Kamenní rytieri

Ako nevinná panna svojou láskou ich zo zakliatia vyslobodila, keď predtým sama biedne zomrela

Na hrad Blansek, ktorý kedysi stál nad hlbokou dolinou rieky Punkvy, sa raz prisťahoval pán Viliam Zajíc z Valdeka s pani Dorotou a malou Katarínou, keď kúpil staré blanenské panstvo. Zdalo sa mu, že urobil dobre, pretože hrad bol neprístupný, chránený dvoma hlbokými priekopami. Palác mal rad komnát a kaplnku s hrobkou, kde pochovávali pánov hradu. Do hrobky za celý ten čas nikto nevkročil, iba pri pohrebe, pretože tam vraj strašili kamenní rytieri.
Sotva sa pán Zajíc na Blanseku usadil, už sa oňho začal zaujímať rytier Vaněk z Lamberka, inak zvaný Sokol, so svojou bandou. Na Morave boli vtedy veľké nepokoje a komu sa dobre darilo, toho zbojnícki páni často navštevovali a jeho majetok olupovali. Pán Sokol bol tiež jedným z tých pánov, ktorí chceli žiť z cudzieho majetku. Keď pritiahol až k hradu, zle vyhrážal a kričal.
„Ak sa, pán Zajíc, s nami po dobrom nedohodneš a nepodelíš sa, dám ti hrad vypáliť! Dobre si všetko rozváž! Rytier Vaněk z Lamberka, zvaný Sokol, ešte odnikiaľ neodišiel naprázdno.“
Ale pán Zajíc mu neodpovedal, len sa s domácimi radil, ako tých lúpežníkov porazia. Zbojnícky rytier bol drzý, ale jeho čeľaď bola ešte horšia. Domácim sa neustále posmievala a všeličo im cez hradby hádzala, zdochnuté mačky a psov, ktoré si so sebou naschvál priviezla.
„Ten Sokol sa ničoho nezľakne,“ vravel pán Zajíc svojim verným. „Bandu má zloženú zo samých zlodejov a katových pacholkov. Musíme mu dať poriadne za uši, aby poznal, že sa ho na Blanseku nezľakli a o nič sa s ním deliť nebudú.“
Zbrojnoši sedeli na hradbách a čakali, kým im pán prikáže, aby zaútočili. Tí vonku sa zatiaľ snažili dostať nepozorovane k hradbám. Keď boli na dostrel, z hradu ich zasypali množstvom šípov. Zbrojnoši strieľali z kuší aj prakov a na druhej strane niekoľko pacholkov padlo. Pán Sokol začal kričať a nadávať, aby sa tých psov nebáli. Sám strieľal ako čert a na koho zamieril, toho zasiahol. Bola to poriadna bitka a lúpežníkov sa to okolo len hemžilo. Potom sa predsa len dostali k hradbám a snažili sa ich zdolávať po rebríkoch.
Keď pani Dorota videla, že sa domácim nedarí, dala rozohriať kotol smoly a so ženskými tých chlapov pána Sokola poriadne polievala. Čoskoro mal rytier Sokol toľko ranených a mŕtvych, že sa musel dať na ústup. Keď to pán Zajíc videl, vyrazil so svojimi ľuďmi za nimi na koňoch a na úteku ich ešte veľa pobil. Večer sa vrátil domov a bol spokojný.
