Ako dvaja vandrovali

Horám a dolinám sa nič nestáva, to len ľuďom, ktorí po nich putujú, raz zle, raz dobre. Raz putovali po svete krajčír a švec. Krajčír Mošek bol malý pekný mužíček, stále veselý a dobrej mysle. Krajčír uvidel z druhej strany prichádzať obuvníka Jošta a podľa jeho ruksaka hneď spoznal, aké je jeho remeslo, a začal spievať posmešnú pesničku:

„Ši šev rovno, dratvu ťahaj,
smolou slep a klinec pevne držať nechaj!“

Ale švec nechcel žiadnemu vtipu rozumieť, pretiahol tvár, akoby octu vypil, a pojal úmysel schmatnúť krajčíra za golier. Tu sa ale ten malý chlapík rozosmial, vrazil mu do ruky fľašu a povedal:
„Nič v zlom, zapi tú žlč!“
Švec si dal poriadny dúšok a búrka na jeho tvári sa začala rozpúšťať. Podal krajčírovi späť fľašu a povedal:
„Tak som sa riadne napil, ako sa vraví, veľa na chuť, málo na smäd. Putujeme spolu?“
„Pokojne,“ odpovedal krajčír Mošek, „keď máš chuť ísť do nejakého veľkého mesta, kde nie je núdza o prácu.“
A tak spoločne ďalej vandrovali a išli jeden v stopách druhého ako hranostaj v zime. Času mali obaja dosť, ale máločo na hryzenie a lámanie. Keď dorazili do mesta, chodili okolo a vypytovali sa na prácu. A pretože krajčír bol veselá kopa a mal pekné červené líca, každý mu rád nejakú prácu dal, a keď mal šťastie, dokonca mu ešte majstrova dcéra medzi dverami dala pusu na rozlúčku. Keď sa potom opäť so švecom stretli, mal Mošek vždy vo svojom ranci viac. Mrzutý švec Jošt sa škľabil a myslel si:
„Čím väčší šibal, tým má väčšie šťastie.“
Ale krajčír sa len smial a spieval si a o všetko, čo dostal, sa delil so svojím kamarátom. Len čo mu v mešci zacinkalo pár grošov, hneď sa ich zbavil, hodil ich radostne na stôl, až sa poháre roztancovali, a zvolal:
„Ľahko nadobudol, ľahko stratil!“
Tak nejaký čas spolu putovali, až dorazili na kraj hlbokého lesa, ktorým viedla cesta do kráľovského mesta. Tým lesom viedli ale dve cesty, jedna trvala sedem dní a druhá len dva dni, ale nikto nevedel, ktorá je tá kratšia. Títo dvaja vandrovníci si sadli pod dub a radili sa, ako sa zaopatria a na koľko dní si so sebou vezmú chlieb.
Švec povedal:
„Človek musí myslieť ďalej, než to ide, ja si vezmem so sebou chlieb na sedem dní.“
„Čo?“ odvetil krajčír. „Vláčiť so sebou chlieb na sedem dní? Ako somár? A ani sa nerozhliadnuť? Ja sa porúčam Bohu a nič ma neodradí. Peniaze, ktoré mám v mešci, sú rovnako dobré v lete ako v zime, ale chlieb je za krátky čas suchý a navyše splesnivený. Môj kabát tiež nesiaha ďalej než po členky. Prečo by sme nemali ísť tou správnou cestou? Mne chlieb na dva dni postačí.“
Tak si každý kúpil svoj chlieb a potom s dobrou náladou vstúpili do lesa. V lese bolo ticho ako v kostole, žiadny vetrík tu nevial, žiaden potok nešumel, ani vtáčik nezaspieval, cez husto olistené konáre sa neprederal žiaden slnečný lúč. Švec ani nepreriekol, ťahal svoj ťažký ruksak na chrbte, až sa mu tá námaha vryla do mrzutej tváre. Ale krajčír svoju dobrú náladu nestratil, poskakoval, pískal si na lístok alebo si spieval pesničku a myslel si:
„Bože na nebesiach, musím sa radovať, že som taký veselý.“
Uplynuli dva dni, ale tretieho dňa les nijaký koniec nemal a Mošek svoj chlieb dojedol. Do jeho srdca vstúpila obava, ale nestratil odvahu, ale spoliehal sa na Boha a na svoje šťastie. Tretieho dňa večer ľahol pod strom hladný a rovnako hladný ráno vstal. Tak to išlo aj štvrtého dňa, a keď si švec sadol na jeden zvalený strom a jedol svoju večeru, Moškovi nezostávalo nič iné, než sa len pozerať.
