Medděd a kúzelné husle

Vtedy v čase žatvy, keď boli všetci ľudia, mladí i starí, vonku na nohách, aby dostali Božie požehnanie z polí do sýpok a stodôl, doručili starostovi v Zapadlej Lhote dôležitý list, a keďže nemal nikoho iného poruke, poprosil svoju mladú ženu, aby list zaniesla starostovi v susednej dedine. Tá sa vydala na cestu, ale keď prechádzala lesom, objavil sa tam zrazu veľký silný medveď, schmatol ju do náručia a zaniesol do svojho brloha v skalách, pred vchod privalil balvan, aby nemohla ujsť, a vybral sa na lov. Večer sa vrátil a priniesol v papuli ovcu, z ktorej vytrhol ten najlepší kus mäsa a dal ho starostovej žene, a keďže bola hladná, zjedla ho, aj keď bolo mäso surové. V noci musela ležať po boku medveďa, až jej bolo horúco z jeho mäkkej kožušiny; ale keď nastalo ráno, vybehol medveď z jaskyne, aby šiel na korisť, ale nikdy nezabudol vchod zavaliť balvanom.

Čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Tak bežal deň za dňom, žena sa s medveďom spriatelila a skôr než prešiel rok, porodila mu syna, chlpatého po celom tele, ale inak pekného ľudského vzhľadu, aj keď rástol rýchlejšie ako iné deti; vo veku siedmich rokov mal veľkosť a vzhľad dospelého človeka.

Meddědovi robilo veľkú starosť, že často vidieva svoju matku plakať, veď im starý medveď prináša každý deň čerstvé mäso a v jaskyni je teplo, majú lôžko z mäkkého machu, čo jej teda môže chýbať? Jedného dňa sa osmelil a opýtal sa: „Matka, prečo toľko plačeš?“ „Ach, môj synček,“ odvetila žena: „načo sa ma na to pýtaš? Som tu v jaskyni uväznená, tvoj otec, medveď, ma ukradol môjmu mužovi, a aj keď som mu porodila teba, nemám v tejto tmavej diere pokoja.“ „Ak to nie je nič horšie, čo ti chýba,“ povedal syn: „tomu ľahko pomôžeme.“ S tým išiel k východu a odsunul zábranu nabok. Teraz bola žena voľná, vzala syna za ruku a utekali, čo len vládali, von z lesa, rovno k starostovi na dvor.

Starosta sa nemálo zľakol, keď uvidel svoju ženu ruka v ruke s veľkým chlpatým chlapom, veď ju mal za dávno mŕtvu. Keď mu žena porozprávala, ako sa jej darilo a že medveďovi porodila syna, povedal len: „Hm, hm.“ A rozpačito sa škrabal za ušami, ale nakoniec zvíťazilo jeho dobré srdce, a keďže žena do toho nešťastia spadla nevinne, nechal si ju u seba a Medděda vzal za svojho.

Po tom, čo sa chlapec pár dní potĺkal po majeri, rozhodli, že pôjde do školy. To sa mu páčilo, ale čo je jednému vhod, to je druhému na posmech, a keď si sadol s ostatnými deťmi do lavice, boli medzi nimi nevychovaní chlapci, ktorí sa mu smiali pre jeho mohutnosť a k tomu ho ťahali za chlpy. „Nechajte ma na pokoji,“ povedal Medděd: „ja som vám nič neurobil.“ Ale o čo viac hovoril, o to viac vyvádzali, až mu toho nakoniec bolo príliš, a to svet nevidel, jedného po druhom schmatol a hodil cez lavicu do kúta, a bol to zázrak, že si pri tom nepolámali nohy alebo väzy. Do toho prišiel do triedy kantor, a keď videl zúriaceho Medděda, myslel si, že je vinník, schmatol palicu a natiahol mu jednu cez chrbát. Ale trafil na nepravého, Medděd ho schmatol za nohu a hodil cez lavicu, takže dopadol na ležiacich školákov; potom sa chlapec vrátil späť na starostov majer a robil, akoby sa nič nestalo.