„Ten sa v kraji tak skoro neukáže! Sokol je jeden z tých najhorších, a kto sa ho raz zľakne, k tomu potom chodí ako na koledu.“
„Veď na Blansek bude dlho pamätať!“ smiala sa pani Dorota. „Myslím, že sám tiež schytal nejaké to poškriabanie.“
„To si odniesol,“ prisvedčil jej pán Zajíc. „Starý Jíra ho trafil do ruky, dlho v nej meč nezdvihne. Ty by si však bola dobrý vojak, pani Dorota! Nebyť teba a tvojich žien, neviem, ako by sme to zvládli. S takou silou ste sa do nich pustili, že do nás až vtedy vošiel hnev a bili sme ich hlava-nehlava.“
Pani Dorotu tá chvála potešila, a keď na stôl postavila krčah dobrého vína, povedala so smiechom:
„Čo by tvoja žena mohla sedieť len pri praslici alebo pri kolovrate? To by zle pochodila! Tu je treba každej zdravej ruky a ešte vždy nejaké budú chýbať.“ Tak spolu začali na Blanseku hospodáriť. Bolo toho veľa, čo ich čakalo. Za nejaký čas bol však všade poriadok, na hrade aj v dedinách. Ľudia sa všade statočne bránili proti lúpežníkom a zbojníkom, nikde ich netrpeli. Keď bolo najhoršie, prišiel im pán Zajíc so svojou čeľaďou na pomoc.
Len jedno pani Dorotu mrzelo, že v hrobke pod kaplnkou straší. Bola to pani nebojácna a srdnatá, a keď tie táraniny počula, sama sa tam išla pozrieť. V hrobke stálo okolo stien niekoľko kamenných náhrobkov pánov, ktorí kedysi držali Blansek. Všetci tí kamenní rytieri tam boli v plnej zbroji; ani sa nepohli, len ticho stonali a vzdychali. Ako sem svetlo padalo úzkym okienkom, pani Dorota videla, že je všade pokoj a nič sa nehýbe. Potom vzala lampáš a do všetkých kútov si posvietila, ale nikde nič nenašla. Len tie kamene akoby boli živé, ticho nariekali. Keď vyšla hore, dala si zavolať starého zbrojnoša Jíru, ktorý tu už za predchádzajúcich pánov slúžil, a pýtala sa ho na tie kamene.
„Vzácna pani, to tu tak bolo odjakživa. Je tomu veľmi veľmi dávno, čo jeden z pánov na Blanseku dal zavrieť do veže zbožného pustovníka. Ten vraj pred svojou smrťou preklial všetkých pánov hradu, aby nikdy nenašli pokoj. A odvtedy, keď do hrobky niekoho z nich pochovajú, vždy sa premení na kameň a narieka.“ Pani Dorota tomu jeho rozprávaniu veľmi neverila, ale odvtedy musel hradný kaplán vždy slúžiť o jednu omšu navyše za tých kamenných rytierov. Keď sa to pán Zajíc z Valdeka dozvedel, tiež tomu nechcel veriť, ale pani pochválil, že urobila dobre.
Pani Dorota si napriek tomu veľa pohody v manželstve neužila. Stále bola s dcérkou na všetko sama a len čakala, či sa jej pán Viliam Zajíc vráti z bojov živý a zdravý. Až raz, keď pod Vyšehradom bojoval, previezli ho páni domov mŕtveho. Plaču a nárekov bolo dosť, aj starý zbrojnoš Jíra slzil, keď pána v komore ukladali na lavicu. Pani Dorota to všetko nešťastie statočne znášala a ešte pánov pohostila. Keď od nich chcela vedieť, ako sa to všetko stalo, veľa toho nepovedali. „Pán Zajíc do posledného dychu bojoval statočne medzi našimi a padol ako verný Moravan. Pretože sa už začína zima, povedali sme si, že ho vezmeme so sebou na Moravu, aby tu ležal medzi svojimi. Boh vás poteš, pani Dorota! Ak budete niekedy potrebovať našu pomoc, radi prídeme.“
„Ďakujem vám za útechu, milí páni! Raz to prísť muselo,“ povedala pani Dorota celá bledá a išla ich odprevadiť.
Potom zavolala stolára, aby pánovi urobil pekná maľovanú rakvu, a pripravovala pohreb. Mnoho okolitých pánov sa zišlo, aj poddaní prišli naposledy pánovi Zajícovi vzdať úctu.
Keď pána pochovali do hrobky, v sieni pripravila pani Dorota hostinu pre panstvo, vonku v čeľadníku pre čeľaď. Sama zišla do hrobky, aby sa s manželom rozlúčila. Klesla pri jeho rakve a potichu s ním rozprávala.