Poprosil o kúsok chleba, ale Jošt sa zle zasmial a povedal:
„Bol si stále taký veselý, musíš si tiež raz vyskúšať, aké to je, keď je niekto nešťastný. Vtáčikov, čo zavčasu ráno veselo spievajú, tých do večera uchváti jastrab.“ Skrátka nemal zľutovanie.
Ale piateho rána nemohol úbohý Mošek ani vstať a od únavy sotva hovoriť, líca mu zbledli a oči sčervenali. Tu mu povedal Jošt:
„Dám ti dnes kúsok chleba, ale za to mi musíš dať svoje pravé oko.“
Nešťastný Mošek, ktorý by rád zostal nažive, nevedel inú radu, ešte raz si zaplakal oboma očami a potom dovolil, aby mu Jošt, ktorý mal zrazu srdce z kameňa, vypichol ostrým nožom pravé oko. Tu prišli Moškovi na myseľ slová jeho matky, ktorá mu vždy hovorila, keď sa v komore potuloval:
„Jedz toľko, koľko môžeš, zaplať len to, čo musíš.“
Keď zjedol ten takto draho zaplatený chlieb, opäť sa postavil na nohy, zabudol na svoje nešťastie a utešoval sa, že jedným okom stále dosť vidí. Ale šiesteho dňa sa hlad ozval znova a veľmi Moška trápil. Večer sa zosunul pri jednom strome a siedmeho rána sa od únavy nemohol ani zdvihnúť, smrť mu už sedela na krku.
Tu povedal Jošt:
„Ja chcem vykonať skutok milosrdenstva a ešte raz ti dám chlieb, ale inak ho nedostaneš, než že ti aj druhé oko budem môcť vypichnúť.“
Tu spoznal Mošek svoju ľahkomyseľnosť, prosil Boha o odpustenie a povedal:
„Urob, čo chceš, ja zaplatím, čo musím, ale pamätaj si, že náš Pán každý okamih súdi, a že príde tá hodina, keď budú tvoje zlé skutky, ktorých si sa na mne dopustil a ktoré som si nezaslúžil, spočítané. Ja som sa s tebou v dobrých časoch delil o všetko, čo som mal. Moje remeslo je také, že jeden steh musí byť ako druhý. Keď viac neuvidím a nebudem môcť už šiť, tak musím ísť žobrať. Nechaj ma tu, až budem slepý ležať, tu zomriem.“
Jošt však nedbal, Boh jeho srdce navždy opustil, schmatol nôž a vypichol mu aj ľavé oko. Potom dal Moškovi kúsok chleba, podal mu palicu a viedol ho pred sebou.
Keď slnko zapadlo, vyšli z lesa. Na poli tam stála šibenica a k nej Jošt krajčíra priviedol, nechal ho tam ležať a išiel ďalej svojou cestou. Mošek od únavy, bolesti a hladu zaspal a spal celú noc. Keď nastal nový deň, zobudil sa, ale nevedel, kde je. Na šibenici viseli dvaja úbohí hriešnici a na hlave im každému sedel krkavec. Tu jeden obesenec povedal druhému:
„Bratček, spíš alebo bdieš?“
„Bdiem.“ odpovedal mu druhý obesenec.