Ale pomlátený kantor na bolesť nezabudol a urobil v dedine veľký krik, že nebude vyučovať žiadne dievča ani chlapca, a tiež nebude v kostole a na cintoríne spievať, pokiaľ toho medvedieho chlapca niekto neodprevadí zo sveta. Starosta rozoslal posla, a keď boli všetci sedliaci zhromaždení, bolo najprv rozhodnuté, že kantor má pravdu, že toho chlpatého musia odstrániť, ale potom sa dohadovali, ako by sa to malo urobiť, pretože sa nikto neodvážil, aby sa mu postavil. Nakoniec riešenie našli; na starostovom dvore bolo treba vyčistiť studňu, do tej mal Medděd zostúpiť, aby naňho potom nahádzali kamene a tým ho zabili. A tak sa to aj stalo.

Keď bol chlapec v studničnej šachte, hádzali naňho sedliaci ťažké kamene a on volal: „Pozerajte a nehádžte mi ten piesok do očí!“, čo ich viedlo k tomu, aby vyliezli na kostolnú vežu a zložili ten najväčší zvon, zaniesli ho ku studni a hodili dolu; Meddědovi rovno na hlavu. „Ach, teraz mám nádherný klobúk!“ zvolal spokojne a od samej radosti vystúpil po rebríku hore a zo studne vyliezol von. Tu sa dali sedliaci aj so starostom na útek, len jeho matka zostala na dvore a povedala: „Tí ľudia ťa majú na muške! Keď ťa nezabili v studni, tak počkajú, kým budeš ležať v posteli a spať, potom s tebou bude koniec.“ „Keď je to tak, matka,“ odvetil syn: „nebudem sa tu zdržiavať a odvandrujem do širokého sveta.“ Tak mu matka zabalila do obrusu veľkú šunku a niekoľko bochníkov chleba, on si to hodil na chrbát, matke na rozlúčku ešte potriasol rukou a vydal sa bránou von z dediny.

Nedlho potom prechádzal popri jazere, kde ležali v tráve husle s tromi strunami a sláčik k tomu. „To je niečo príjemné na skrátenie dlhej chvíle,“ pomyslel si a vzal husle so sebou. O kus ďalej už na krajinskej ceste stretol černobradého kramára, ktorý sa ho spýtal: „Nebolo by niečo na predaj? Nič na predaj? Pán má, ako vidím, krásne husle.“ „Krásne sú, čo sa týka toho,“ povedal Medděd, vzal sláčik a prešiel ním cez tri struny na husliach; a svete div sa! Kramár sa dal do zbesilého tanca, poskakoval a hopsal stále hlbšie a hlbšie do krovia a šípkového krovia, až mu tŕne poškriabali tvár, ruky i nohy dokrvava, a keby Medděd s tým fidlaním neprestal, bol by chlap prišiel k zlému koncu.

Kramár myslel rovnako ako kantor len na pomstu, bežal do mesta, do ktorého mal Medděd tiež namierené, a rovno k richtárovi, že sa má mať na pozore, touto cestou príde lupič a vrah, ktorý ho takto zriadil. Richtár vyslal vojakov, aby chlapca chytili, ale ten sa im vysmial, odrazil ich od seba a povedal im, že chce ísť dobrovoľne, pretože silou ho nemôže nikto prinútiť. Tak to išlo pred súd, a bez toho, že by sa mohol brániť, odsúdili ho na šibenicu, čo bolo od sudcov nespravodlivé, že tomu černobradému kramárovi bez ďalšieho uverili, ale Medděd si z toho nič nerobil a šiel s katom pokojne k šibenici.

