Lastovičie dary

V jednej dedine žili dvaja susedia, Achsar a Aslan. Achsar bol pracovitý dobrák, celý deň len driel, nikoho neoklamal, a tak zostal chudobný, mal len strechu nad hlavou. Aslan bol lenivý, ale vychytralý, hromadil zlatník ku zlatníku, až bol z celej dediny najbohatší.
Raz na jeseň šiel Achsar do lesa po drevo a tu uvidel na ceste lastovičku. Sedela smutne na zemi a nemohla vzlietnuť. Mala zlomené krídlo.
Achsar si povzdychol:
„Nech nemá šťastie, kto ti to krídlo zlomil!“
Potom vzal lastovičku do ruky, odniesol ju domov, celú zimu ju kŕmil a ošetroval a na jar, keď sa do dediny vrátili ostatné lastovičky z teplých krajín, pustil ju medzi ne.
Prišla zase jeseň a lastovičky odleteli na juh. A znova prišla jar a lastovičky sa zase vrátili. Medzi nimi aj tá, ktorú dobrý Achsar vyliečil. Zakrúžila nad jeho strechou, zniesla sa mu na ruku a položila na ňu veľké semeno.
„Čože je to za semeno, nikdy som takéto nevidel,“ podivil sa Achsar a zasadil ho do zeme.
Hneď na druhý deň vyrástol zo semena klíčok, potom lístok, o týždeň už veľké, široké listy a o mesiac sa medzi nimi objavila obrovská tekvica, veľká ako kopa sena.
„Takú veľkú tekvicu som ešte nikdy nevidel,“ zase sa čudoval Achsar a aj susedia tekvicu obzerali a krútili hlavami.
Keď už bola tekvica zrelá, Achsar ju odrezal a hneď sa zbehli susedia, aby boli pri tom, keď ju bude Achsar krájať.
„Musíš mi z nej dať hrsť semien!“ povedal Aslan. „Chcem mať tiež také tekvice.“
Achsar vrazil do tekvice nôž, ale ten sa zlomil, akoby narazil na železo. Doniesol teda sekeru, ale aj tá sa zlomila. Všetci sa pozerali ako obarení.
A vtom tekvica sama od seba praskla a vyvalilo sa z nej plno zlatníkov. Celú dedinu by si bol mohol Achsar kúpiť za to bohatstvo.
„Kdeže si prišiel k tej čarovnej tekvici?“ zvolal Aslan a Achsar všetkým pravdivo porozprával, ako sa to stalo.
Ešte v ten istý deň zbehol Aslan do záhrady a uvidel tam na plote kŕdeľ lastovičiek. Vzal kameň, hodil ho medzi ne a jednej lastovičke zlomil krídelko. Vzal ju domov, starostlivo ju ošetroval a naozaj, na jar bola lastovička zdravá. Aslan ju pustil medzi ostatné a čakal, či sa mu tiež odmení.
Čakal celé leto, čakal celú zimu a na jar, keď sa lastovičky vrátili z teplých krajín, priniesla mu tá, ktorú uzdravil, tiež veľké semeno.
Aslan sa tešil, zasadil semeno do zeme a čakal, čo z neho vyrastie. A vyrástla z neho obrovská tekvica, ešte väčšia ako tá Achsarova.
A keď tekvica dozrela, neskoro v noci, keď už celá dedina spala, Aslan ju odrezal a rýchlo odniesol do izby, aby nikto nevedel. Onedlho tekvica sama praskla. Ale nevyvalili sa z nej zlatníky, len samé strašné hady z nej liezli von. Vrhli sa na zdeseného Aslana a poštípali ho svojimi jedovatými zubami.