„Chcem ti niečo povedať.“ pokračoval ten prvý. „Tá rosa, ktorá túto noc zo šibenice spadla, daruje každému, kto sa ňou umyje, opäť zrak. Keby to slepí vedeli, koľko by ich mohlo opäť na svet pozrieť, neverili by, že je to také jednoduché.“
Keď to Mošek započul, vzal svoju vreckovku, položil ju do trávy a keď sa rosou zvlhčila, poutieral si ňou prázdne očné jamky. A hneď sa splnilo, čo tí dvaja obesenci vraveli, a pár zdravých očí mu narástlo. Netrvalo to dlho a zase Mošek videl nad horami vychádzať slnko, a pred ním na rovine ležalo kráľovské mesto s prekrásnymi bohato zdobenými bránami a stovkami veží, na ktorých do diaľky žiarili zlaté zástavy.
Pozoroval každý lístok na stromoch, videl vtákov, ktorí lietali okolo, komáre, ktoré vo vzduchu tancovali. Vytiahol z ranca ihlu, a keď niť tak dobre navliekol, ako to kedysi dokázal, tu jeho srdce poskočilo radosťou. Vrhol sa na kolená a ďakoval Bohu za tú preukázanú milosť a pomodlil sa aj za tých úbohých hriešnikov, ktorí tam viseli ako srdce zvona a vietor sa s nimi pohrával. Potom hodil ruksak na chrbát, zabudol na predošlé nešťastie a s piesňou na perách sa vydal k mestu.
Prvé, čo cestou stretol, bolo hnedé žriebä, ktoré po poli poskakovalo. Schmatol ho za hrivu, chcel naň vyskočiť a ísť na ňom do mesta. Ale žriebä prosilo o slobodu:
„Som ešte príliš mladé,“ povedalo Moškovi:
„aj ľahučký krajčír ako ty môže môj chrbát rozpoliť, nechaj ma behať, kým trochu nezosilniem. Možno príde čas, keď ti tvoj dobrý skutok splatím.“
„Tak uteč!“ povedal Mošek:
„Vidím, že si mi nejaký vetroplach.“
Dal mu ranu prútom cez chrbát a žriebä radostne vyrazilo preč. Ale krajčír už od večera nič nejedol.
„Slnko,“ povedal si:
„mi prinieslo dve oči, ale nič do úst. Prvé, čo stretnem a bude trochu jedlé, to zjem.“
Tu videl cez lúku dôstojne kráčať bociana.
„Stoj, stoj!“ volal Mošek a schmatol ho za nohu:
„Ja neviem, či si na jedenie, ale môj hlad mi nedáva príliš na výber, musím ti hlavu zraziť a upiecť ťa.“
„Nerob to!“ odpovedal mu bocian:
„Ja som posvätný vták, ktorý nikomu nepriniesol žiaľ, a ktorý ľuďom prináša veľký úžitok. Zachovaj môj život a možno sa ti raz odvďačím.“
„No tak uteč, kmotor Dlhá noha.“ povedal krajčír. A bocian sa zdvihol, natiahol svoje dlhé nohy a odletel preč.
„Čo si teraz počnem?“ povedal si Mošek:
„Hlad mám stále väčší, žalúdok stále prázdnejší. Čo mi teraz príde do cesty, to je stratené.“
Tu uvidel na rybníku sem-tam plávať kŕdeľ mladých kačíc.
„Vy idete ako na zavolanie.“ povedal krajčír, jednu schmatol a chcel jej zakrútiť krkom. Tu začala stará kačica, ktorá sedela v tŕstí, hlasno nariekať, plávala s otvoreným zobákom až k Moškovi a úpenlivo ho prosila, aby jej dieťa ušetril.
„Pomysli,“ povedala kačica:
„ako by asi tvoja matka smútila, keby ťa niekto odniesol a chcel ťa zabiť?“
„Buď pokojná,“ povedal Mošek dobromyseľne:
„Tebe deti zachovám.“ a položil kačičku späť do vody.
