojich elixírov prudko jedovaté jablko a tiež si obstarala podobu starenky. To aby ju Snehulienka nespoznala.
V prestrojení za starenku sa vybrala za Snehulienkou do chalúpky. Zaklopala na dvere. „Dobrý deň, predávam jabĺčka, nechcete si nejaké kúpiť?“ Snehulienka síce jabĺčka nechcela, ale bolo jej starenky ľúto, a tak ju pustila dnu. „Dám ti jedno jabĺčko, keď si taká dobrá dievčinka,“ povedala starena a podala jej to najčervenšie. Snehulienka netušila, že je otrávené, zahryzla doň, ale v tej chvíli sa jej zatočila hlava a padla v bezvedomí na zem.

Takto ju neskôr našli trpaslíci. Boli veľmi smutní. Oplakávali Snehulienku a aby sa mohli chodiť pozerať na jej krásnu tvár, uložili ju do krištáľovej truhly na lúke za chalúpkou. Jedného dňa išiel okolo truhly princ, ktorému sa Snehulienka veľmi zapáčila. Pristúpil k truhle a sklonil sa k nej. Potom ju pobozkal. V tej chvíli sa Snehulienka nadýchla a znova ožila. Princ ju zachránil! Trpaslíci, Snehulienka aj princ sa tešili, že všetko dobre dopadlo. Nedlho nato bola svadba a odvtedy žije Snehulienka so svojím princom a čas od času spolu navštevujú všetkých sedem trpaslíkov v malej chalúpke.
A ako to dopadlo so zlou kráľovnou? Bola potrestaná pre ňu najhorším trestom – zostala jej navždy podoba čarodejnice.