„Neviem, neviem, pán Viliam, ako sa ti tu bude medzi tými kamennými rytiermi spať. Ale chcela som ťa mať doma blízko seba, a preto som ťa inam neodviezla. Raz ma tu vedľa teba tiež uložia.“
Naraz veko z rakvy odskočilo a pán Zajíc z Valdeka vstal ako živý. Skôr než mohla pani prehovoriť, rázným krokom došiel až k stene a postavil sa medzi tých kamenných rytierov. Keď k nemu pani Dorota pristúpila a objala ho, mala v náručí chladný kameň. Kliatba neminula ani pána Zajíca. Pani Dorota si mohla oči od žiaľu vyplakať, keď tie smutné vzdychy počula. Išla teda za kaplánom a dohovárala sa s ním, ako by sa dala zlá kliatba zažehnať. Ale on ju len utešoval.
„Počul som o tom niečo rozprávať, pani Dorota, ale sám som v hrobke nikdy nebol, až dnes. Kamene som si poobzeral, ale nič som nepočul. To sa vám asi niečo snívalo. Také nešťastie niekedy privedie človeka aj o rozum.“
„Len sa choďte pozrieť, ctihodný pán! Aby ste na vlastné oči videli, ako pán Zajíc tam stojí posledný v rade a rakvu má prázdnu,“ povedala s plačom pani.
Veľmi sa mu tam nechcelo, ale pani odmietnuť nemohol. Vzal so sebou pacholka, aby mu posvietil na cestu. Späť pribehol celý vyľakaný a o chvíľu sa z hradu sťahoval inam.
Tak ostala pani Dorota s dcérou sama. Na Blanseku bolo čoraz horšie. Pani sa dobre starala o hospodárstvo, ale vojnové časy doliehali všade. Čeľade ubudlo a dolu v dedinách utekali ľudia z chalúp do lesov a jaskýň, kde sa skrývali pred vojskom. Jedinou útechou jej bola Katarína, ktorá už vyrastala do krásy.
„Prečo to blanenské panstvo nepredáš?“ povedala matke. „Len sa tu trápiš a hneváš s čeľaďou, inde by nám bolo lepšie.“
„To nejde, dievčatko! Nejde len o mňa a o teba. Je tu s nami aj tvoj otec, pán Viliam Zajíc z Valdeka. A keď ja raz umriem, chcela by som ležať vedľa neho.“ A pri tom zostalo.
Lenže prišli ešte horšie časy a na Blansek dorážali husiti. Pani Dorota sa s čeľaďou statočne bránila, ale keď videla, že ju na svete už nič dobré nečaká, začala rozmýšľať o smrti. Katarína ju márne tešila, pani sa už zo skľúčenosti nespamätala.
Jedného večera, dcére nič nepovedala, namiešala do vína jed. Obe ho s Katarínou vypili a išli spať. Ráno ich slúžka našla mŕtve. Starý Jíra im poslúžil a pochoval ich do hrobky. Čoskoro nato prešiel hrad do majetku iného pána, ale dlho už nestál. Znovu k nemu pritiahli husiti a s veľkou silou na Blansek udreli, dobyli ho a úplne zničili.
Ale všetkému koniec predsa len nebol. Pani Dorota sa po smrti premenila na kameň a dcéra Katarína chodila po hrade ako biele zjavenie. Za mesačných nocí sedávala pri kolovrate, priadla zlatú priadzu alebo vyzerala jediným zvyšným oknom, či sa k hradu neblíži nejaké vojsko. Strážila pokoj kamenných rytierov. Ľudia sa jej báli a tvrdili, že na koho pozrie, toho začaruje.
Raz išiel v tmavej noci okolo hradu jeden rytier. Cestou zablúdil medzi skaliská a rokliny a nakoniec došiel na Blansek, kde z diaľky uvidel v okne svetlo. Keď vyšiel k hradnej bráne, tešil sa, že tam požiada o prístrešie a prečká tu noc. Zabúchal preto na bránu. Prišla mu otvoriť krásna panna s lampášom.