Keď sa obrátil na ďalšiu cestu, ocitol sa pod jedným starým stromom, ktorý bol napoly vyhnitý, uvidel okolo poletovať divé včely.
„Tu mám konečne odmenu za všetky moje dobré skutky!“ zaradoval sa Mošek:
„Medom sa posilním.“
Ale včelia kráľovná vyletela von a dala sa mu vyhrážať, riekla:
„Ak môj ľud vyrušíš a úľ zničíš, tak budeme musieť do tvojho tela svoje žihadlá ako tisíce ostrých ihiel zaboriť. Nechaj nás v pokoji a choď svojou cestou, my sa ti raz za túto službu odmeníme.“
Tak krajčír pochopil, že ani tu nič nepochodí.
„Tri misy prázdne,“ povedal si:
„a v tej štvrtej tiež nič, to je teda vypráskaná večera.“
Tak sa vliekol ďalej aj so svojím prázdnym žalúdkom, a práve keď zvonili poludnie, dorazil do hostinca, kde mali dobre uvarené a on si mohol sadnúť rovno za stôl. Keď bol sýty, povedal si:
„Teraz môžem pracovať.“
Tak sa prešiel mestom, hľadal majstra svojho remesla a čoskoro si aj našiel dobrú obživu. Pretože však bol v remesle od základu vyučený, netrvalo dlho a čoskoro sa tak preslávil, že každý chcel mať kabát ušitý týmto krajčírom. Získal si veľkú vážnosť.
„Už svoje umenie nijako nezdokonaľujem a predsa sa mám deň odo dňa lepšie!“ radoval sa Mošek.
Nakoniec ho urobil svojím dvorným krajčírom sám kráľ tej krajiny. Ale ako to na tom svete chodí, toho istého dňa bol jeho bývalý kamarát, švec Jošt, tiež vymenovaný za dvorného obuvníka. Keď Jošt uvidel Moška, že má zase obe oči zdravé, hnietlo ho zlé svedomie:
„Skôr než sa mi pomstí,“ pomyslel si Jošt:
„musím ho dostať do hrobu.“
Kto druhému jamu kope, sám do nej padne. Večer, keď už mal po práci a celkom sa zotmelo, vkradol sa ku kráľovi a povedal mu:
„Pane kráľu, ten krajčír je ale drzý človek, opovážil sa tvrdiť, že zlatú korunu, ktorá sa za starých čias stratila, opäť prinesie.“
„To by sa mi páčilo.“ povedal kráľ a nechal si druhého rána krajčíra zavolať a prikázal mu, zlatú korunu buď priniesť, alebo okamžite opustiť mesto.
„To sa mi smola lepí na päty, keď mi nespokojný kráľ dá úlohu, ktorú nemôže nikto splniť. Tak nebudem čakať na ráno, ale ešte dnes potiahnem z mesta.“
Zbalil si svoj ruksak, ale keď vyšiel z dverí, padol naň smútok, že o to šťastie, ktoré si v tom meste svojou prácou vydobyl, len tak príde. Došiel až k rybníku, kde sa s kačicami vtedy zoznámil, a uvidel starú kačicu, ktorej kačiatka ušetril, ako si zobákom na brehu čechrá perie. Aj kačica ho hneď spoznala a pýtala sa ho, prečo má sklonenú hlavu.
„Nebudeš sa tomu čudovať, až ti poviem, čo sa mi prihodilo.“ odpovedal krajčír a rozprával jej svoj príbeh.
„Keď to nie je nič horšie.“ odvetila kačica:
„To ti môžem ľahko pomôcť. Koruna spadla vtedy do vody a leží stále na dne rybníka. Je čas ju vyniesť opäť na svetlo Božie. Rozlož tu na brehu svoju šatku.“
Ponorila sa potom aj so všetkými dvanástimi kačiatkami do hlbiny. Za pár minút bola kačica opäť na hladine, na jej krídlach spočívala koruna, zatiaľ čo kačiatka plávali okolo nej a zobáčikmi jej pomáhali korunu niesť. To by nikto neuveril, aká bola tá koruna prekrásna, ako na slnku žiarila tisícom diamantov. Mošek korunu zabalil do šatky, cípy zaviazal a zaniesol ju kráľovi. Ten Moškovi plný radosti daroval drahocenný zlatý retiaz.