Kat mu práve navliekal na krk slučku, keď Medděd vyslovil posledné želanie, aby si smel ešte raz zahrať na svoje husle. „Toto želanie mu nedoprajte!“ škriekal kramár, ale sudcovia mu prosbu odoprieť nesmeli a nechceli, a tak vzal odsúdenec sláčik a prešiel ním po strunách. A sotva vyludil prvý tón, zdvihli sa sudcovia aj kramár a všetok ľud na nohy a spolu tancovali, akoby im išlo o život, a čím dlhšie Medděd hral, o to vyššie poskakovali a hopsali, radosť pozrieť! Konečne si pomyslel: „Teraz máte dosť, chátra!“ A prestal hrať a oni ležali na kopách a nemohli pohnúť údmi; teraz Medděd vedel, aký poklad má v tých husliach, a mal ich na svojom putovaní vo veľkej úcte a vážnosti.

Čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Medvedí syn chodil pár rokov svetom sem a tam a ešte povyrástol a zosilnel. Jedného dňa dorazil k prekrásnej záhrade. Pri vchode stál obor a zvolal: „Pozemský červík, čo tu chceš?“ „Daj mi pokoj,“ odvetil Medděd: „ja som sa teba tiež nepýtal, prečo tu stojíš v bráne a mrhaš čas!“ „To mala byť narážka?!“ zrevel obor nahnevane a vrhol sa naňho, ale Medděd nezaváhal, schmatol obrisko za nohy a mrštil ním o zem takou silou, že vypustilo dušu. Keď bolo po strážcovi, vošiel Medděd nerušene do záhrady a tešil sa pohľadom na krásne stromy a kvety. Rád by šiel hlbšie, ale cestu mu zastúpil ďalší obor, ktorý bol ešte väčší a silnejší ako ten prvý, a zvolal: „Ako si sa dostal do záhrady a čo tu hľadáš?“ a skôr, než mu mohol Medděd odpovedať, ohnal sa po ňom svojou mocnou päsťou. Ale Medděd ho za ruku chytil, schmatol aj za nohu a mrštil ním o strom takou silou, až mu praskla lebka a bolo s ním amen. „Ty už pokojných pocestných strašiť nebudeš,“ povedal si Medděd a ďalej sa tešil tou veľkou nádherou a prepychom, ktorý bol v záhrade vidieť. Na samom konci prišiel k nádhernému zámku, kde stál na stráži tretí obor, tak veľký, ako tí dvaja ostatní dohromady. Sotva medvedieho syna uvidel, schmatol ho za ruku a povedal: „Pozemský červ, tu nemáš čo hľadať! Poď, ja ťa pošlem späť do hliny!“ Sotva to ale dopovedal, Medděd sa mu vytrhol, pretože ho taká reč nahnevala, a buchol ho zovretou päsťou do zátylku, až mu začala tiecť krv z nosa a s veľkým dunením padol na zem, kde sa rozletel na kusy.

Cesta do zámku bola voľná, tak Medděd otvoril bránu a vošiel dovnútra. Tam narazil na trpaslíka s dlhou šedivou bradou, ktorý ustrašene povedal: „Netupkaj tak, začujú ťa obri, čo strážia v záhrade!“ Medděd odvetil: „Títo obri už nikomu neublížia, utrel som im nosy, až z toho celkom stíchli.“ Trpaslík pochopil, že ten chlapec týmto hrubiánskym bratom urobil koniec, a radostne zvolal: „Mám ešte jedenásť bratov a slúžime drakovi, ktorý býva v zámku a drží tu princeznú. Keď draka zabiješ, budeme slúžiť tebe a budeš náš pán.“ Potom ho zaviedol do komnaty, kde mu dvanásť trpaslíkov doniesli pokrmy a nápoje a obsluhovali ho, a keď sa dosýta napil a najedol, vstal a šiel do komnaty, v ktorej držal drak princeznú. Tá sa síce zaradovala, keď videla človeka, ale hneď sa aj vyľakala, pretože pomyslela na draka a zvolala: „Utekaj, nešťastník! Keď môj pán, drak, príde domov, tak ťa zožerie.“ „Možno sa s ním dá hovoriť,“ povedal Medděd. „Nie, nedá!“ povedala princezná: „Je taký silný, že ho nikto nemôže premôcť, zatiaľ zabil a zožral všetkých, ktorí ho prišli zabiť.“

