Modrovous

V jednom hlbokom čiernom lese žil v jednom dome muž, ktorý mal troch synov a krásnu dcéru. Jedného dňa prišiel k jeho domu zlatý kočiar, ťahaný šestzáprahom a sprevádzaný množstvom sluhov, z ktorého vystúpil kráľ a muža požiadal, aby mu dal svoju krásnu dcéru za ženu. Otec sa potešil, že má dcéra takéto šťastie, a tak bez váhania súhlasil. Veď aj nebolo čo takému nápadníkovi vytknúť; azda len to, že jeho plnovous mal modrú farbu, takže z toho mal človek malé zľaknutie vždy, keď naňho pozrel. Toho sa spočiatku zľakla aj nevesta a zdráhala sa na takúto svadbu pritakať, ale po otcovom prehováraní nakoniec súhlasila. Ale pretože ju ten čudný strach neopustil, išla za svojimi bratmi, vzala ich nabok a povedala: „Milí bratia, keď ma započujete volať o pomoc, nech ste, kde ste, nechajte všetko a rozbehnite sa za mnou.“ To jej bratia radi sľúbili a na rozlúčku ju pobozkali: „Maj sa pekne, milá sestra. Len čo započujeme tvoje volanie o pomoc, skočíme na kone a hneď sme pri tebe.“ Potom dievča nasadlo do kočiara k Modrovousovi a odišli preč. Na zámku to bolo všetko také vznešené a plnili jej každé želanie. No, bola by naozaj šťastná, keby si len mohla zvyknúť na kráľov modrý plnovous; ale vždy, keď ho zazrela, premohla ju hrôza.

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Jedného dňa Modrovous povedal: „Musím sa vydať na cesty, tu máš kľúče od celého zámku, môžeš všetko otvoriť a pozrieť si to, len tú komnatu, ku ktorej patrí tento zlatý kľúčik, ti zakazujem, ak ju otvoríš, bude ťa to stáť život.“ Kráľovná vzala kľúče a sľúbila mužovi poslušnosť. Keď odišiel, prechádzala sa po zámku a otvárala jedny dvere za druhými a videla toľko bohatstva a nádhery; akoby to niekto znosil z celého sveta. Nakoniec ostala len tá zakázaná komnata, ktorej kľúč bol zo zlata, a preto si myslela, že je tam ukryté to najcennejšie na svete, a začala ju trápiť zvedavosť. Radšej by všetko ostatné nevidela, len keby vedela, čo je v tej zakázanej komnate. Nejaký čas svojej zvedavosti odolávala, ale tá bola nakoniec silnejšia, a tak jedného dňa vzala zlatý kľúč a šla ku dverám. „Kto by už videl, že som ju otvorila?“ povedala si: „Len tam nakuknem.“ Len čo sa však dvere otvorili, vytiekol jej oproti prúd krvi a na stenách viseli mŕtve ženy, z niektorých ostali už len kostry. Tak strašne sa zľakla, že dvere okamžite zabuchla, ale pritom jej kľúč vypadol z ruky a spadol do krvavej mláky. Ihneď ho zodvihla a chcela ho očistiť, ale bolo to márne, keď ho na jednej strane vyčistila, objavila sa krv na druhej; celý deň skúšala všetko možné, ale bolo to márne, krvi sa nezbavila.

Druhý deň sa Modrovous vrátil a prvé, čo sa stalo, bolo, že od nej žiadal kľúče. Kráľovnino srdce tĺklo, keď mu podala zväzok kľúčov, lebo dúfala, že nespozoruje, že zlatý kľúč chýba. Ale kráľ všetky spočítal, a keď bol hotový, povedal: „Kde je ten od tajnej komnaty?“ Pritom sa jej pozeral do tváre, až očervenela a povedala: „Je niekde hore, založila som ho, ráno ho nájdem.“ „Choď radšej hneď, milá žena, ešte dnes ho budem potrebovať!“ „Ach, chcela som ti povedať, že som ho stratila niekde v sene, musím ho najprv nájsť.“ „Nestratila si ho!“ povedal Modrovous hrozivo: „Schovala si ho, aby zmizli krvavé škvrny, lebo si prekročila môj zákaz! Ale teraz sa dovnútra pozrieš, aj keď asi nechceš!“

Tak musela úbohá kráľovná priniesť kľúč, na ktorom boli škvrny od krvi. „Teraz sa priprav na smrť, zomrieš ešte dnes.“ povedal Modrovous, priniesol si veľký nôž a viedol ju do Krvavej komnaty. Kráľovná prosila: „Dovoľ mi pred smrťou sa pomodliť.“ „Choď, ale ponáhľaj sa, nebudem tu na teba dlho čakať.“ Tak bežala hore schodmi do svojej komnaty a oknom volala, ako najhlasnejšie vedela: „Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ Tí práve sedeli v lese a popíjali chladivé víno, keď ten najmladší povedal: „Zdá sa mi, že som počul hlas našej sestry. Na kone! Musíme jej pomôcť!“ Tak bratia vyskočili na kone a uháňali ako búrka za sestrou.

Zúfalá kráľovná zatiaľ klečala na kolenách a modlila sa, keď tu zdola zavolal Modrovous: „Tak čo, si už hotová?“ Počula, ako si dolu o schod brúsi nôž, vyzrela von, ale nevidela v diaľke nič, iba prach zvírený kopytami koní. Tak zavolala ešte raz: „Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ A Modrovous opäť zavolal: „Ak hneď neprídeš, tak si po teba prídem, nôž mám už nabrúsený!“ Opäť vyzrela von a uvidela svojich troch bratov, ako uháňajú po poli, akoby leteli vtáky, a tak zavolala v najvyššej núdzi tretíkrát a zo všetkých síl: „Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ A najmladší brat bol už tak blízko, že mohla počuť jeho hlas: „Len pokoj, sestra, ešte okamih a sme pri tebe.“ Modrovous však zavolal: „Už si sa pomodlila dosť, nebudem dlhšie čakať, ak neprídeš, idem si po teba!“ „Ach, ešte sa musím pomodliť za mojich troch bratov!“ Ale na to kráľ nepočul, vyšiel hore schodmi, úbohú kráľovnú schmatol a ťahal ju dolu.

Práve ju chytil za vlasy a chcel jej vraziť nôž do srdca, keď bratia vyrazili dvere a vrazili dovnútra. Sestru mu vyrvali z rúk a potom vytiahli svoje šable a zabili ho. Mŕtveho Modrovousa zavesili do Krvavej komnaty k ostatným ženám, ktoré zabil. Sestru potom vzali so všetkými Modrovousovými pokladmi domov.