Keď švec Jošt videl, že sa jeho kúsok nevydaril, vymyslel iný, išiel opäť za kráľom a povedal mu:
„Pane kráľu, ten krajčír sa stal ešte drzším, vystatoval sa, že kópiu kráľovského zámku tak, ako stojí, so všetkým, čo je vonku aj vnútri, z medu postaví.“
Kráľ si nechal krajčíra zase zavolať a prikázal mu, aby kráľovský zámok so všetkým, čo je vnútri, z medu postavil. Keď niečo bude chýbať, hoci jediný klinec na stene, tak bude Mošek do konca svojho života sedieť pod zemou.
„Je čoraz horšie, toto žiaden človek nedokáže.“ schmatol Mošek svoj ruksak a odtiahol z mesta preč.
Keď prišiel k tomu vyhnitému stromu, sadol si pod neho a hlavu položil do dlaní. Tu k nemu priletely včely a kráľovná sa ho spýtala, prečo je taký smutný. Mošek jej všetko vyrozprával.
„Choď pokojne zase domov, príď sem však ráno v tomto čase a prines si veľkú šatku, všetko dobre dopadne, uvidíš.“ odvetila mu včelia kráľovná.
Tak sa Mošek s dôverou obrátil späť domov. Včely zatiaľ vletely otvoreným oknom rovno do kráľovského zámku, potulovali sa po všetkých rohoch a kútoch sem-tam, všetko si starostlivo obhliadali, ako je to usporiadané. Potom leteli späť a stavali zámok z medu tak, ako ho videli do všetkých podrobností, a zámok rástol pred očami. Večer bolo všetko hotové, a keď Mošek druhého dňa prišiel, stála pred ním nádherná budova a nechýbal ani klinček na stene, žiadna šindľa na streche. Zámok bol taký pôvabný a voňal sladko ako med.
Mošek ho zabalil opatrne do šatky a zaniesol ho kráľovi, ktorý sa nemohol dosť vynadívať, nechal ho vystaviť vo veľkej sále a krajčírovi za neho daroval veľký kamenný dom.
Švec Jošt si však nedal pokoj a po tretí raz u kráľa žaloval, že krajčír sa doslechol, že na kráľovskom dvore neprýšti žiadna voda, on sa vystatoval, že rovno uprostred dvora prameň vyrazí do výšky a bude sa trblietať ako krištáľ.
Tak si kráľ opäť nechal krajčíra zavolať a prikázal mu:
„Ak do rána nebude na mojom dvore tryskať prúd vody, ako si sa vystatoval, tak potom ti kat na tom istom dvore zrazí hlavu.“
Úbohý Mošek dlho nerozmýšľal a ponáhľal sa bránou preč, a pretože tentoraz mu išlo o život, kotúľali sa mu po lícach slzy. Zatiaľ čo tak zarmútený kráčal, pribehlo k nemu žriebä, ktorému kedysi dal slobodu, a bol z neho už krásny hnedák.
„Teraz prišla tá hodina,“ povedal kôň Moškovi:
„keď ti môžem tvoj dobrý skutok odplatiť. Ja viem dobre, čo ti chýba, ale čoskoro sa ti dostane pomoci, vyskoč si na mňa, môj chrbát dnes unesie takých, ako si ty, aj dvoch.“
Moškovi zase do srdca vstúpila nádej, vyskočil si hore a kôň vyrazil cvalom k mestu a rovno na zámocký dvor. Ten obehol trikrát dookola, rýchlo ako blesk, a po tretí raz udrel kopytami o zem tak silno, že to strašlivo zapraštalo a v tom okamihu uprostred dvora kus zeme ako guľa odskočil do vzduchu a z nádvoria preč vyletel. Na tom mieste vytryskla čistá voda a v slnečných lúčoch sa trblietala ako krištáľ. Keď to kráľ uvidel, zostal v úžase stáť, potom išiel a pred všetkými Moška objal.