Zatiaľ čo takto hovorili, začuli z diaľky svist a šum, pretože drak cítil čerstvé ľudské mäso a ponáhľal sa, aby bol načas na zámku. „Choď do inej komnaty,“ povedal medvedí syn kráľovskej dcére: „lebo kde sa dvaja bijú, dostane ten tretí najväčší diel.“ Sotva princezná ušla, tak bol drak tu a chcel sa rovno na chlapca vrhnúť, ale ten si pomyslel na svoje kúzelné husle a vzal ich do ruky. „Pozemský červ!“ burácal drak strašným hlasom: „Ty si mi tých troch oborov…“, ale ďalej sa nedostal, pretože Medděd prešiel sláčikom cez tri struny a drak sa dal do tanca a tancoval ďalej a ďalej a stále dokola. „Prask!“ Ozvalo sa za nejakú chvíľu a prvá husľová struna praskla; drak bol už celkom unavený a malátny a sotva tancoval, ale Medděd neprestal a hral ďalej na dvoch strunách. „Prask!“ Zaznelo to druhýkrát, to praskla aj druhá husľová struna; drak bol už taký unavený, že ležal bezvládne na zemi. Tu si Medděd pomyslel, že by to bolo zlé, aby ho dlhšie trápil, položil husle a objal rukami krk na smrť unaveného draka a zaškrtil ho. Potom mu okolo tela uviazal povraz a vyvliekol ho zo zámku von.

Hneď ako s tým bol hotový, išiel ku kráľovskej dcére, ktorá sedela zrútená v kúte a prosila pánaboha, aby toho cudzinca ochraňoval. Keď svojho záchrancu videla zdravého a veselého pred sebou, padla mu k nohám a povedala: „Ty si môj vyslobodič, poď so mnou do ríše nášho otca. Ten ma určil mužovi, ktorý ma od draka vyslobodí.“ To sa Meddědovi pozdávalo, a tak im trpaslíci priviedli dvoch krásnych koní a pýtali sa, koľko z tých dračích pokladov si chce vziať so sebou. „Nič si so sebou nevezmem,“ odvetil: „Vy trpaslíci spravujte ríšu, ktorú som zdedil, aj jej poklady, kým opäť neprídem.“ Tu mu trpaslíci prisahali vernosť a potom posadil princeznú na koňa, sám si vyskočil na toho druhého a vydali sa do ríše jej otca.

Tam zavládla veľká radosť, že majú opäť princeznú, a potom čo Medděd povedal, že by si ju rád vzal za ženu, hneď oslávili vo veľkom lesku a nádhere naraz zásnuby i svadbu. Potom, čo slávnosť skončila, starý kráľ povedal: „Deti, keď budem mŕtvy, zdedíte kráľovskú ríšu.“ „Ale dovtedy budeme bývať v mojej kráľovskej ríši, ktorú som vyslobodil,“ povedal Medděd a na kráľovu otázku, ktorú krajinu myslí, mu rozprával o troch oboroch a prekrásnej záhrade, o veľkom zámku a dvanástich trpaslíkoch.

Tu bol starý kráľ zvedavý a tak sa tam vydali a naozaj! Meddědova krajina bola desaťkrát krajšia, bohatšia a väčšia ako ríša jeho tchána. Naozaj im nemohol mať za zlé, keď tam Medděd aj so svojou mladou ženou, kráľovnou, chceli bývať, a oni tam žijú aj s tými dvanástimi trpaslíkmi až dodnes.