„Len poď ďalej, urodzený rytier! Miesta je tu dosť, jedla a pitia tiež. Koňa si daj do maštale a ja ťa povediem.“
Rytier sa čudoval, že naňho panna čakala. Keď koňa pri plnom válove priviazal, išiel za ňou po schodoch do paláca. Vo veľkej komnate bola na stole pripravená bohatá večera a lôžko bolo rozostlané. Keď mu panna poslúžila a naliala krčah medoviny, rytier sa pýtal, ako by sa jej mal za všetko odvďačiť.
„Mám k tebe jednu veľkú prosbu, rytier! Dávno je tomu, čo páni tohto hradu boli prekliati a každý z nich sa po smrti premenil na kameň. Jediná ja som bola tej strašnej kliatby ušetrená a čakala som dlhé roky na teba. Ak chceš urobiť dobrý skutok, vezmi si ma za ženu a tým ich vyslobodíš.“
Keď to panna povedala a s ľúbezným úsmevom na rytiera pozrela, bolo mu v tú chvíľu divno pri srdci. Panna sa mu páčila a inú vo svete nemal, predsa sa rozmýšľal. „Ja viem, že ťa moja prosba prekvapila. Ale pri pamiatke mojich drahých ťa prosím. Pomôž mi ich vyslobodiť!“
Panna ho úpenlivo prosila a rytier nemal odvahu jej žiadosť odmietnuť. Čím dlhšie sa na ňu pozeral, tým mu bola milšia, a keď ju vzal za bielu ruku, radosť sa mu vliala do srdca.
„Vezmem si ťa, panna, za ženu! A odvediem ťa odtiaľto k sebe na hrad, kde ti bude iste veselšie. Len povedz, koho mám požiadať o tvoju ruku?“
Ona ho potom viedla kamsi dolu po schodoch, až prišli do veľkej siene, kde stálo okolo stien niekoľko kamenných rytierov a jedna pani, jej matka, v skvostných šatách. Panna sa pred nimi poklonila a povedala:
„Priviedla som vám ukázať svojho ženícha. Tento statočný rytier si ma chce vziať za ženu.“
Rytier sa tiež pred nimi hlboko poklonil a jej slová potvrdil.
„Dal som panne svoje rytierske slovo, že ju odveziem na svoj hrad a bude mojou paňou pred bohom i pred ľuďmi. Prosím vás o jej ruku.“
Ako to rytier povedal, páni začali kývať kamennými hlavami na znamenie súhlasu a pani rytierka si utierala slzy. Keď potom pannu pobozkal, všetko okolo v tme zmizlo, len panna na chvíľu s ním zostala, kým sa rozplynula v hmle. „Ďakujem ti za tvoju odvahu, statočný rytier! Vyslobodil si kamenných rytierov aj mňa zo zakliatia. Dávno už nepatrím medzi živých. Žij blažene, môj pane, a len v dobrom na mňa spomínaj.“ Potom panna zmizla a všade bolo ticho.
Keď sa rytier spamätal, podarilo sa mu nájsť východ a dostal sa po schodoch hore.
Nad lesmi pomaly svitalo a po hradnom paláci nebolo ani pamiatky. Všade len zrútené murivo a tunajšia bujná tráva. Keď sa po starých schodoch vyšplhal tam, kde s pannou večeral, našiel starý stôl a na ňom stála šperkovnica plná zlatých prsteňov, retiazok a drahých spôn. Rytier si ju vzal so sebou na pamiatku. Po lôžku a panskej nádhere nebolo nikde ani stopy.
Jeho kôň stál v zrúcanej maštali pri prázdnom válove. Rytier ho odviazal a vyviedol pred bránu. Ešte raz sa obzrel k jedinému lomenému oknu, odkiaľ v noci svietilo do kraja svetlo. Potom sa dal svojou cestou, ktorú teraz bezpečne našiel.