Ale toto šťastie netrvalo dlho. Kráľ mal samé dcéry, jednu krajšiu ako druhú, ale žiadneho syna. Tu išiel zlorečený švec po štvrtý raz za kráľom a povedal:
„Pane kráľu, krajčír tých nehanebností nezanechal, teraz sa zase vystatoval, že môže zariadiť, aby sa vám dostalo syna.“
Kráľ si nechal krajčíra zavolať a povedal mu:
„Keď mi do rána synčeka zaopatríš, dám ti za ženu svoju najstaršiu dcéru.“
„Odmena je iste veľká,“ pomyslel si Mošek:
„a dostalo by sa mi veľkej cti. Ale tieto čerešne rastú príliš vysoko, keď na strom vyliezem, konár sa pode mnou zlomí a ja spadnem dolu.“
Išiel domov, sadol si k pracovnému stolu a premýšľal, čo si počne.
„Nedá sa nič robiť,“ povedal si nakoniec:
„musím preč, tu nikdy nebudem mať pokoj.“
Zaviazal si svoj ruksak a ponáhľal sa von z mestskej brány. Keď prišiel na lúky, tu uvidel svojho starého známeho, bociana, ktorý ako stožiar vzpriamene chodil sem a tam. Zrazu zostal ticho stáť, schmatol žabu, čo sa nablízku objavila, a prehltol ju. Potom bocian prišiel až k Moškovi a pozdravil ho.
„Pozerám,“ povedal mu:
„že máš ruksak na chrbte, prečo len opúšťaš mesto?“
Mošek mu rozprával, akým sľubom ho kráľ zaviazal a ktorý on nikdy splniť nemôže, a nariekal na svoj zlý osud.
„Ale predsa ti kvôli takej maličkosti vlasy nesedivejú,“ povedal mu bocian: „ja ti môžem v núdzi ľahko pomôcť. Už dlho nosím do toho mesta nemluvňatá, môžem tam tiež konečne priniesť jedného princa. Choď domov a buď v pokoji, kým povstane nový deň, príď do kráľovského zámku, ja tam tiež budem.“
Tak išiel Mošek domov a v stanovenom čase bol na zámku. Čoskoro priletel bocian a zaklopal na okno. Keď mu krajčír otvoril, bocian vstúpil opatrne dovnútra a kráčal dôstojným krokom po hladkej mramorovej podlahe. Mal v zobáku dieťa, ktoré bolo krásne ako anjelik a ručičky radostne naťahovalo ku kráľovnej. Bocian jej ho položil do lona, a ona dieťa objala a bozkávala, a bola radosťou bez seba. Bocian pred tým, než odletel, zložil z chrbta svoju cestovnú tašku a podal ju kráľovnej. Boli v nej papierové vrecúška plné cukrového hrášku, ktoré mala medzi princezničky rozdeliť.
Ale tá najstaršia žiadnu sladkosť nedostala, ale krajčíra Moška za manžela.
A zlorečený švec musel ušiť Moškovi svadobné topánky, v ktorých potom krajčír tancoval, a čoskoro po tom mu bolo prikázané opustiť mesto. Cesta do lesa ho priviedla k šibenici. Od zlosti, únavy a horúčavy bol tak vysilený, že sa zvalil priamo pod ňou. Keď zavrel oči a chcel spať, tu sa s veľkým krikom tí dvaja krkavci, čo obesencom na hlavách sedeli, zniesli dolu a oči mu zobákmi vyklovali. Bezhlavo bežal do hlbokého lesa a musel tam iste biedne zahynúť, lebo viackrát o ňom nikto nepočul.